Je priam až neuveriteľné, že kapela, ktorá je na scéne vyše 20 rokov, má na svojom konte 5 demo nahrávok, rovnako 5 veľkých albumov a ktorá patrí medzi svetové piliere gothic/doom metalu, sa vybrala na svoje prvé headlinerské turné až teraz. Áno, reč je o švédskej žánrovej legende DRACONIAN, ktorá sa v rámci Towards 2016 The Unknown vol.1 predstavila aj v Bratislave. Vďaka za tento výnimočný koncertný zápis do diára patrí aktivite Pavla Urbaniča a Priory Of Kliffoth - Symfonica Slovakia, o.z., ktorému sa po zorganizovaní premiérového vystúpenia Therion na Slovensku podaril ďalší husársky kúsok.

 

Prvý marcový deň zahalil Bratislavu do pochmúrneho a daždivého počasia, ktoré tak trochu navodzovalo atmosféru nadchádzajúceho večerného koncertu. Cestou do Randal Clubu som sa však neubránil myšlienke, či nebude zostava 5 kapiel v podobe DRACONIAN, OMNIUM GATHERUM, YEAR OF THE GOAT, OCEANWAKE a APRIL WEEPS pre fanúšikov až príliš veľké sústo. Predsa len, bol utorok, začiatok bol plánovaný už na 18:30 a malo sa hrať až do polnoci. Aj z tohto dôvodu som dal radšej hromadnej doprave košom a zariadil sa flexibilnejšie. No tieto mierne obavy sa s pribúdajúcimi odohratými skladbami postupne vyparili ako ranná hmla nad Dunajom.


Ako špeciálny domáci hosť odštartovali večer atmosférici April Weeps z Dunajskej Stredy. Na minútu presne spustili svoje intro, po ktorom už zaznelo Norove hromové "I was right there, when the sun came down, the silence went black, and earth started to crack..." v úvode prvej skladby Positive Energy, aby pokračovali s titulnou skladbou ich rovnomenného albumu Outer Calm, Pain Within (2013). April Weeps mám čím ďalej, tým viac v obľube a keďže prednedávnom prešli opäť určitými personálnymi zmenami, tak som bol zvedavý, aké to bude oproti tomu, čo som ich videl naposledy v novembri na krste nového EP Galadriel. Vtedy sme s kolegom Filipom trochu pripomienkovali zvuk, keďže Milošove klávesy a Martin spev sa nám zdali trochu utopené. Takže aké to bolo dnes na tom istom mieste a pódiu?

 

Môžem zodpovedne prehlásiť, že to bolo výborné od samého začiatku až po moju najobľúbenejšiu záverečnú klipovku The Last Piece Of Eden, pričom som sa počas celého setu škeril ako medvedík panda na čerstvé bambusové výhonky. Dobrý, čistý a vyvážený zvuk všetkých nástrojov, melódie spojené s tvrdosťou, no a kapela sama o sebe šľapala ako hodinky. Tentokrát bola dominantným prvkom práve Marta, a to nielen spevom, ale aj jej precíteným pódiovým prejavom. Pre pocit dokonalosti by som osobne ešte o milimeter vytiahol vyššie Nora, ale pri sile jeho hlasu to bol už len nepodstatný detail, ktorý neubral nič na mojej plnej spokojnosti.

 

Setlist: Intro, Positive Energy, Outer Calm,Pain Within, A Way Of Mind, Buried, Waiting For The Sun, The Last Piece Of Eden

Po krátkej pauze potemnelo osvetlenie naladené do modrých farieb, ledva prežarujúcich spustené zadymovanie a na pódium si po svoju dávku priazne publika prišla kapela, ktorej domovom je Luvia, zhruba 3 a pol tisícové mestečko situované na juhozápade Fínska. Oceanwake v zostave Marrti Koski – gitara, V-V Laaksonen – gitara/spev, Jarrko Mäkelä – basgitara, Mikko Kulju – bicie a Eero Haula – spev fungujú na scéne od roku 2009, pričom na svojom konte majú albumy Kingdom (2013) a Sunless (2015). Tempo sa spomalilo, riffy dopĺňali ťahavé vyhrávky, melancholická atmosféra a post metalové trilkujúce pasáže tomu všetkému dávali svojskú príchuť. Prepadával som sa každým tónom stále viac do hlbín nekonečného oceánu, miestami mi to evokovalo priam funeral doom, ale namiesto plačlivého spevu tomu Eero dával inakosť svojim deathovým growlom.

