Význam slova experimentálny sa behom rokov mení. Čo bolo príliš experimentálne v sedemdesiatych rokoch, dnes zaručene až tak experimentálne nie je. A čo sa tvári experimentálne teraz, bude o pár rokov zapadnuté niekde na smetisku hudobných dejín. Pravdepodobne sa to stane aj s týmto skvelým minialbumom od slovenských laborantov Walking to Nowhere, alebo?... keď mu dáme väčšiu šancu a patričnú propagáciu, tak v digitálnych médiách bude možno naveky. Už od šiestej dekády sa na rockovej undergroundovej scéne objavovalo množstvo kapiel z celého sveta, ktoré vnášali do svojej tvorby závan niečoho nového a progresívneho. A medzi nich sa zaradili aj títo bratislavskí inštrumentálni alchimisti so svojím épečkovým debutom No Words to Say.

Walking to Nowhere, po dlhej dobe jedni z mála, definujú na slovenskej scéne experimentálny post-rock plný zvukových tapiet, ale aj skvelých či čiastočne rozpačitých hudobných tém, ktoré sa v určitých momentoch rockom ani nazvať nedajú, a vytvárajú do maximálnej miery vyhnanú, veľkú hudobnú masu, ktorá si berie od každého žánru trošku a odvšade niečo. Síce jadro ostáva v experimentálnom rocku, avšak je tu aj trochu artificiálneho popu, toolovského metalu, mihne sa krehký ambient, ale aj odkazy na floyďácku minulosť či klasický minimalizmus!


spustiť videospustiť video

Táto nežná obludnosť, tento zvláštny hudobný štýl by sa dal označiť ako vysoko sofistikovaná podoba komponovania hudobnej látky, v ktorej spontánnosť a voľná fantázia nemajú príliš mnoho priestoru, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Viac-menej ale táto posledná poznámka neplatí doslova. Rigorózny štýl autorov síce udržuje všetky aspekty hudobného toku v prísnom ráde, ale na strane druhej sa aj na tak stráženom poli môže uplatňovať rýdza invencia autorov, ktorí zároveň aj ako inštrumentalisti stoja pred neľahkou úlohou objaviť a ukázať receptorovi idey ukryté v pradivu veľkolepého a dosť zaujímavého stavebného celku. Walking to Nowhere nechcú byť civilní a už vôbec nie tuctoví a ich hudobná produkcia rozpráva príbehy jemne depresívneho charakteru, v krehkých odtieňoch s melancholickou atmosférou pôsobiacich ako legálna droga, inak povedané, navodzujú halucinogénny zážitok bez rannej nevoľnosti a bolenia hlavy.

Štýlovo nezaraditeľný album, v bratislavských uličkách stvorených Walking to Nowhere, sa pohybuje v podobných vodách ako Long Distance Calling, Tool či posledný album Stevea Rotheryho. Celý materiál je jednotný a na prvé počutie môže pôsobiť dojmom kľudného blázinca či kľukato plynúceho hudobného toku, ktorý až pri dôkladnejšom vneme odhalí svoje geniálne, ale sotva postrehnuteľné súvislosti.

Už hneď prvá kompozícia „Loud Whisper“ tie predchádzajúce slová dosviedča, aj keď sa trošku utápa v snahe o dobré zvládnutie technickej náročnosti, ale táto bezpochyby dobrá snaha sa obracia tak trochu proti samotnému charakteru skladby. Môžem však povedať, že sound tohto slovenského kvartetu je príjemný, avšak niektoré pasáže sú nudné, zdĺhavé i keď v podstate znejú skutočne ako zvuková koruna a pritom kompaktne. Je to veľmi rozporuplné... niekedy vyznieva toto dielko ako celok ťažkopádne, miestami až nudne a výrazovo plocho, ale pri dobrej konštelácii je to zaujímavý, náročný opus, ktorý drží v napätí až po poslednú notu. Niekedy človeku napadne, že určité pasáže v sebe ukrývajú silný potenciál, ktorý ale nie je z ich hlavy. Na kompozíciách sa dajú vysledovať vplyvy od kade koho, možno aj cez experimentálnych 65daysofstatic, čo bude divné aj Radiohead, až po zvukové hrátky Porcupine Tree, či avantgardných a nezadefinovateľných Tool. Majú potenciál, ktorý ešte neukázali v plnej sile a tomuto materiálu chýba vyššia životnosť, čo v spojení s ich striktne inštrumentálnou formou na základoch logickej evolúcie nevytvára práve najšťastnejšie riešenie pre širšiu obec poslucháčov. Je poľutovaniahodné, že možnosti dané konšteláciou vynikajúcich muzikantov a zaujímavej hudby dali vzniknúť síce zvukovo pôsobivej, ale predsa len skôr priemernej nahrávke.

spustiť videospustiť video

Zo všetkých štyroch dlhých skladieb je cítiť veľkú dávku pohody, radosť z vynaliezavosti, cit pre umiernenosť a aj akúsi „frippovskú“ hru kontrastov. Melodickosť je latentne prítomná hneď od začiatku a keď k nej pridáme pestré koláže jednotlivých nástrojov, vznikajú zvukovo veľmi zaujímavé kombinácie, pri ktorých vyniká každá nota alebo akord. Skvelý dojem z tejto naoko jednoduchej hudby umocňuje aj zvuk s veľmi dobrým dynamickým rozsahom, ktorý si umožňuje aj pri nízkej hlasitosti vnímať všetky detaily zaznamenané pri nahrávacom session.

Moje hodnotenie:

Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 1Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 2Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 3Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 4Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 5Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 6Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 7Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 8Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 9Inštrumentálna lahôdka od Walking to Nowhere (recenzia) - 10