Štvrtkový večer 10. mája sa v bratislavskom MMC niesol v znamení histórie. Duch časov minulých, dôb legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí, dýchal zo všetkého, čo sa zomlelo na pódiu. Taká bola noc s ENSIFERUM, EX DEO a WIND ROSE.

 

Prvým historickým obdobím, do ktorého nám bola poskytnutá cesta časom, sa stal stredovek. Ten na scénu priniesli napoly vikingoidní a napoly skôr barbaroidní Wind Rose. Nastúpili v parádnych kostýmoch, pričom najlepší bol spevákov, čo si zrejme nenaplánoval, aby niečo pripomínal, ale napriek tomu sa vokalista Francesco Cavalieri mierne ponášal na Durotana z filmu Warcraft. Pokojne by však mohol byť aj vikingským berserkom, lebo by sa mu to hodilo rovnako. Dobovosťou nezaháľali ani jeho kolegovia Claudio Falconini (gitara), Federico Meranda (klávesy), Cristiano Bertocchi (basgitara) a Federico Gatti (bicie).

 

Pätica zo slnečného Toskánska rozhodne nie sú žiadni amatéri. Naservírovali nám kvalitnú kombináciu symfonického a folk metalu so všetkým, čo k tomu patrí. Mali veľmi dobré vystúpenie, ktoré sa stalo skvelým štartom večera. Ľudia sa dobre bavili, keď odznievali skladby ako The Returning Race s poriadným nádychom stredoveku, kedy ste pri troche fantázie videli sedieť okolo ohníka skupinku bojovníkov popíjajúcu pivo a medovinu, ktorú možno niekde ukoristili pri nájazdoch a len tak si ju po víťazstve vychutnávajú a bavia sa popritom spevom i hudbou.

 

Toskánski barbari prišli s Ensiferum predstaviť v poradí tretí štúdiový album Stonehymn, ktorý vydali minulý rok a odznelo z neho viacero skladieb. Medzi inými napríklad poriadne energická a hravá To Erebor. Človek si s nimi jednoducho musel spievať, aj keď náhodou nepoznal texty. Chytľavé melódie i texty ho jednoducho nekompromisne zvalcovali.

 

Setlist: Fallen Timbers, Rebel And Free, The Returning Race, Drunken Dwarves, To Erebor, The Breed Of Durin


Po približne polhodinu trvajúcom sete sa situácia zmenila. Či dravý, alebo hravý stredovek sme nechali niekde za sebou, keď sa ozubené kolieska času roztočili úplne iným smerom a v ústach sme pocítili prach zmiešaný s krvou v uliciach Rímskej ríše. Na pódium dorazili Ex Deo alebo XIII. rímska légia Gemina, verní vojaci imperiálnej rímskej armády, kľúčoví bojovníci Júlia Caesara prítomní pri bojoch v Gaule, ako aj počas občianskej vojny a prekročení Rubiconu. Teda, nepreháňajme, neposlali k nám všetkých, no prišli štyria silní vojaci a veliteľ (vokalista) Maurizio Iacono, z ktorých až štyroch môžete poznať zo skupiny Kataklysm. Ako bonus však majú v Ex Deo ešte jedného ďalšieho člena mimo Kataklysm, basgitaristu Dana Apekiana.

 

Všetká sranda skončila. Legionári zobrali MMC drsným deathmetalovým útokom, po ktorom nikto nezostal nečinný. Po hravých a melodických Wind Rose sa s príchodom víchrice Ex Deo prebúdzala divokosť a krvilačnosť hodná neskrotných šeliem v koloseu. Lekcia histórie nabrala iný smer. Ak barbari niekoho vynechali vo svojom valcovaní, legionári Stéphane Barbe (hlavná gitara), Jean-François Dagenais (rytmická gitara), Dano Apekian (basgitara) a Olivier Beaudoin (bicie) pod vedením veliteľa Maurizia ťali hlava-nehlava a ponúkali symfonický death metal (či epický rímsky metal, ako sami špecifikujú svoj štýl), ako sa patrí. Veď obdobie rímskeho impéria nebolo med lízať, ale skôr krv.

