Azda každý už počul o švédskych pionieroch melodického death metalu IN FLAMES. Musím sa ale priznať, že v tom množstve skvelej muziky, ktorá nám je na poli metalu predkladaná, som ich stratil kdesi okolo ich štúdiových albumov Come Clarity (2006) a A Sense Of Purpose (2008), teda viac než desať rokov a tri dosky dozadu. Ale keď som nedávno dostal možnosť vypočuť si ich najnovší počin I, The Mask, vynorili sa otázky, kam sa kapela posunula od doby, kedy som ju počúval a zvedavosť ma premohla.

 

Album ma zaujal už jednoduchosťou a ponurosťou obalu, ale, samozrejme, zameriame sa hlavne na muziku. Čo zostalo rovnaké, je nezameniteľný vokál Andersa Fridéna. Bez neho by to už pre mňa nikdy neboli In Flames. Hudobne sa toho takisto za tie roky veľa nezmenilo. Aspoň to som si pomyslel pri úvodnej piesni Voices. Nevedel som, čo môžem čakať od zvláštneho ambientného intra a už som to pomaly chcel celé aj zavrhnúť, ale po trištvrte minúte sa prihlásila o slovo celá zostava a boli to presne tí In Flames, ktorých si pamätám. Naliehavý hrdelný spev a tvrdé riffy prerývané uvoľnenejšími časťami s charakteristickým zvukom sólovej gitary a melodickým spevom. 

 

No napriek tomu, že farebne to stále sú In Flames, hudobným materiálom mi staršiu tvorbu pripomínali len prvá a sčasti druhá pieseň. Titulná I, The Mask bola od začiatku dravá a surová. Rýchle bicie pretínala melodická gitara. Tvrdšou a ponurejšou atmosférou ma očarila ešte skladba Burn.   

 

Inak v hudbe In Flames pribudlo mnoho moderne znejúcich riffov a harmonických postupov, ktoré mi pripomenuli niektoré metalcoreové kapely. V Call My Name okrem výrazného riffu zaznie aj neobvykle kričaný vokál a príliš povedomá melódia refrénu. Podobne znela aj nasledujúca I Am Above, i keď riffy zneli predsa len o čosi progresívnejšie. Neviem, či to je práve skvelou farbou Andreasovho hlasu, ale aj napriek opočúvanejším melódiám v týchto piesňach ma obe v konečnom dôsledku bavili.

 

Oproti tomu, čo si pamätám, narástol na albume počet skladieb v miernejšom tempe s dôrazom práve na melodické spevy. In This Life, Follow Me, All The Pain. Všetky tieto tri skladby pôsobia pokojne, aj keď sa nedajú označiť ako typické balady. Počas svojho plynutia pútavo menia charakter. Follow Me si navyše získa poslucháča chytľavým refrénom. A na širokých a zapamätateľných spevných refrénoch je postavených aj množstvo ďalších skladieb. Tie v We Will Remember či (This Is Our) House by sa dali označiť až ako hymnické.

 

Pribudlo tiež množstvo elektronických negitarových zvukov. Najvýraznejšie sú tie v úvode skladby Voices či vo Follow Me a nádhernej power balade Stay With Me, kde sa okrem naoko rozladeného klavíru objaví aj čistý zvuk gitár, sláky a široké dvojhlasy. Veľmi zaujímavo znie aj vstup do skladby Deep Inside s orientálnou melódiou, ktorá sa vracia počas celej skladby v gitarovom riffe rytmicky zvariovaná.

 

Dá sa konštatovať, že In Flames si na novom albume držia všetky svoje typické črty, hlavne čo sa týka farebnosti nástrojov a spevu, ale hudobne sa začínajú veľmi zlievať s mnohými modernými metalovými kapelami. Napriek tomu, že mnohé pasáže pripomínajú niečo, čo ste už niekde počuli, kapela dáva svojím typickým zvukom skladbám dostatočnú dávku originality. Nehovoriac o tom, že väčšinu refrénov asi veľmi dlho nedostanete z hlavy.


Moje hodnotenie:

Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 1Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 2Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 3Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 4Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 5Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 6Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 7Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 8Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 9Držia si In Flames pod maskou stále svoju tvár? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video