„Svojou originálnou formálnou výstavbou, farebnou inštrumentáciou s podielom hard rocku, načernalou atmosférou, množstvom klasických progrockových postupov, zaujímavými harmóniami a romantickou štylizáciou určitých partov (v úvode titulnej kompozície nemôžeme nepomyslieť na jeho krajana Edvarda Griega a jeho orchestrálny kus „In the Hall of the Mountain King“ zo scénickej hudby k inscenácii „Peera Gynt“ od Henrika Ibsena) môže tento album naznačovať jednu z možných nových ciest nastupujúcej metalovej generácie.“ – takto by znel úvod eseje na tému „Dopad Ihsahnovho progresívneho myslenia na ďalší vývoj tvrdej hudby“.

„Telemark“ je ale v prvom rade ďalší variant tvorby nedefinovateľného nórskeho selfmademana s tými najlepšími atribútmi: meno Vegard Sverre Tveitan zjednáva dôveru od samého počiatku existencie a je nutné povedať, že oprávnene. Pokračuje v pokladaní svojich skladateľských sietí do nesmierne farebných zákutí progrocku, ktoré stále rozvíja na svojich posledných opusoch. To neznamená, že by absentovali prvky black metalu a jeho charakteristický vokál, ktorý je známy už z jeho pôsobenia v Emperor. Od svojho debutu rozbíja blackmetalové konvencie a od albumu k albumu rúca bariéry medzi čiernym kovom a progrockom, čo práve vrcholí na tomto Ep-íčku. Priniesol do tvrdej hudby mesiášske tendencie, disonantnú statiku, vplyv rocku z nablýskaných osemdesiatok, avantgardnú atmosféru a nové vízie, ktoré metal ako taký posúvajú do neprebádaných končín.



Ihsahn vo svojom neustálom skladateľskom a interpretačnom vývoji oznámil vydanie dvoch EP-čiek, z ktorých prvé sa bude obzerať do klasického sveta ranej tvorby Emperor a to druhé bude mať progresívnejšiu príchuť. Prvé s názvom „Telemark“, čo je oblasť v Nórsku, kde bol mladý Vegard vychovaný, je na svete, a je to pocta jeho rodnému kraju a vlastným hudobným koreňom. Predchádzajúca doska „Ámr“ bola položená do hlbokej temnoty zafarbenej náznakmi krvavého oparu, zatiaľ čo „Telemark“ smeruje do ľadovej snehobielej monochromatiky, so štylistickými a tématickými polohami bližšími k opusu „Arktis“.

Každá jedna z troch autorských kompozícií má naozaj silný nápad, poetický náboj, farebnú inštrumentáciu, jednoducho povedané právo na dlhý život. Okrem toho sú tu dva krátke bonusy v podobe coververzií. Vznikol z toho jednoliaty drobný „majsterštich“. Prepojenie je tu jednak dielom zvláštneho soundu, na ktorom je poznať, že Ihsahn vie, čo chce dosiahnuť, a potom taktiež dielom atmosféry, ktorá sa celou doskou prelína. Akási pohoda vládne tomuto opusu, ktorému dominuje odkaz zašlej slávy klasického symfoblacku, hard-rocku a neo-progu. Nie že by sa po celú dobu rozoberalo len dedičstvo posledných štyroch desaťročí, ale aj v tých metalovo hybnejších momentoch prestupuje všetku energiu akýsi neurčitý kľud, snáď vyrovnanosť stredného veku, ktovie. Isté je, že takúto hudbu by interpret pred tridsiatkou nezahral: i to je jeho devíza, že sa aj napriek skúsenostiam svojho hudobného talentu snaží ísť stále niekam ďalej. Nie z pohnútok progresívnych ľadoborcov, ale prirodzene, v rámci životného kolobehu.