 

Počas približne hodinu trvajúceho setu sme sa ocitli pod dozorom rímskych bohov. Žehnali nám Jupiter a Mars. A určite sme boli v ich priazni, keď nám poslali Ex Deo, ktorí prostredníctvom novších i starších skladieb predstavili príbehy písané počas obdobia starovekého Ríma. Tak sme sa dozvedeli napríklad niečo o Hannibalovi prostredníctvom The Rise Of Hannibal, Caligulovi cez I, Caligvla, o Kartágu v Cato Major: Carthago delenda est!, o bitke v Zame so skladbou Ad Victoriam (The Battle Of Zama) ako i o bitke v Actium cez pieseň The Final War (The Battle Of Actium).

 

Ex Deo rozhodne mali čo ponúknuť a aj to urobili, pričom zrejme málokto (alebo ak vôbec niekto) si uvedomil, že sa pozerá na inú formu Kataklysm. Pravda, s postupujúcimi minútami bolo od kapely ku kapele cítiť, že sa blížime k vrcholu večera, a to nielen tým, že sa pod pódiom zgrupovalo čoraz viac ľudí, ale aj kvalitou hudby. Keď Wind Rose boli super, potom Ex Deo boli mega super. A najlepšie sa ešte len blížilo...

 

Setlist: The Rise Of Hannibal; I,Caligvla; Pollice Verso (Damnatio ad Bestia); Suavetaurilia (Intermezzo), Cato Major:Carthago delenda est!, Ad Victoriam (The Battle Of Zama), The Final War (The Battle Of Actium), The Roman, Romulus

Kolesá času sa otočili naposledy (alebo pokiaľ ste priaznivcami komiksov, pokojne nimi mohol hnúť Doctor Strange) a znova sme sa ocitli inde, pod dozorom Odina a Thora, konkrétne u fínskych Vikingov Ensiferum, ktorí boli vrcholom epického historického večera.

 

Ako inak, headlineri už mali pod pódiom pomerne plno. Na to, že nebol víkend, ale štvrtok a mnohí sa na druhý deň chystali do práce, prítomných bolo niekoľko stoviek priaznivcov folk metalu. Tí sa utrhli z reťaze už pri prvých tónoch úvodnej inštrumentálky Ajattomasta Unesta, po ktorej Ensiferum naservírovali For Those About To Fight For Metal. A hoci predchádzajúce dve skupiny boli skôr statickejšie, čo mohlo byť spôsobené teplom v miestnosti, ku ktorému im pridávali kostýmy ešte viac, Fíni sa stali perpetum mobile. Neustále skákali, pobehovali z jednej strany na druhú, striedali sa a ponúkali prítomnosť fanúšikom v plnom rozsahu, nech človek stál kdekoľvek pred pódiom.

 

Ensiferum prišli predstaviť nový album Two Paths, takže, pochopiteľne, množstvo odohraných skladieb pochádzalo práve z neho. Nechýbali však aj staršie veci ako napríklad Lai Lai Hei z albumu Iron či Wanderer z nahrávky Victory Songs.

 

Kapela predvádzala skvelú prácu s publikom, ktoré sa poriadne činilo headbangovaním, raz dokonca aj mosh pitom, pokrikovaním a podobne. Ale fanúšikovia skupine ukazovali, že hoci dve úvodné zoskupenia boli príjemný bonus, práve Vikingovia sú dôvodom ich prítomnosti. Mnohí dokonca sympatizovali s headlinerom tak veľmi, že mali rovnaké war painty ako členovia Ensiferum. No a skupina? Tá oplácala ovácie poriadným nášupom skvelej hudby, ako aj divadielkom, ktorého súčasťou bola napríklad pauza pre improvizované basgitarové sólo Samiho Hinkku na šesťstrunovej basgitare (čo nie je zrovna štandard, ale Sami s ňou narábal bravúrne), z ktorého vzišli napríklad úlomky Smoke On The Water od Deep Purple či Number Of The Beast od Iron Maiden.

