Ako predzvesť nadchádzajúcich sviatkov sa vo štvrtok 11. decembra stretli v bratislavskom MMC traja králi, putujúci z rôznych kútov Európy, ktorí nám priniesli svoje pagan/folk metalové spievanky. EluveitieArkona sú v našom socialistickom štáte trvalého blahobytu opakovanými návštevníkmi, no o samotnej existencii Skálmöld som sa dozvedel prakticky až na základe promo k prebiehajúcemu turné. Dobieham zameškané a opäť som relatívne o niečo múdrejší, respektíve po vypočutí si pár songov viem aspoň zodpovedne prehlásiť, že islandčina a moja maličkosť sú naďalej vo vzájomnej interakcii rovnajúcej sa úrovni mojej hry na klarinet. Áno, áno, kto tipuje 0 bodov, môže si smelo podať euromilióny.


Na miesto činu prichádzam v slušnom časovom predstihu, 40 minút pred otvorením vstupu, a keďže mi tentokrát robia spoločnosť už od začiatku dvaja kamaráti, tak to parkujeme do Randalu, rovno k barovému pultu. Dali sme si niečo na degustáciu a keď sa po chvíli zjavil Chrigel Glanzmann, dostal som spásonosný nápad, že keď má frontman Eluveitie čas na drink, tak my ho ešte máme tiež a degustáciu o chvíľku predĺžime. Error v mojej hlavičke. Po dvoch pivách a dvoch whiskey na zahriatie nastáva presun do MMC, teda mal pôvodne nastať. Je 19:10 a vonku ma prefackal dav ľudí, zoradených v osemstupe. Stepujúc do polky križovatky a s pocitom policajného novica na regulovčíckom kurze, pod preblikávajúcimi semaformi, zaraďujem sa poslušne na koniec osemstupu. Zelená, červená, zelená, červená, pohli sme sa iba o meter, a to už začínam šípiť nejaký ďalší error, keďže čas sa povážlivo posúva k plánovanému začiatku o 19:30. Stojac na schodoch, kde sa polovica ľudí po získaní pásky na ruku vracia späť do útoku na šatňu, dúfam, že to čo počujem, je ešte len zvuková skúška. Fatal error, Skálmöld už hrajú. Prebijúc sa zástupom ľudí ma pri vstupe ešte päť minút šacuje chlapík zo security, no po pár ťahoch typických pre rozjareného Miška Jacksonovie môj výraz tváre a verbálny výbuch spôsobili, že som konečne vo vnútri.

Takže Skálmöld vidím zhruba od tretej skladby, predierajúc sa cez už početné publikum. Prvé, čo zisťujem je, že páni to dávajú na troch gitarách, menovite Baldur Ragnarsson, Björgvin Sigurðsson a Þráinn Árni Baldvinsson. Zahalený v oblakoch technickej pary sedí za bicími Jón Geir Jóhannsson a keď ho tak pozorujem, zišla by sa mu možno aj protichemická maska a prísun kyslíku. Sexteto dopĺňajú basák Snæbjörn Ragnarsson a klávesák Gunnar Ben. Zvuk je celkovo slušný a produkcia viac tvrdšia a metalová, ako som očakával, keďže všetko, čo má niečo spoločné s folkom, má na starosti klávesák aj za pomoci samplov. Hutná gitarová hradba je dopĺňaná častými zborovými spevmi, ktoré dávajú skladbám určitú majestátnosť a práve v týchto chvíľach je to pre mňa najzaujímavejšie. Početnosť publika a atmosféra nedáva pocítiť, že je to prvá kapela dnešného večera a pri lúčení si to Skálmöld môžu užívať.

Nastáva obligátna pauza a ja si trúfam vybehnúť von na cigaretku. Po šoku zo spartakiádneho davu, ktorý je stále v hojnom počte na schodoch, stále ešte len čakajúc na vstup a šatňu, stiahnem rovno dva ďalšie klince do mojej rakvy na pár ťahov a popri tom súcitím s holkou, ktorá nie len že nevidela prvú kapelu a nevie nájsť svojich bratov, ale má reálny nábeh nedostať sa dnu ani na tú druhú. Toto som v MMC ešte nezažil a neviem, či to bolo spôsobené zvýšenou úrovňou kontroly, no je potrebné, aby si z toho usporiadatelia zobrali ponaučenie, keďže je vrcholne nepríjemné, ak veľa ľudí okrem vstupného zaplatilo aj za cestu na koncert a dostali sa dnu v polovici setu Arkona.

