Sobota 23. marca znamenala v bratislavskom Randali ochutnávku z viacerých metalových žánrov. Vrchol večera sa niesol v tónoch symfonického metalu od IMPERIAL AGE, ale ešte pred nimi sme si mohli vypočuť poľský folk metal od RUNIKY, španielsky orientálny metal v podaní SECHEM a z domáceho zastúpenia sme tu mali atmosferických APRIL WEEPS a melodickometalových RAVENHILL.

 

Prví sa na pódium postavili poslední zmienení. Bohužiaľ, dostalo sa im najmenšieho publika, keďže mali smolu, že boli úvodná kapela večera. Ani neskôr sa v Randali nenachádzalo extra veľké množstvo ľudí, čo malo dopad aj na kvalitu zvuku, ktorý sa nemal kde poriadne rozložiť medzi ľudské telá, odrážal sa od stien, a teda ho bolo na tak malé miesto až priveľa. Potom to nielen v prípade Ravenhill, ale i pri ostatných kapelách ovplyvňovalo dojem z vystúpení. Darmo kapely predvádzali výborné výkony, keď sa všetko väčšinou strácalo v mase hluku.

 

Vráťme sa ale k Ravenhill. Tí zo seba dali všetko hoci aj len pre tých pár fanúšikov, čo sa zbehli pod pódiom a bolo na nich vidieť, že si to užívajú naplno. Vokalista Corvis sa snažil pracovať s hŕstkou tiel pred sebou hecovaním k tlieskaniu a podobne.


Krátko po ôsmej prvého slovenského zástupcu vystriedali April Weeps, ktorí bojovali s rovnakými zvukovými problémami ako prechádzajúca kapela a všetko sa to takto tiahlo až do konca večera. A hoci sme za nimi v pozadí videli plachtu Imperial Age, ktorá tam bola nachystaná už od začiatku, April Weeps si so sebou priniesli aspoň bočné panely s plagátmi, aby upozornili na to, kto sa nachádza na scéne v tom momente.

 

Dokázali si získať už o niečo väčšie publikum, keďže večer pokročil o niečo viac, ako pôvodne mal s okolo dvadsaťminútovým omeškaním. Spevák Noro hovoril o tom, akí sú radi, že znovu môžu byť v Randali, hoci za poslednú dobu tam sú aj budú pomerne často. No nemyslím si, že by niečo také ľuďom prekážalo. Veď April Weeps nepochybne patria medzi kapely, ktoré sa vždy počúvajú veľmi dobre a aj sa na nich dobre pozerá v rámci vystúpení. Hlavne s odstupom času vidieť, že kapela sa vyvíja a ide ďalej, viď Martine nové hlasové polohy.

Niečo po dvadsiatejprvej hodine sa objavila na pódiu prvá zahraničná kapela večera. Boli to Španieli Sechem, ktorí si v popise kapely udávajú, že hrajú orientálny metal stredného východu s textovou tematikou starého Egypta. Pri niečom tak luxusne opísanom si človek urobí veľké očakávania na kostýmy a podobne, no s tým sa Sechem veľmi nehrali a najexotickejšie z nich vyzeral basgitarista Santiago Uruella alebo Santi, ako ho predstavila vokalistka Ikena. Možno to bolo aj kvôli časovému sklzu, ktorý sa vliekol so všetkými kapelami, ale možno nie. To neviem.

 

Každopádne, Španieli predviedli dobrý výkon, ale aspoň mne ich hudba nepripomínala nič orientálne. Zrejme by to bolo inak, keby nemali zle nazvučenú flautu, ktorú ale absolútne nebolo počuť, no takto sa duch orientu v ich hudbe strácal. Alebo minimálne ja som ho tam veľmi necítila, keďže pokiaľ počujem slovné spojenie orientálny metal, zvyčajne si pod tým prestavím napríklad izraelských Orphaned Land, u ktorých v hudbe exotiku aj počuť. 

 

Odhliadnuc od toho však skupina hrala dobre. Boli to veselé kopy, ktoré si rýchlo dokázali namotať ľudí a v závere vystúpenia sa dokonca rozhodli na bezprostredný kontakt s fanúšikmi, keď Santi spolu s klávesákom Paolom Andreottim a hráčkou na flaute Martou Sacri vbehli medzi ľudí.

Veselej nôty sa držali aj Poliaci z kapely Runika. Tí Randal naplnili folk metalom krátko po desiatej a u nich ste štýl hudby vedeli poľahky zaradiť i podľa vzhľadu. Speváčka Aminae mala stojan na mikrofón v tvare runy, zatiaľ čo u ostatných sme mohli napríklad u jedného z nich vidieť dlhú vestu pripomínajúcu kabát alebo určitú súčasť kroja.

