Elektrický bluesrock neumiera a stále má zmysel ho hrať aj v tých najtradičnejších polohách, ale aj v okorenenom tvare s progresívnejším oderom. To je heslo Joea Bonamassu, ktorý sa už od svojich dvanástich rokov pohybuje v kruhoch blues, bluesrocku, fussion, či hard-rocku a hráva kade s kým, ale najznámejší je hádam projekt BLACK COUNTRY COMMUNION alebo jeho spolupráca s Beth Hart. Samozrejme, nejde opomenúť jeho sólovú kariéru a momentálne sa na svojom štrnástom opuse nasúkal do ikonických Abbey Road Studios v Londýne, kde sa spolu s gitaristom Bernie Marsdenom, textárom Pete Brownom a klaviristom Jools Hollandom položili do priestoru namodralého hard-rocku a vygenerovali tak jednu z tých dosiek, ktorú mu pomohla nahrať jeho skvelá koncertná kapela. Royal Tea patrí do kategórie geniálnych opusov, ktorých sa vnímavejší receptor nevie nabažiť.



Intenzívna procedurálka, ktorá ťahá zo všetkých zložiek ten najlepší možný koncentrát, ktorý pri vneme vtiahne sonickou paľbou, a s odstupom niekoľkých dní nechá dozrieť i šťavnaté hard-rockové pochody, dômyselne sa schovávajúca za historku o stretnutí amerického gitaristu v produktívnom veku s triom skúsených pardálov z minulosti v legendárnom nahrávacom štúdiu. Tak efektne zošnurovaných sto percent parádnej muzičky sa počuje málokedy, hneď by tomu mali byť nahádzané nominácie hudobných cien. Každý jeden inovatívny gitarista by si mal pri vneme tohto opusu zúrivo robiť poznámky! Sakra, to je tak famózne, až moja pokožka vyzerá ako hrubý šmirgeľ a hlava sa mi krúti ako po pol litríku skvelej Talisker single malt. Je to brilantná záležitosť vo všetkých ohľadoch, od postupov, použitého nástrojového obsadenia až po geniálne využitie orchestrálnych elementov podporených geniálnou gitarou samotného majstra Bonamassu. Je to ostré, je to napínavé, má to nečakaný vývoj, čo sa týka vnímania, čo vlastne hrá prím, či je to hard-rock, či blues, „jižárna“, klasická orchestrácia, alebo soul.

spustiť videospustiť video

V podstate sa ale každá skladbička rieši osobitne a vyslovene netradičným spôsobom ako hneď prvá When One Door Opens, ktorej úvod obstaráva bondovské orchestrálne intro so zostupným motívom dostávajúce sa priamo do zdržanlivého bluesového jadra, časom ustupujúcemu hrmiacim Figovým beatom odpozeraných z Child in Time a pálčivému gitarovému sólu a záverom s odkazom na Beck’s Bolero. Aj keď sa táto vyše sedemminútová kompozícia zdá v širšom kontexte trochu nesúrodá, je to famózny začiatok, po ktorom sa na štarte trasie titulná Royal Tea s typickým bluesovým dupotom a chytľavým refrénom fenomenálnych vokalistiek Jade MacRae a Juanity Tippins. Je to také gitarové cvičenie od Becka až po Pagea s množstvom sólových medzihier a zahusťujúcich beglajtov, vytvárajúcich dramatické napätie a zovretosť skladby. Marsdenovská baladická poetika je na prvý vpich jasná v Why Does It Take So Long To Say Goodbye, ktorej mohutný monolit je pomaly a elegantne vystavaný reflektujúci zároveň dunivý refrén tvoriaci pendant bluesrockovému riffu Joeovho Gibsona Les Paula. Je to temné, úsporné a zdržanlivé s odkazom na famózneho Gary Moora. Basák Michael Rhodes dostáva priestor v úvode Lookout Man, kde jeho hrmotná basa podkresľuje zeppelinovské bláznivé čarokresby gitary a tónov zlomyseľnej harmoniky a zase klávesák Reece Wynans prekladá gitaru svojim hammondovým prelúdovaním v High Class Girl, postavenej na autentickej namodralej dvanástke Green Onions od Booker T. & The MG's. Kapela sa v štúdiu rozkývala správnym smerom a Joe tak dostal priestor na svoje zúrivé gitarové maľovánky a krčmový vypätý vokál. Ďalšia, soulom obohatená A Conversation With Alice je taká typická melodická Bonamassova bluesrockovinka zlepená z pentatonického riffu a inteligentne znejúcich groovov, ktoré pomaly gradujú cez verše až do refrénu. V pecke I Didn’t Think She Would Do It sa v úvode objaví štýl wah-wah a prakticky sa objavuje po celé štyri minúty trvania tejto odpichnutej efektnej skladbičky. Tempo klesá a objavuje sa akustický beglajt Beyond The Silence poháňaný jemným perkusným rytmom gradujúcim do refrénu s veľkým dopadom. Nabudená stredná časť je málinko mohutnejšia a pomaly bledne späť do akustickej pohody. Prekrásne!!! Predposledná Lonely Boy je také odľahčené rockabilly, v ktorom sa Bonamassa inšpiroval aj prácou Django Reinhardta, i keď skladba skôr vyznieva ako kúsok od showmana Briana Setzera a posledná Savannah je už záverečným southernrockovým odľahčením dynamického bluesrockového večierku v podzemnom pube niekde v londýnskom West Ende, kde sa skladajú komplimenty všetkým britským bluesrockovým hrdinom šiestej a siedmej dekády.

spustiť videospustiť video

A čo robí vlastne Kráľovský čajíček tak zábavnou doskou? Genialita jeho tvorcu... spojil nové so starým, úderné s prístupným, exotické so známym a zmixoval to do skvelej formy, vhodnej na každú párty.

 

Vydavateľstvo: Provogue/Mascot Label Group

Pôvod: USA

Žáner: Blues rock

Dátum vydania: 23. október 2020

Minutáž albumu: 49 min 38 sek

Skladby:

01. When One Door Opens
02. Royal Tea
03. Why Does It Take So Long To Say Goodbye
04. Lookout Man
05. High Class Girl
06. A Conversation With Alice
07. I Didn’t Think She Would Do it
08. Beyond The Silence
09. Lonely Boy
10. Savannah
 

Zostava:

Joe Bonamassa – vokál, gitara

Reece Wynans – klávesy

Anton Fig – bicie

Michael Rhodes – basgitara

Moje hodnotenie:

Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 1Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 2Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 3Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 4Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 5Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 6Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 7Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 8Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 9Kráľovský čaj od Joe Bonamassu (recenzia) - 10