Som späť práve včas a nastupuje Arkona, prinášajúc ruské legendy a tradície v metalovom kabáte, aj s rubáškami a kožušinami, tak ako ich poznáme. Za bicie usadá Andrey Ischenko, basák Ruslan "Kniaz", gitarista Sergei "Lazar" a Vladimir "Volk", ktorý má na starosti etnické dychové nástroje. Keď sú už pripravení, prichádza frontwoman Masha "Scream" a tanečky sa môžu začať. Osobne by som prijal lepší zvuk, zvlášť keď veľmi nepreferujem live len s jednou gitarou. Samozrejme, sú to len moje pocity a na tie dáva zabudnúť naplnené MMC. Arkona nám mixujú novú tvorbu s osvedčenými starými hitovkami, pod pódiom sa to melie, tancovačka sa často mení v circle pit. Vychutnal som si tvrdšie zahranú Slavsja Rus, na Goi Rode Goi zborovo pomáhame Mashi so screamom, pri Stenka na stenku sa rozbieha poriadne divoká mlynica a pri častuške Yarilo by zostal nehybný snáď jedine Lenin v mauzóleu. Daváj, daváj, daváááj. Atmosféra výborná, Masha so svojou energiou ovládla celý stage a ani neviem ako a je koniec.

Tentoraz sa ani neodvažujem opustiť tvrdo vybojované miesto a zostávam počas pauzy trpieť v horúčave a nedýchateľnom vzduchu tam, kde som. Smäd mám síce ako mudžahedín po týždňovom výcviku na púšti, ale dnes už nechcem zažiť žiadny ďalší error. Za zborového ééélvéétííí, ééélvéétííí prichádzajú lídri večera Eluveitie. Po určitých personálnych zmenách sa nám dané okteto predstavilo v aktuálnom zložení: Merlin Sutter – bicie, Christian "Chrigel" Glanzmann – spev, mandolína, gajdy, píšťaly, bodhràn, Anna Murphy – spev, hurdygurdy, flauta, Nicole Ansperger – husle, Ivo Henzi – gitara, Rafael Salzmann – gitara, Matteo Sisti – gajdy, píšťaly a Kay Brem – basa. Už len zbežný pohľad na danú zbierku nástrojov a predstava ôsmich ľudí na pódiu by mohla v nezainteresovanom zablúdilcovi vyvolať slušný záujem. Hrdinovia starej Gálie nám prišli predstaviť svoj najnovší album Origin a nové skladby prekladali starými hitovkami, ako A Rose For Epona, alebo Omnos, kde dominuje spev mojej obľúbenkyne Anny. Zvuk bol asi najlepší, aj keď nie úplne bez chýb, no skákajúcim a tancujúcim fans drobné chybičky krásy určite nevadili, veď nazvučiť toľko hudobníkov a nástrojov nejde lúsknutím prstov. V istom momente nás Anna Murphy postavila pred výber, že v akom jazyku nám ma zaspievať The Call Of the Mountains. Fans si hlučnosťou aplauzu vybrali švajčiarsku nemčinu, len potom nemal kto podporiť Annu v refrénoch, predsa len mám pocit, že v angličtine by sme to nejako lepšie dali. Naopak, Chrigel nás neskôr nabáda, že stále je to metal a vyzýva na wall of death, čo ma úprimne celkom prekvapilo. Na odozvu nemusel dlho čakať, veď dostatočné množstvo fans sa počas celého setu Eluveitie točilo v dosť divokej circle pit tancovačke, miestami som mal pocit, že pár jedincov malo klapky na očiach a pripomínali skôr opitého švédskeho soba po konzumácii prezretých jabĺčok, ktorý nepozerá okolo seba a len všetko búra. A sme pri prídavkoch a na pódium prichádza aj Volk z Arkony, strihnúť si gajdový part. Tajne som dúfal, že zaznie aj Alesia, no nebolo mi dopriate a prednosť dostala kultová Inis Mona. Je koniec a otvorenie vstupných dverí prináša aspoň záblesk čerstvého vzduchu do tej sauny vo vnútri. Presúvam sa k baru pod tribúnou a lámem rekord v rýchlosti vypitia piva, pričom som spotený, ako by som to pivo vylial na seba a nie do seba. Istotne dnes aspoň kilečko išlo dole, tak je čas ponáhľať sa domov a zabojovať s dehydratáciou, vidíme sa nabudúce.