Večerné šero a chlad sú ako stvorené pre poriadnu dávku melancholickej atmosféry a masívnych gitár. Zimomriavky po tele behali už len pri vstupe do brnianskej Flédy, kde v pondelok 11. novembra vystupovala trojica kapiel. Na ich čele svietila belgická AMENRA a support jej robili kapely YLVA a E-L-R. 

 

Celý večer sa niesol v ťažkopádnom znamení a prísť týmto kapelám na chuť môže byť v celku obtiažné. Nie nadarmo sa vraví, že na takýto mix undergroudových žánrov musí mať človek vnútorné rozpoloženie. Je to hlavne individuálna záležitosť a možno nie práve počúvanie na každý deň. Aj keď som tvorbu Amenry poznala, nemôžem sa považovať za urputného fanúšika. To isté nemôžem tvrdiť ani o hosťovských kapelách, pretože to boli pre mňa úplné novinky. Aký to nakoniec vyvolalo dojem?

 

Bolo len niečo po siedmej, kedy sa otvorila brána a takmer na minútu presne vystúpila prvá kapela večera - Ylva. Tí sa na stage dovalili až z Austrálie a predstavili tak svoj debutový album M E T A (2017).  Hneď na úvod sympatický prejav a hudba celkom obstojná. Žiaľ, celý koncert boli problémy s ozvučením, a tak sa celkom ťažko zachytávali vokálne partie, čo bola určite škoda. Aj keď je M E T A zatiaľ ich jediný album, zaručene sa nemajú za čo hanbiť. Vcelku vydarená hudobná kompozícia a gradovanie od pomalších tónov až po rytmické pasáže. Som určite zvedavá, ako sa tejto kapele bude ďalej dariť.


Po krátkej pauze prišla na pódium ďalšia kapela E-L-R pochádzajúca zo Švajčiarska. Sála tu už bola o čosi plnšia a moja zvedavosť pomaly rástla. Čo privábilo určite nielen mňa, bola ženská prevaha v zostave, čo sa odrazilo aj na celkovej vizuálnej stránke predstavenia. Celé to pôsobilo, akoby na pódiu stáli dve víly za gitarami a jeden elf sediaci za bubnami. Pódium bolo ozdobené kvetmi, kde tu sviečkami a v pozadí sa premietali rôzne animácie, ktoré poňali na akýsi štýl pohanských rituálov a hry s ohňom.

 

Nanešťastie, ani tu sa zvukári veľmi nepremohli a spočiatku som myslela, že pri tejto kapele ide o čisto inštrumentálnu záležitosť. Ich tvorba bola už na rozdiel od predchádzajúceho počinu o niečo melodickejšia s jemnými falzetmi a neobjavovalo sa tu toľko rytmických pasáží. Ich tvorba bola vo veľkej miere atmosférická, čo by som miestami prirovnala k štýlu Myrkur. Predviedli výber z albumov Mænad (2019) a In Splendour & Sedation (2018). Pre mňa ďalší vydarený objav večera.

Ako pomaly skončila kapela E-L-R, klubom sa začal niesť akýsi nepatrný závan kadidla. To už na stage za súzvuku melancholických tónov prichádzali tí, na ktorých sa celý večer čakalo. Žiadne úvodné slová, len nenápadné mávnutie smerom k publiku a finálne vystúpenie sa začalo jemným cenganím o kovové náčinie. Čo je pre Amenru význačné, je, že dokážu striedať masívny zvuk s pomalými, priam až tichými pasážami s čistými vokálmi a do toho sa nakoniec pridá násilný rev hlavného speváka Colina.

 

Ten bol po celý čas obrátený chrbtom k publiku a neraz padol až na kolená, keď predával riadnu dávku emócií do svojej chvíle slávy. Čo som zažila na veľmi malom množstve koncertov, bolo nadšené počúvanie fanúšikov a akýsi rešpekt voči skupine, čo sa dialo aj tu počas celého večera. Nikto nevystrájal, ľudia si bez slova vychutnávali hudbu a čakali až na ukončenie skladby, kedy mohli konečne zatlieskať.

 

Tento koncert bol pre mňa príjemným prekvapením. Treba hlavne vyzdvihnúť pestrosť žánrov, keďže každá jedna kapela mala niečo, v čom sa aj žánrovo odlišovala, no dokopy tvorili veľmi vydarený celok. Prelínalo sa to od rytmickosti, potom to prešlo do melodickejších tónov a nakoniec celé predstavenie vyvrcholilo v akomsi súzvuku úprimných emócií. Celkovo koncert ani nebol o kvalite alebo opočúvaní tvorby, ale skôr o vzbúrení emócií poslucháča a akomsi hypnotizujúcom podaní interpretov. Stačilo sa tomu len poddať.