 

Neskôr, na konci večera, keď už vyhlásili koniec, opäť došlo aj k improvizácii, keďže publikum Ensiferum odmietalo pustiť preč a skupina tiež vyzerala, že sa im veľmi nechce z pódia. Podľa šťastných výrazov sa cítili v spoločnosti verných slovenských fanúšikov veľmi dobre. A tak po poslednej odohranej skladbe večera, už bonusovej Iron, na chvíľu začali v MMC znieť tóny Guns N' Roses a ich Sweet Child O' Mine, pričom pieseň nezostala tentokrát iba pri brnkaní gitaristu Markusa Toivonena, ktorý začal prídavok s hraním na gitaru za chrbtom a popri tankovaní piva, čo mu do úst z plechovky lieval Sami. Rýchlo sa k nemu pridal aj zvyšok, nevynímajúc harshového vokalistu a gitaristu Petriho Lindroosa, ktorý sa zmocnil úlohy Axla Rosa. Potom sa už kapela po približne hodinu a pol trvajúcom sete okolo pol dvanástej naozaj naposledy rozlúčila so slovenským publikom hodením suvenírov a tľapnutím si s tými v prvom rade. A lekcia histórie bola za nami.

 

Setlist: Ajattomasta Unesta, For Those About To Fight For Metal, Two Paths, Heathen Horde, King Of Storms, Wanderer, Twilight Tavern, Treacherous Gods, Lai Lai Hei, basové sólo, In My Sword I Trust, Tumman Virran Taa, The Longest Journey (Heathen Throne, Part II), Way Of The Warrior, Into Battle, Bonus: Iron, Sweet Child O' Mine

 

Po zvukovej stránke nie je čo vytknúť ani jedinej kapele večera, keďže pán zvukár ich zvládol ozvučiť na jednotku bez akýchkoľvek komplikácií, prepálenia zvuku alebo naopak prílišného ubratia. Človek tak neodchádzal hluchý ani keď bol v prvej dostrelovej línii, čo sa veru často nestáva. Aj to prispelo k umocneniu lepšieho zážitku z celej akcie, ktorá bola rôznorodá s ohľadom na jednotlivé historické obdobia predstavené kapelami ako i ponúknutými žánrami. Tie boli miestami citeľne odlišné, no zároveň tak veľmi podobné, že hoci si niekto mohol povedať, aký blbec šuchol medzi Wind Rose a Ensiferum Ex Deo, ale pri hlbšom zamyslení a započúvaní sa prídete na zmysel tohto spojenia. Lebo všetko vzájomne súviselo.

 

Všetky tri kapely podali vynikajúce výkony bez akýchkoľvek zlyhaní či zaváhaní. Dávali zo seba všetko, čo bolo vidieť na litroch potu stekajúcich po ich tvárach a telách. Išlo o čistý pôžitok pre uši i oči podaný absolútnymi profesionálmi. Osobitnú pochvalu si zaslúži Olivier, bubeník Ex Deo, ktorý počas sóla doslova vypustil zo seba beštiu. Veď sa tak rozbubnoval, až mu v jednom momente z ruky vyletela palička, ale nezastavilo ho to a nebolo možné pocítiť, že sa niečo také stalo, lebo v zlomku sekundy mal už v ruke inú a búchal ďalej. Mašina.

 

Konečný verdikt teda znie, že išlo o poriadny nášup skvelej, priam epickej hudby, kde ak niekto nebol, môže si búchať hlavu o stenu za neobetovanie jedného dňa dovolenky či pár hodín spánku.