Nedávno sme sa detailne pozreli na jedného z najznámejších bubeníkov sveta Larsa Ulricha z kolosu menom METALLICA. Áno, tento šoumen, mnohým sympatický a mnohým nesympatický, toho za bicími posledné roky veľa nepredvádza. Ak nepočítame množstvo grimás... Či sa Larsovi ešte chce cvičiť alebo nie, nie je podstatné, on je „za vodou“. Nie je totiž len bubeník, ale aj hudobný vynálezca.

 

Spolu s producentom Bobom Rockom totiž vytvorili na albume St. Anger nový revolučný zvuk rytmičáku zvaný „veko od smetného koša“ a aj týmto počinom zaradili tento kontroverzný album do kategórie večne diskutovaných a prepieraných aj vyše 10 rokov po zverejnení. A môže to znieť zvláštne, ale firme Metallica to zrejme aj pomohlo. Dokonca sa objavili názory, že katastrofálny zvuk tohto albumu bol premysleným manažérskym ťahom a mal dostať Metallicu opäť do centra pozornosti, odkiaľ na prelome milénií sčasti vymizla. Úspešný biznisman Ulrich sa rokmi (a aj po kauze Napster) dokázal obrniť voči celosvetovej kritike a negatívna reklama – na ktorej sa sám intenzívne podieľa - sa pre neho stala podstatnou časťou živobytia. S úctyhodnou efektivitou drží loď Metallica nielen nad hladinou, ale nemalou mierou sa pričinil o jej neohrozenú plavbu metalovými vodami napriek nespočetnej konkurencii. A plavia sa úspešne, hoci podľa mnohých už Metallica dávno nie je thrash metal. O tomto sa dá, samozrejme, úspešne polemizovať. Pre niektorých je to len kvôli čoraz častejšej absencii Larsovho dvojkopáku, pre iných tento odklon zapríčinil hlavne kontroverzný St. Anger známy absenciou gitarových sól tak typických pre tento žáner.

 

Avšak St. Anger nie je po stránke hudobných nápadov zlý album. Treba zdôrazniť „po stránke hudobných nápadov alebo ak chcete gitarových riffov. Áno, zvuk je otrasný, Ulrichov „snare“ neznesiteľný, Hammett nedal ani jediné sólo a Hetfield predviedol najhorší spevácky výkon kariéry... Posledne menovaný sa kdesi vyjadril, že ide o nepochopený album. Má pravdu. Nejde však skutočne o najhorší počin v diskografii kapely? Podľa mnohých áno. Ale jedno treba uznať. V každej skladbe sa nájdu pozoruhodné riffy a zaujímavé momenty, hoci na albume terorizuje ucho poslucháča hlavne megalomanská minutáž jednotlivých trackov. Pozrite sa ale, ako by mohol znieť St. Anger a ako sa s ním popasovalo zopár nadšencov.


spustiť videospustiť video

Keď sme pri gitarových sólach, tam v kapele viac ako 3 desaťročia figuruje meno Kirk Hammett. Ani on sa však nevyhol slabším momentom, na živých vystúpeniach sa mu podarilo „domrviť“ hlavne jednoduchšie sóla v starších skladbách. Dlhé roky musel čeliť porovnávaniu s Daveom Mustainom, svoju pozíciu si však obhájil. Absencia sól na St. Anger nebola jeho rozhodnutím a zvuk albumu zrejme tiež nejde na jeho konto. Niektorí mu vyčítajú podobnosť sól či príliš často opakované použitie „kvákadla“, avšak Hammett to stále vie a jeho hra nie je žiadny prepadák. Navyše, s Hetfieldom sú zohraní dokonale. Z novších vecí je pastvou pre oči aj uši hlavne druhá polovica songu The Day That Never Comes.

spustiť videospustiť video

James Hetfield je líder. Charizmatický líder, akých je málo. A nemá zmysel o tejto ikone thrash metalu dlho písať. Snáď len toľko, že mu to v súčasnosti spieva výborne. A takisto hrá.

 

Najprehliadanejším členom štvorice je bezpochyby Rob Trujillo, ktorý s nimi brázdi pódiá už 13 rokov. Paradoxom je, že za tento dlhý čas s Metallicou nahral len jediný album (Death Magnetic). Tento 51-ročný basgitarista bol kedysi členom kapely Ozzyho Osbourna či Suicidal Tendencies. Mnohí priaznivci Jasona Newsteda, ale predovšetkým Cliffa Burtona, si na Trujilla nikdy nezvykli. Pravdou však je, že ide o vynikajúceho inštrumentalistu, ktorý perfektne ovláda hru prstami, čo v metalovom svete nie je bežný jav. Funky groovy nie sú pre neho žiadny problém ani slapová technika, toto však v Metallice musel oželieť. Bolo to však určite vyvážené inými benefitmi.

spustiť videospustiť video