„Mesiášsky (spasiteľský) komplex, samovražedné tendencie, depresívne stavy, regresívny progres, ľahká nadpriemernosť, nudná zaujímavosť, zaujímavá povrchnosť, o čom to teda budeeee...“ – len pár ilustračných postrehov miestneho hudby milujúceho trustu, čo vždy po vydaní takéhoto opusu rýchlo zhodnotí hamletovsky sofistikovanú, filozoficky dokonale podkreslenú, hudobne prevrstvenú, smrteľne vážne myslenú, trochu gýčovitú a až anticky tragickú rozpravu o tom, ako sa sextetová partička albionských metrosexuálov snaží už po šiestykrát rozbiť mýtus o parciálnej regresii v progresívnom rock/metale. Tak a práve toto sa dá vysledovať na najnovšom, už šiestom albume Virus od London Progressive Orchestra Haken.

Pre hudobný základ albumu zvolili toľkokrát použitú štruktúru zloženú z progresívneho rocku a metalu, ktorá sa v súčasnosti považuje už za takmer obligátnu. Na rozdiel od skvelej tretej dosky Mountain objavili a aj použili metalovejšie vyznenie, čo je badateľné už v úvode prvej „Prosthetic“, kde sa v podstate celá kompozícia dá považovať za slabší derivát Dream Theater z obdobia s Kevinom Moorom, kde tvrdšie pasáže sa kombinujú s melancholickými, klávesovými so skresleným vokálom presne v duchu O.S.I.. Je jasné, že sextet pokračuje tam, kde skončil na predchádzajúcom opuse Vector a pritom viac vyrovnáva pomer medzi svojou minulosťou a prítomnosťou a zároveň si udržiava ten jemný balans medzi progresivitou, technickým prevedením a zaujímavou prístupnosťou, vďaka čomu je ich výsledný produkt pútavý, citlivý i tvrdší a hlavne nezabudnuteľný.



A znovu krásny anjelský vokál a cappella uvádza druhú „Invasion“, kde za pozornosť stoja aj mimoriadne tvrdé inštrumentálne vsuvky progmetalového charakteru, skoro neustály sekaný rytmus a nabudené gitary, čo pravdepodobne množstvo receptorov dezorientuje a možno aj nadchne. Spevák Jennings vstupuje do skladieb tak mäkko a zasnene, že sa nedá nespomenúť si na opomenutých velikánov Gentle Giant a ich skvelé vokálne harmónie. Bohato „sedemdesiatkovo“ premodelované vokálne party a ich dokonalé začlenenie do zvuku kapely nenechávajú na pochybách, že ich kombinácia progrocku a metalu nie je náhodná. Už v ďalšom rozsiahlom desaťminútovom epickom kúsku „Carousel“ odkrývajú netušené a nesmierne pôsobivé „progmetalové“ súvislosti, vyznievajúce v jeden vynikajúci celok pôsobiaci ako romantická báseň so svojimi nežnosťami, komplikovanosťou a občasnou tvrdšou alebo rýchlejšou gradáciou, či agresívnejším kontrastom. Tých, čo vydržia, ukľudní po tejto epike dvojica štvor-päťminútových perál „The Strain“ a „Canary Yellow“. Vybrnkávaný motív gitary, následný mohutný riff prechádza v „The Strain“ do akejsi strojovo znejúceho rytmu s polodeklamovaným vokálom, ktorý poteší tvrdšie zameraných fans a naopak zase jemný pomalší úvod „Canary Yellow“, odkazujúci na mainstreamovú scénu zmixovanú s klasickými progrockovými melódiami a aranžmánmi s akýmisi neurčitými folkovými vplyvmi a následnou inteligentnou a na uzde sa držiacou inštrumentáciou hodenou do prekrásneho rocku, ktoré zase určite oblažia poperov.

spustiť videospustiť video

A ide sa naozajstne „proggovať“, lebo nasledujúci päťčasťový epos „Messiah Complex“ je o skvelom, i keď „regresívnom“ progresívnom rock/metale. Od prvých tónov prvej časti „Ivory Tower“ je zjavné, že svoju tvorbu vnímajú skôr ako atmosférickú romantiku či drámu – rozviatu, ale pritom súdržnú, plnú farieb a dramatických i nežných kontrastov. Hobľujúci gitarový riff a prelúdujúce klávesy dávajú tušiť snové divadlo a plačlivý tragický vokálny výraz je ďaleko lepší ako LaBrieho „ječák“. K tomu pridajme úplne odlišné ingrediencie sedemdesiatkového progrocku a vyjde nám z toho táto sedemnásťminútová progfónia. Haken hrajú naozaj skvelo – vzdušne, poeticky s bohatými rubátmi a pritom dávajú každej skladbe potrebný náboj a napätie či lesk. Ticho pred búrkou zaobstaráva tretia časť - jemná dvojminútová krehotinka „Marigold“ a už sa to zase rúti do tvrdej „The Sect“, kde sa nedá nespomenúť si na tvorbu Von Hertzen Brothers a finálny dielik „Ectobius Rex“, ktorým to všetko vygraduje do pomyselného dreamtheatrovského „Grande finale“. Poslednou skladbičkou na opuse je melancholická minimalistická „Only Stars“, ktorá celú túto „vírusovú apokalypsu“ spomalí a následne uzatvorí v podobe atmosférickej, takmer ezoterickej nálade, úplne v duchu starej Anathema.

spustiť videospustiť video

Haken rastú od albumu k albumu a ich cesta na vrchol je takmer na konci. Pre fans to nie je dobrá správa, lebo „čo mieri nahor, raz padne aj dolu“ a tak dúfajme, že tá cesta k vrcholu im ešte nejakou obchádzkou bude chvíľu trvať.

Moje hodnotenie:

Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 1Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 2Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 3Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 4Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 5Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 6Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 7Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 8Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 9Haken nakazený progresívnym vírusom (recenzia) - 10