Titul tohto „secondu“ F & M je vlastne skratka nemeckého „Frau und Mann“ a vytvorili ho dve metalové ikony, ktorých kolaborácia sa začala atakom metalových rebríčkov singlom "Praise Abort" v roku pána 2015. Výsledkom ich druhého snaženia je tento zvláštny album. Rammsteinovský Till Lindemann a švédsky multiinštrumentalista a duša projektov Hypocrisy a Pain Peter Tägtgren sú naozaj výborná navzájom dopĺňajúca sa dvojka. Už sa mi dlho nestalo, aby som z tak odlišného dua mal tak veľkú radosť. Je to občas uletené, ale práve u týchto dvoch kolaborantov sa to dá očakávať. Na strane druhej to splnilo moje očakávania aj napriek tomu, že je to trochu jednotvárne, ale celkovo vzaté, suprovo ma to pobavilo.


Tieto dve továrenské šikulky vyrobili doslova z ničoho kovový výrobok, ktorý skvelo odzrkadľuje ich tvorbu v domovských bandách v dokonalom pomere 40 na 40 a tých ostatných 20% je akýsi pomyslený progres, alebo len rezultát spojenia dvoch podobných a zároveň tak odlišných mozgovní. Takže je zmiešaný Rammstein s Pain, alebo Pain crossnutý s Rammsteinom, vyberte si? Model je teda jasný – čo najviac vyškriabať zo svojho vlastného odkazu vo zvukovo nie veľmi odlišnom prostredí, utriediť ten škripot, riffy a treskot do ešte prijateľných tvarov a prispôsobiť ho viac k tým uleteným, kritickým a humorom oplývajúcim textom, ktoré sú asi fakt vynikajúce, ale náročné pre moju chabú nemčinu.

Napomohol tomu fakt, že Till sa rozhodol spievať vo svojej tvrdej germánštine oproti debutu, kde si nôtil v anglickom jazyku s tým tvrdým germánskym prízvukom a Tägtgren, práve kvôli odlišnému vokálu svoju bolestnú muziku trochu posunul inam, jednoducho, prestal to brať tak vážne. A aká je vlastne ich kolaborácia? Hodne rýchla a strojová – tých pozliepaných črepov je tu celkom jedenásť a mýlil by sa ten, kto by si myslel, že sa tu nájde nejaký odpad alebo cover od Rammstein, či Pain, alebo Hypocrisy. Jasne sa prezentujú svojimi dielkami, aj keď to okamžite evokuje tú či onú ich domovskú kapelku, aj keď tá germánčtina viac evokuje Rammstein. Už úvodnou trojminútovou „Steh auf“ však môžu mnohých, ktorí to chcú pomalšie a premyslenejšie, odradiť, čo možno je aj ich zámer. Skladbička má zvláštne silácke klávesy a mohutný refrén a celkovo vyznieva veľmi komerčne. Už nasledujúca „Ich weiß es nicht“ nezaprie silný vplyv starších dosiek Rammstein, a to predovšetkým heroickým vyznením hlavnej hudobnej témy a dramatickým refrénom, a to sa nedá poukázať na identický sound a farebnosť vokálu.

Absolútny úsmev na xischte vyčarí nasledujúca „Allesfresser“ s pekne plynúcim gitarkovým introm, po chvíľke podporeným automatickým bubeníčkom a skoro až deklamovaným pochmúrnym vokálom, následne striedaným industriálnym stredným tempom a trefným refrénom... Naozaj skvelá skladbička s umelou orchestráciou a hrozivou náladou. Továrensky zasnená „Blut“ tvorí k predchádzajúcej skladbe kontrast svojou krutou a pomalou atmosférou, jednoduchšou výstavbou a priamočiarym vokálom. Za ňou si to už akusticky frčí „Knebel“, ktorým dokonalo zmazali protipól ich odlišnej tvorby a prezentujú sa ako dobre našliapnuté trampsko-punkové duo, ktoré dokáže uštvať každého tvora na tejto planéte.

Takže ružové trikoty alebo sieťované tielka nehrozia, aj keď ďalšia titulná „Frau & Mann“ patrí k úplne prístupným kompozíciám, ale s tým chladným továrenským podtónom a atmosférou. Kovové tango nám predkladá „Ach So Gern“, kde úplne odišli od svojho soundu, a je to prinajmenšom smiešne a vymykajúce sa celému materiálu. Ešte ďalej idú krehotinkou „Schlaf ein“, kde hlavnú trasu vedie klavírna linka podporená malou orchestráciou, ale už ďalšou „Gummi“ zase nasierajú vynikajúcim mixom industriálu a symfo metalu, ktorý pokračuje aj v pecke „Platz eins“, kde tá ich pojebaná nasratosť a agresia je citeľná v každom momente, umocnená akýmsi deväťdesiatkovým tanečným groovom. Utrhli sa z reťaze a dekonštrukcia továrenskej haly je dokonaná. Na malilinké kúsky rozpitvú človeka v prekrásnej „jemnôstke“ „Wer weiß das schon“, aby len potvrdili svoju pochybnú výnimočnosť na scéne.

spustiť videospustiť video

Lindemann, teda Till Lindemann a Peter Tägtgren, dvaja odlišný ľudkovia pochádzajúci z dvoch odlišných krajín, preukazujú a dokazujú, že keď sa chce, tak aj takému subžánru, akým je industriál, sa môže dariť a môže stále existovať. V ich rukách sa z neho stáva okúzľujúci hudobný štýl, ktorého farby, vokál a rýchlosť sa prelínajú v akomsi novom, netušenom priestore.


Moje hodnotenie:

Druhý album Lindemann (recenzia) - 1Druhý album Lindemann (recenzia) - 2Druhý album Lindemann (recenzia) - 3Druhý album Lindemann (recenzia) - 4Druhý album Lindemann (recenzia) - 5Druhý album Lindemann (recenzia) - 6Druhý album Lindemann (recenzia) - 7Druhý album Lindemann (recenzia) - 8Druhý album Lindemann (recenzia) - 9Druhý album Lindemann (recenzia) - 10