 

Oceanwake boli pre niekoho možno ťažšie uchopiteľní a aj koncertne sú skôr na počúvanie a pozeranie, ako na nejaké veľké hýbanie sa pod pódiom. Aj preto bolo publikum statickejšie a sám som sa pristihol, ako som pri skoro 10-minútovej Parhelion ,obohatenej o čistý a ťahavý vokál, len zvedavo stál mierne pokyvujúc hlavou. Môj najväčší pohyb tak bola pravdepodobne sánka chodiaca nepravidelne hore a dole od tej parády, ktorá ma pohltila tak, že som sa pri ďalšej vyše 10-minútovke Ephemeral prebral až niekde na dne Mariánskej priekopy. Veľmi príjemné prekvapenie, výborný zvuk a znova plná spokojnosť.

Opäť nastala krátka pauza a opäť výrazná zmena. Nielen čo sa pôvodu kapely týka, keď Fínsko nahradilo na pódiu Švédsko, ale aj hudobného zamerania a bola to zmena prinášajúca pre mňa ďalšie neočakávané prekvapenie večera. Year Of The Goat začali svoj set skladbou The Key And The Gate z ich posledného albumu The Unspeakable (2015) a zatiaľ som len vyvaľoval oči ako sova na myš, že čo sa to vlastne deje. Svetelný park blikotal zrazu všetkými možnými farbami spektra a z reproduktorov zaznievalo niečo, čo malo základ v klasickom rocku z prelomu 70. a 80. rokov, obohatené o svojskú psychedéliu, krásne melódie a sóla, vyšperkované zaujímavým dvojhlasom. Pri skladbe Pillars Of The South ma už Thomas Sabbathi – spev/gitara, Marcus Lundberg – gitara, Don Palmroos – gitara, Fredrik Hellerström – bicie, Tobias Resch – basgitara a Mikael "Pope" Popovic -  mellotron/spev dostali tam, kam chceli a trepotal som sa ako mucha chytená do siete utkanej z ich hudobnej pavučiny.

 

Ináč, viete, že Mellotron má podobnú funkciu ako sampler, ale jeho zvuk sa generuje pomocou audiokazety? Po stlačení príslušnej klávesy je páska pritlačená proti hlave prehrávania, podobne ako na magnetofóne. Po uvoľnení klávesy sa páska vracia späť do svojej pôvodnej polohy. No dnes večer túto funkciu zastávala kombinácia staručkého Chamberlinu, ktorý je predchodcom Mellotronu a klávesov Nord Electro 5, pomocou ktorých Pope vyludzoval všetky tie čarovné tóny a melódie. Zvuk bol bezproblémový, pod pódiom sa to vlnilo a aj cez pohodovú This Will Be Mine z albumu Angels' Necropolis (2012) sme sa posunuli nezadržateľne ku koncu setu, o ktorý sa postarala nástojčivá Riders Of Vultures s mierne pritvrdeným záverom a famóznym dvojhlasom v podaní Thomasa a Popeho. Year Of The Goat ponúkli ďalší výborný set dnešného večera a zopár zachytených fragmentov textu v podobe "Riding to the midnight...to the riders of vultures..." som si pohmkával ešte pri káve počas nasledujúcej pauzy.

 

Setlist: The Key And The Gate, Spirits Of Fire, Pillars Of The South, Vermin, This Will Be Mine, Of Darkness, Riders Of Vultures

Večer plný prekvapení a zmien pokračoval vo veľkom štýle, pričom vedenia sa opäť ujali Fíni. Tentokrát za pomoci svižnejšieho melodeathu v podobe Omnium Gatherum. Markus Vanhala (Insomnium, Malpractice) – gitara, Jukka Pelkonen (Elenium) – spev, Jarmo Pikka (Total Devastation) – bicie, Aapo Koivisto – klávesy, Joonas Koto (Malpractice) – gitara a Erkki Silvennoinen (De Lirium´s Order) – basgitara to odpálili úvodnou skladbou ich najnovšieho albumu Grey Heavens (2016) s názvom The Pit a hneď od prvých tónov šli všetky ruky pod pódiom hore. Jukka to vzal hneď od začiatku útokom na prvé rady fanúšikov, s ktorými zostal počas celého setu v blízkom kontakte. Nielen svojím neutíchajúcim hecovaním, ale aj neustálym podávaním rúk si omotal zaplnený klub behom chvíľky okolo prsta. Staršie časy pripomenula A Shadowkey z albumu The Redshift (2008) a pri následnej Skyline sa roztancovali snáď aj stoličky pri vedľajšom barovom pulte. Túto skladbu môžete nájsť nielen na najnovšom albume, ale vyšla už aj minulého roku ako singel a taktiež sa objavila aj na limitovanom 500 kusovom 7´´vinylovom splitku s Insomnium. Omnium Gatherum si za 20 rokov na scéne a majúc na konte 7 veľkých albumov dovolili pre fanúšikov aj takúto zberateľskú chuťovku. A keď už spomínam albumy, tak ten najnovší Grey Heavens (2016) vyletel vo Finnish Charts Top 50 albums ako novinka hneď na druhé miesto. Ako vidieť, Fínsko nie je len krajina tisícich jazier, ale aj krajina metalu zasľúbená.

