Najnovší album LAMB OF GOD v sebe spája hneď niekoľko veľkých/významných momentov. V prvom rade je to v katalógu LOG album s poradovým, a magický dojem navodzujúcim, číslom 10. V rade druhom ide o vôbec prvý album, na ktorom si za biciu súpravu sadol Art Cruz ako tvorivá sila a nahradil tak Chrisa Adlera, jedného zo zakladajúcich členov kapely a obrovskú bubenícku stálicu. Adler sa chcel venovať iným veciam (aj keď jeho nová kapela nie je žiadne terno, pravdupovediac ide o poriadny skok naspäť po textovej aj hudobnej stránke) a celá výmena prišla pre obidve strany akosi prirodzene. V neposlednom rade si Američania zvolili self-titled názov albumu, za Adlerom robia hrubú čiaru a definujú tak novú kapitolu vo svojich kariérach. Je to ale naozaj tak?

Od predošlého albumu Vll: Sturm Und Drang ubehlo 5 rokov a medzičasom sa skupina udržiavala v činnosti napríklad cover albumom Legion: XX (ktorý vydali pod hlavičkou BURN THE PRIEST, čo bolo ich pôvodné meno) alebo EP The Duke s dvojicou nových skladieb a trojicou živých záznamov.

Výnimočnosť LAMB OF GOD spočíva v sounde. Desať albumov od roku 1994 je už dostatočná porcia hudby na to, aby si kapela ujasnila, čo chce hrať a vyšperkovala to do najmenších detailov. Tu už sa nehrá na metódu pokus-omyl, ale na osvedčené skladateľské postupy, priam dokonalú produkciu a hudobný kumšt. Pojem LAMB OF GOD už dlhšie znamená, že sa dá znieť inak, novátorsky a svojsky. Zároveň sa ukazuje, že držať sa na kvalitatívnom vrchole ide aj bez obmedzovania sa a uberania tempa. V tomto prípade je skladanie hudby, aspoň by som si to rád myslel, inštinktívne. Nie tak celkom vrodená, ale postupne sa zdokonaľujúca schopnosť tvoriť ten najkvalitnejší a nekompromisne nasratý groove metal.


spustiť videospustiť video

Randy Blythe do desiatky skladieb nasypal jedny z jeho najlepších vokálov vôbec, ktoré krásne vynikajú v pasážach rýchlych, pomalých, growlových aj melodických. Mimoriadne špecifický a okamžite identifikovateľný hlas je istý a razantný vo všetkých polohách a frázovanie je už dlhšie niečo, čo ma na Randym vždy baví. Self-titled album sa pýši poriadne tvrdými a agresívnymi riffmi, ktoré sú inovatívne a neprestávajú nudiť. Práve naopak, čím viac počúvaní, tým sa stávali riffy v ušiach energickejšie a údernejšie. Dvojica Mark Morton-Willie Adler opäť doručila kvalitnú nálož materiálu. Radosť počúvať tak zohrané duo, ich „prekrývačky“ a harmónie.

Za bicími sedí mašina, ktorá si plní detský sen a vydáva zo seba maximum. Cruz bol od malička fanúšikom kapely a postupne sa s nimi skamarátil. Aktuálna situácia je, že ho prijali do LOG rodiny a Chris Adler sa sám vyjadril o prenechaní postu do tých najlepších rúk. Osobne som si výraznejšie zmeny v štýle hrania na bicích nevšimol, možno snáď „len“ miestami väčšia živočíšnosť. Nie že by hrali Cruz Adlerom rovnako, to nedokážem úplne posúdiť, ale pre potreby LAMB OF GOD minimálne „skoro“ rovnako znejú. Byť basákom v kapele založenej na zabijáckych riffoch a s tak výrazným spevákom, je nezávideniahodná pozícia. Našťastie, John Campbell má viacero pasáží, kde vyniká aj basový zvuk, napríklad v piesňach Gears alebo Reality Bath.

spustiť videospustiť video

Album je umne vyskladaný a ponúka v podstate rovnaký prvok, ako na posledných dvoch-troch nahrávkach. Kratšie a úderné skladby ako Routes (navodzuje krásny hardcorový feeling) alebo Bloodshot Eyes si svoje povedia do štyroch minút a prenechávajú miesto päťminútovým, alebo skoro tak dlho trvajúcim velikánom Memento Mori (otváracia skladba), Ressurection Man, Reality Bath či Poison Dream. Práve vydanie skladieb, ktoré nie sú zbytočne očesané o minutáž, je znakom vyzretosti a cieľavedomosti. K tomu na oživenie pribrali dve veľké mená metalu – Jamey Jasta (HATEBREED) si strihol pasáž v skladbe Poison Dream, Chuck Billy (TESTAMENT) zase v Routes.

Aby som sa vrátil k otázke z úvodu. Keď niekto svoj album pomenuje po názve kapely, vždy to znamená veľa. Ide o akési stanovisko, ako si kapela predstavuje, aby bola vnímaná. V tomto prípade sme svedkami neoblomnosti v smerovaní a servírovaní toho najlepšieho, čo kapela za svoju dlhú kariéru vyprodukovala. Absenciu Adlera si ani nevšimnete, pretože zvyšní členovia sú natoľko vyzretí a zžití s tým, čo robia, že za nich ručia skúsenosti. Oproti predošlému albumu skladby z hľadiska celku navyše pôsobia celistvejšie a kompaktnejšie. Poslednou vetou sa ešte vrátim k produkcii a mixu, ktoré sú ukážkové a nechávajú vyniknúť všetky elementy tam, kde je to potrebné.

Moje hodnotenie:

Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 1Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 2Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 3Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 4Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 5Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 6Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 7Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 8Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 9Lamb of God s novým albumom doručili očakávané a ešte čosi navyše (recenzia) - 10