 

Hudobne Runika pripomínala výrazne jemnejšiu Arkonu, keďže Aminae nemala až taký drsný hlas ako Masha Scream. Ale na počutie boli stále veľmi príjemní a určite bolo pre mňa zážitkom spoznať ďalšiu dobrú kapelu v tomto žánri.

 

Takou vtipnou perličkou z vystúpenia Runiky bol moment, keď sa k mikrofónu dostal bubeník, čo nezvykne bývať v kapelách pravidlom, a sám sa čudoval, prečo má uviesť ďalšiu skladbu on, ale urobil to a zábava mohla pokračovať aj ďalej plným prúdom.

Tesne pred jedenástou svetlá zhasli poslednýkrát v daný večer a na pódium sa po častiach dostavili ruskí Imperial Age. Po častiach preto, lebo jednotliví členovia prichádzali postupne. Najskôr sme videli iba hudobnú zložku – bubeníka Maxa Taliona, basgitaristu Belfa a gitaristu Pavla Maryashina. Vokálna zložka sa pridala až neskôr, pričom ešte aj tú si rozdelili na polovicu a ako prvý z nich na pódium prišiel Alexander Osipov so svojím vysoko položeným operným hlasom. Krátko na to ho nasledovali aj dámy Jane Odintsova a Anna Moiseeva.

 

A ak bol zvuk do toho momentu zlý, tak teraz sa to ešte zhoršilo. Vždy, keď spievali všetci traja vokalisti spoločne, nebolo možné počuť ani jedného z nich. V úvode hneď nebolo poriadne počuť speváčky, aj keď sa to neskôr aspoň trošičku zmenilo, Jane bolo počuť mierne lepšie, Annu naopak horšie a Alexandra bolo možné počuť iba v momentoch, kedy spieval sám, no i vtedy jeho krásny do nebeských výšok ťahajúci sa operný hlas často zanikal a jeho veľkoleposť bola zrazená k zemi. Paradoxne, najlepšie mal vyladený mikrofón gitarista Pavel, ktorého bolo počuť vždy veľmi výrazne kedykoľvek prehovoril, aby hecoval dav, keďže teraz sa počet ľudí pod pódiom už skutočne dal nazývať davom, lebo tam už konečne stála ucelená väčšia masa tiel a nielen malé roztrúsené ostrovčeky.

 

Fakt s väčším počtom fanúšikov chcel v prospech využiť aj Alexander, ktorý chcel dať ľuďom možnosť spievať spolu s nimi, no kedykoľvek namieril mikrofón k niekomu v dave, nikdy sa neozvalo vôbec nič. Nebolo to preto, že by ľudia nespievali, ale pre pretrvávajúce problémy s mikrofónom, pre ktoré aj Alexander často vyzeral, ako keby iba otváral ústa a jeho hlas sa strácal vo zvukoch vytváraných ostatnými členmi kapely.

 

Stali sa však aj výnimočné momenty, kedy sme trio vokalistov predsa len mohli začuť trochu lepšie a vtedy to znelo, akoby ste sa ani nenachádzali na koncerte, ale niekde v opere. Bolo to niečo krásne. Keďže som doteraz túto kapelu nepoznala, veľmi príjemne ma prekvapili.

 

Skupina však pozornosť nelákala iba hudbou, ale aj pompéznymi kostýmami v štýle kráľovských rúch a brnení, čo podškrtávalo tematiku ich skladieb spolu s historickou atmosférou, na ktorú sa s nimi dalo naladiť.

 

V rámci príhovorov Alexander hovoril napríklad o tom, aké bolo príjemné vrátiť sa na Slovensko už tretíkrát a ako sa u nás dobre cítia, zatiaľ čo Jane v závere prisľúbila, že sa s nimi môžu ľudia odfotiť a porozprávať pri stánku s merchom hneď, ako dohrajú set.

 

Spoločne by som túto akciu zhrnula ako veľmi dobrú, hoci s príliš skromnou fanúšikovskou účasťou, ktorá, ako som už spomínala, nakoniec spôsobila aj zhoršenie zvuku. Kapely by si určite boli zaslúžili vyšší počet hláv pod pódiom, no okrem našich domácich mien nešlo zrovna o výrazne známe mená, po pravde, aj pre mňa boli všetky tri zahraničné zostavy novinkou. Imperial Age síce boli u nás už štyrikrát, ale počula som ich prvýkrát naživo. Žiaľ, bolo to cítiť aj na návštevnosti. Rozhodne to však boli naozaj veľmi kvalitné veci, ktoré sa oplatilo vidieť.