Celou hudobnou verejnosťou, či už odbornou alebo laickou, je už dosť dlho a zámerne prehliadané to bohatstvo, ktoré rockovému národu zanechalo progresívne trio Emerson, Lake and Palmer a dá sa jednoznačne súhlasiť so všeobecne rozšírenou charakteristikou, že to bola hudba akademického tvaru, niekedy introvertná, inokedy prístupná v záľube v menej ľúbivých melódiách a inšpiráciách v klasickej hudbe, ktorú pretvárali k svojmu charakteristickému obrazu. Už svojím debutom doviedli svoju tvorbu tak vysoko, že svojimi ďalšími doskami len vylepšovali to, čo bolo začaté na tomto albume. Emerson už v skupine Nice dal najavo svoje klasické hudobné vzdelanie a zároveň šokoval kvílením na hammondkách, Lake zase pomáhal vytvoriť Robertovi Frippovi prvé dva albumy King Crimsona a trio doplnil škopkár Palmer, ktorého minulosť u Arthura Browna a hlavne v Atomic Rooster vyhovovala na dynamické vystúpenia.



Áno, toto je doska, ktorej geniálnosť je nadčasová, a tak jej remastrovaná verzia poteší množstvo starých, ale aj nových receptorov. Áno, toto je geniálne trio, po ktorom ostalo množstvo vynikajúcej hudby a všetko to začalo práve týmto prvým opusom. Talent a hlavne nadšenie umožnili tomuto netradičnému triu ukázať sa v neobyčajne rozsiahlom spôsobe ich skladateľského a interpretačného umenia a súčasne konfrontuje závažné crossovanie rocku s prevažne menej známymi dielami klasickej hudobnej literatúry prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Kontrapozícia Bélu Bartóka, Leoša Janáčka a progresívneho rocku ukazuje na ich spoločnú náklonnosť ku klasickým dielam, kde sa využíva modalita a podmanivá melodika a zároveň ich predurčuje na spoločnú rovinu expresivity modernej podoby modernej rockovej hudby. Suverénne obstáli ako pred rozsiahlym, plne znejúcim rockovým aparátom (najmä v hutnej úvodnej pecke „The Barbarian“, kde sú použité časti z klavírneho majsteštichu „Allegro Barbaro“ od Bélu Bartóka), tak aj cez záľudnosti Janáčkovej Sinfonietty a Allemandy z prvej francúzskej suity od J.S.Bacha, ktorých fragmenty sú začlenené do fenomenálneho kúsku „Knife-Edge“. Mainstreamového poslucháča nepochybne poteší zdôraznený rebríčkový potenciál v Lakeovej balade „Lucky Man“, patrný aj na ďalších albumoch. Trojčasťovej progrofónii, alebo pseudo-suite „The Three Fates“, začína aj najpodivuhodnejšia séria Emersonových experimentov, výrazne komponovaných v klasickom štýle a mnohými kritikmi odsúdenými do škatuľky modernej vážnej hudby. Inšpirovaná je tromi sestrami, sudičkami z gréckej mytológie známymi pod spoločným menom Moirai. Každej z pridelovačiek, čo je preklad Moirai, je venovaná jedna veta tejto komplexnej trojčasťovej kompozície. Už prvá „Clotho“ totálne ovalí mohutným soundom píšťalového organu v londýnskom Royal Festival Hall. Keith Emerson využil svoje klasické vzdelanie a tento „movement“ venovaný spriadačke nite života a osudu sa inam ako do klasickej vážnej hudby ani zaradiť nedá. Je to pokračovanie takých velikánov ako Cézar Franck či Louis Vierne. Emersonov vklad je jasný aj v skoro trojminútovej klavírnej sonáte „Lachesis“ (meračka nite osudu pomocou meradla), ktorá sa pohybuje medzi moderným džezom a barokovými vplyvmi, čo sa prejavuje mohutnými arpeggiami. V poslednej časti „Atropos“ (strihačka nite života) najprv znovu explodujú mohutné akordy kostolného organu, ktoré prejdú do klavírnej časti s Palmerovým perkusným doprovodom. Vrcholom je vrstva improvizácie, ktorá sa nakoniec premení na polymetricky hranú opakovanú sekvenciu doznievajúcu v záverečných akordoch. Naozaj úžasný, klasicky znejúci kus, na ktorom si, bohužiaľ, Greg Lake ani neškrtol.

spustiť videospustiť video

Rockovým fanúšikom tieto dávky klasického štýlu do určitej miery nevadili, lebo trojica si vždy dostatočne uvedomovala, v akom pomere môže dávkovať takéto pokusy s výrazne progrockovými kompozíciami. V „Take a Pebble“ zase Greg Lake zaaranžoval staršie Emersonove džezové adaptácie na tému „Hang On To A Dream“ od  Tim Hardina s folkovou gitarou v strednej časti, doplnenej Palmerovými perkusiami. V závere sa to celé znovu vracia k základnej modálnej improvizácii, ktorej korene sú v džezových postupoch päťdesiatych rokov. A v neposlednom rade zaujme aj brilantné bubenícke sólo Carla Palmera v predposlednej inštrumentálke „Tank“, ktoré je predznamenané perfektnými linkami Emersonového clavinetu a potom ukončené kvílením moogového syntetizátoru.

spustiť videospustiť video

Sú veci, ktoré jednoduchý poslucháč vníma neuvedomelo a zasvätený profík nad nimi žasne. Žiadne opulentné exhibície, len a len hlboká znalosť možností svojho nástroja a skladateľský talent, pričom ani tie dlhé hodiny príprav a premýšľania nezabíjajú muzikalitu a jedinečnosť okamihu vzniku tej krásnej progresívnej hudby.

Vydavateľstvo: Island

Krajina: Veľká Británia

Dátum vydania: 20.november 1970

Minutáž albumu: 41 min 13 sek

Žáner: progresívny rock

Skladby:

  1. The Barbarian
  2. Take a Pebble
  3. Knife-Edge
  4. The Three Fates

"Clotho" Royal Festival Hall Organ

"Lachesis" Piano Solo

"Atropos" Piano Trio

  1. Tank
  2. Lucky Man

Zostava:          

Keith Emerson – klávesy, organ, hammond, syntetizátor, moog, piano
Gerg Lake – basgitara, gitara, vokál
Carl Palmer – bicie, perkusie

Moje hodnotenie:

Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 1Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 2Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 3Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 4Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 5Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 6Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 7Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 8Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 9Emerson, Lake and Palmer a ich vízia progrocku - 10