„Felix qui potuit rerum cognoscere causas.“ (Šťastný je ten, kto mohol poznať príčinu vecí.)

V dnešnej preformátovanej dobe je celkom prijateľné, že niekde vzniká hudba, akú produkuje Baránok boží, ktorý prináša agresiu, nevyspytateľnosť a umeleckú slobodu. Nebezpeční, opití svojou krutosťou, držiaci len tak-tak na uzde svoje šialenstvo, prichádzajú s novou fascinujúcou doskou.

Pri prechádzke po deviatich doskách Lamb of God sa človek prejde galériou odtieňov dospievajúceho kovového groovu a natrafí aj na niekoľko málo stupňov metalcoreu a thrash metalu. Niekedy sa stane, že jednotlivé skladby nastavia zrkadlo mnohým z vás takým spôsobom, že sa človek nestačí diviť. A treba aj vedieť, že to urobí aj najnovší eponymný materiál, ktorý pri zemi drží len emocionálny rev Randyho Blytha. A ako to vlastne vyzerá s novou doskou, týchto špičkových architektov explozívnej New Wave of American Heavy Metal?... Prestali sa toľko vŕtať v iných subžánroch a vytvorili čistý groovemetalový album. Namiesto zhrnutia multižánrového dobrodružstva z predposledných troch dosiek (nepočítam coverovú) a vytvorenia materiálu, ktorý zase dokáže celému svetu potenciál svojich tvorcov a talent výnimočných autorov, je tu nadržaný, strašidelný, znekľudňujúci, v čisto zgroovovanej forme nahratý opus, ktorý sa vracia do dôb debutu a pokračuje v šľapajách predchádzajúceho autorského „VII: Sturm und Drang“ a kde sa kruto riffuje, agresívne blúdi, kde znejú efektívne metalové anti-hymny a celkovo sa straší v dávno opustenom a polozborenom baráku. Kompozície majú vynikajúce momenty a v diskografii Lamb of God bude pôsobiť ako „Great Southern Trendkill“ u Pantery. Zámerne bola spomenutá táto legenda, lebo obe kapely patria do južanskej metalovej scény a hlavne ich postoj k metalu je na výsosť veľmi podobný. Podobne pracujú s tónmi, rytmami, textami, atmosférou, ktorými prestupuje zmysel násilia, hnevu, ale aj krásy a melanchólie. Lamb of God buď vytvorili nadčasovú klasiku, alebo tento opus rozdelí ich fanúšikov na dva tábory. Hlavne, že sa oprostili od nalešteného soundu z dosiek „Wrath“ či „Sacrament“ a dokázali, že sa vo zvuku dá ísť ešte ďalej do nepreskúmaných zákutí.



Začínajú ťažko a skoro až „goticky zadoomane“ a blatistá „Memento Mori“ je zadýchaný kúsok, kde Randy Blythe vypúšťa zo seba všetko v sebe potlačené a pomaly to uvoľňuje s pomocou obrovských liniek gitár a brutálneho rytmu, ktoré vzápätí praskajú, deštruujú sa a následne orgazmicky vybuchujú v úvodnom mortonovskom sóle ďalšieho kúsku „Checkmate“, ktorý prerastie do takej prekrútenej ódy na „The American Scream“. Už po vneme tejto skladby človek zo svojej mozgovne úplne vytesní fakt, že miesto za škopkami okupuje novic Art Cruz. Inak tieto dve kompozície dokonalo ukazujú, čo bude nasledovať a čo vlastne album ponúka. Sú to také reprezentatívne vzorky. Navyše sa dá skonštatovať, že úvod je vlastne skoro totožný ako na spomenutom pantherovskom Great Southern Trendkill, kde tiež prvá skladba je v pomalom rytme, aj keď tu „Memento Mori“ len začína takou gotickou atmosférou a vokálnym plagiátom, ako keby vystrihnutým z teritória Sister of Mercy, konkrétne zo skladby „Marian“.

spustiť videospustiť video

Nasleduje štandardné číslo „Gears“, v ktorom sa však nájdu aj drobné zaujímavé detaily ako skvelý úvodný thrashoidný riff, metalcoreová výstavba a nadupaný rytmus, ktorý vybúcha do každej lebene štyridsať otvorov za minútu. Skladateľská i inštrumentálna genialitka na pomerne malom časovom priestore „Reality Bath“ ukazuje pútavo, záživne a surovo nielen bežné praktiky Božských barančekov v tejto asi najhnusnejšej politicky-spoločenskej situácii od čias studenej vojny a úplnú  bezradnosť s tím čokoľvek urobiť, ale taktiež famózne mapuje pohnútky a patopsychologický vývoj celej bandy okolo Randyho Blytha bez toho, aby to akokoľvek narušovalo spád a brutálnu obludnosť celej tejto technicky zložitejšej kompozície, počnúc zaujímavým basgitarovým sóličkom v úvode. Podobnú roztrieštenosť, myslenú ale v pozitívnom zmysle, má aj „New Colossal Hate“, ktorej štruktúra je zaujímavo vystavaná a pritom je zlovestne agresívna. „Resurrection Man“ je totálna zmrdoidná dokonalosť a desivé strednotempové memento, kam až sa to môže zvrhnúť v metalovej bande, v ktorej vládne nenažraná pažravosť po všetkom naokolo a zneužiť to výhradne vo svoj vlastný chochmes! V tretej minúte sa stane niečo, čo síce skladbu nikde neposunie, ale je to skvelé, i keď už dávno vymyslené.

spustiť videospustiť video

Následne Božia ovečka v rámci svojej náboženskej tolerancie ponúka aj dva „featuringy“, najprv sa o slovo prihlási coreový vresklúň Jamey Jasta v „Poison Dream“ a potom sa o pomyselnú kazateľnicu v rýchlej „Routes“ bude prieť s Randym aj thrashoidný hulákač Chuck Billy z Testament. LoG ponúkajú aj zjednodušené tracky ako „Bloodshot Eyes“ s prekrásnymi odľahčenými pasážami a brutálnou basgitarou. Touto skladbou to začína byť kvapku šablónovité, ale „On The Hook“ to zase posúva inam a aj napriek nekompromisnosti a agresie má aj veľký kus epickosti. Číhajú tu aj drobné nástrahy, ktoré majú čisto progresívny dopad, a to v polovici už spomenutej skladby „Resurrection Man“ a dokonalým kúskom sa dá definovať aj tento záverečný epos. Ten sa vyznačuje komplikovanejšou výstavbou pieskovým revom Randyho Blythea. Je to obrovská kompozícia a so svojimi len štyri a pol minútami zároveň aj najsmelší kúsok zaliaty desivým reťazcom drobných detailov.

spustiť videospustiť video

Lamb of God si s týmto materiálom upevnili svoju pozíciu a nadefinovali album, ktorý bude svietiť v ich diskografii. Pravdepodobne to bude jeden z ašpirantov na Album roka a nastavil hodne vysokú latku ostatným kapelám.

Moje hodnotenie:

Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 1Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 2Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 3Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 4Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 5Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 6Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 7Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 8Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 9Eponymný album od Lamb of God (recenzia) - 10