 

Skladba Soul Journeys pripomenula album New World Shadows (2011) a Omnium Gatherum naďalej hádzali jednu melódiu za druhou. Jukka sa popri svojom reve vyškieral na všetky strany a fanúšikovia po ňom išli ako včely na med. Headbanging pod pódiom ustával len pri pomalších pasážach, ktoré ale väčšina publika odtlieskala tak ako pri Ophidian Sunrise či klipovke Frontiers z novinkového albumu. Opäť som nemal veľmi čo vytknúť, snáď by som len prijal ešte viac gitarovej tvrdosti a hutnosti, ktorá by ma úplne zbúrala.

Celý večer šľapal organizačne ako presný metronóm a zhruba v 22:40 zrovnávaju stav skvelého severského súboja Švédi Draconian. Gothic/doom/dark metalová veličina sa pri slovenskej premiére predstavila v zostave Anders Jacobsson (Thaumiel) – spev, Johan Ericsson (Doom:VS) – gitara, Daniel Arvidsson (Mammoth Storm, Scorched) – gitara a Heike Langhans (:LOR3L3I:, ISON) – spev. Po nedávnom odchode basgitaristu Frederika Johanssona prišiel na toto turné vypomôcť Daniel Änghede (Crippled Black Phoenix), ktorý tvorí v súkromí s Heike pár a za novopečeného otca Jerryho Torstenssona zasadol za bicie Tarald Lie (Tristania).

 

Ako prvá zaznela svižnejšia klipovka Stellar Tombs z najnovšieho albumu Sovran (2015) a prvýkrát dnes večer mierne zašarapatili technické problémy. Nebolo to ale nič vážne a nasledovala hneď jedna z mojich absolútnych hudobných srdcoviek v podobe Bloodflower z albumu Turning Season Within (2008), pri ktorej melódii som mal zrazu vlhko v očiach a spievajúc "I´am the blood a fire in your soul, and I will grow in landscapes so cold...Oh, how I feel you in every single detail, as you lurk inside my troubled dreams. There is no hope as long we walk this Earth, but you should know my universe screams...It screams for you...I cry for you! The flower never grew, but I love you just the same, even though like a bird you flew, I will love you just the same..." spoločne s Heike a Andersom ma tento text trhajúci dušu preniesol niekam do dimenzie spomienok a túžob. 

Zvuk bol priezračne čistý, ale aj patrične tvrdý, ťažký ako tona železa a mám pocit, že celým klubom lomcovali emócie. Klasická doomovka A Scenery Of Loss z albumu Arcane Rain Fell (2005) doslova zbíjala a čiernovlasá kráska Heike spolu s Andersom excelovali. Za každou skladbou nasledoval nadšený aplauz vyše 200 fanúšikov a Draconian to patrilo úplne zaslúžene. Všetky klávesové a orchestrálne pasáže šli zo samplov, jemne podporujúc drviacu ťaživosť hudby a beauty & beast spevácke prekáranie. Mierne uvoľnenie priniesli až ďalšie skladby z posledného albumu, ktorý je predsa len jemne nadýchanejší a vyhrávkový oproti starším doomovým klasikám. Zazneli Pale Tortured Blue, po nej River Between Us, ktorú odspievala Heike v duete s Danielom Änghedem a pri konci sa do nej zapojil aj Anders svojím growlom. Všetko to uzatvárala fantastická Dishearten, ktorej záverečná rýchlejšia pasáž v spojení s elektrizujúco nástojčivým spevom Heike rozhýbala všetkých pod pódiom.

 

Draconian sa s nami síce rozlúčili, ale my sme vedeli, že bez práve tej jednej skladby proste odísť nemôžu, a tak boli po minútke vytlieskávania späť na pódiu. Pri úvodných tónoch kultovej Death, Come Near Me nastal jasot a začala vyše 15-minútová extáza na rozlúčku. Po tom, ako ma roztrhala Bloodflower som sa celý zvyšok setu dával dokopy a obrňoval voči tomu, čo som tušil, že ma ešte čaká. A ono to veru aj prišlo, no pri "O, Death, come near me! Be the one for me, be the one who stays. My rivers are frozen and mischosen, and the shadows around me sickens my heart..." bolo moje pomyselne žulové srdce rozsekané diamantovým kotúčom na drobné kúsky. Absolútna čerešnička na torte tohto skvelého večera!

 

Setlist: Stellar Tombs, Bloodflower, A Scenery Of Loss, Heavy Lies The Crown, Pale Tortured Blue, Rivers Between Us, Dishearten, Death,Come Near Me

 

O fotogalériu sa postarala Niwyiben, ktorej ďakujem za spoluprácu.