spustiť videospustiť video

Priama charakteristika?...nedá sa určiť. Pitvanie starých štýlov? Nie, len poznatky z tejto forenznej výpravy sú tu poskladané do kvázi moderného tvaru s intuitívnou inštrumentáciou, charakteristickým melodickým naliehavým vokálom a archaickým soundom. Receptor je najprv vykuchaný tvrdými riffmi, baladické momentky a tematické vyhrávky v štýle fussion ho následne oslobodzujú od agresie a priame zárezy hammondiek a gitár na záver zase zamotávajú mozgový pekáč náporom, raz s prítulnosťou plyšového zvieratka, inokedy s prachom na ksichte a studeným vetrom vo vlasoch, a po tretie s mixom melanchólie a tvrdosti. Vzhľadom k tomu, že „Telemark“ je nakazený ľahkou depkou, nostalgickými spomienkami a príjemnou melanchóliou, už pri prvom kontakte prebieha vskutku logické asociovanie s jeho predchádzajúcimi opusmi. Kto práve tieto staršie diela pozná, toho „Telemark“ dostane svojou agresívnejšou podobou a umeleckou veľkosťou. Čo sa obsahu týka, autor zostal verný formám, ktoré má odskúšané zo skorších rokov, ale v dlhších útvaroch, ktoré snáď ani nemôžeme nazývať skladbami, ale skôr hudobnými anotáciami, úvahami, postrehmi či konštatovaniami. Ihsahn je skladateľom pozorujúcim a meditujúcim, a tak i v zdanlivo obyčajných kompozíciách dokáže vykúzliť zápletku či gradáciu, ktoré sa často nemusia zhodovať s naším vnútorným presvedčením a očakávaním. Ale keď do toho vniknete, každá jedna nota či akord vás odmení geniálnou hudbou a túžbou pustiť si to znova a znova. Toto pnutie medzi akceptovaním a pokušením je zároveň aj hnacou silou jeho textov, bez ktorých by hudba mala len polovičný dopad na človeka. Pri každej skladbe vyvstáva očakávanie, že sa pokĺzne na tenkom ľade a nechá sa strhnúť k fádnemu a nezaujímavému popisu reality, ale vždy príde niečo, čo prekvapí a pozitívne šokuje. Či už je to natiahnutá, prepálená, prudká melanchólia namiešaná s túžbou po experimentoch, alebo hranie si so základnou formou, ktorá je dôležitým vyjadrovacím prostriedkom. Niekedy to prebieha s odstupom, čo temnote tupí ostrie a zostáva celkom príjemná smutná opitosť, ako keď sa opijete vlastnou temnotou a nemôžete prestať.


Prvá „Strigid“ je rovným dielom brutálna ako aj opatrná a tlačí pred sebou kýbel riffov cez ostrý neúprosný sonický rád, ktorý sa pretláča s drsným hlukom. Avšak druhá „Nord“ je trúchlivejšia, blackovejšia, agresia je starostlivo nadávkovaná a inštrumentácia ide idylickejším smerom. Nesmie chýbať linka saxofónu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou kostry kompozície. A korunovačný klenot v podobe titulnej „Telemark“, kde opakujúci sa riff infikuje dušu, srdce aj vnútornosti neprekonateľnou blaženosťou, využíva aj klasické folkové nástroje a sláky. Bohužiaľ, coververzie sú len ako doplnok, len s minimálnou invenciou prezentované, i keď maidenovský „Wrathchild“ je o pičný chlp lepší ako „Rock and Roll is Dead“ od Lenny Kravitza.

Nejaký záver? Menovať influencie je strata času, výsledný tvar totiž s tým, čo v ňom človek počuje, nemá so starým Emperor skoro nič spoločné. Black metal, heavy metal, alebo hard-rockové, či osemdesiatkové rockové spolky taktiež vedľa seba vyzerajú ako nezmysly, dávajú zmysel len preto, že majú spoločného menovateľa k samotnému prístupu. Keby to nebolo trápne, tak by bol Ihsahn všeobjímajúci. V jeho prípade sa prímeria ponúkajú samé, ale nemajú veľmi zmysel.

Moje hodnotenie:

Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 1Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 2Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 3Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 4Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 5Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 6Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 7Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 8Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 9Ihsahn ponúka nové EP (recenzia) - 10