Deň pred svojimi päťdesiatymi deviatymi narodeninami (6. marca) sa v Blue Note v Novom Meste nad Váhom predstavil DOOGIE WHITE. I keď by stretnutie v predvečer jeho sviatku mohlo byť oslavou narodenín, nakoniec sa z neho stala ohromná oslava hudby a Doogieho doterajšej kariéry.

  

Najskôr krátka úvaha. Aký účel má plniť reportáž z koncertu? Má po nejakom čase pripomenúť tým, ktorí sa na ňom zúčastnili, aký bol? Kto sa k nemu vráti s odstupom niekoľkých týždňov, nebodaj mesiacov? Alebo to má byť akási správa pre tých, ktorí na koncerte neboli? Naozaj neviem, lebo všetci, ktorí v stredu v Blue Note boli, vedia, čo za doslova smiešne peniaze dostali. A tí, ktorí neprišli, majú smolu, lebo taký fantastický koncert by neopísal ani najväčší majster pera.

  

Primerane neskorší začiatok v rozmedzí 15 – 20 minút nemôže nikomu prekážať (zvlášť, ak sa nachádzate v klube s obsluhou). Za zvukov intra prišla na pódium Doogieho kapela, ktorá s ním aktuálne brázdi Európu. Talianska partia zložená z dvoch mladíkov (Luca Gnochetti – basgitara, Alessio Palizzi – bicie) a staršieho skúseného gitaristu Nazzarena Zacconiho (Vinny Appice, Tony Franklin, Stu Hamm, Blaze Bayley, Jennifer Batten,...), ktorý už s Doogiem pred pár rokmi turné absolvoval, čakala na príchod bossa.

 

Po jeho entrée kapela spustila skladbu od bývalej Deep Purple tribute skupiny Deamon's Eye, ktorá po príchode Doogieho vydala dva vlastné autorské albumy, Road To Glory. Nasledovala Too Late For Tears od Rainbow a takto postupne nás Doogie počas celého večera sprevádzal prierezom svojej kariéry. Zazneli veci od jeho bývalých kapiel Tank, Cornestone, Empire a Michael Schenker's Temple Of Rock. V publiku najviac zarezonovala Ariel a Black Masquerade od Rainbow, mňa dostala Lord Of The Lost And Lonely od Michael Schenker's Temple Of Rock.

  

Najdojímavejšou časťou večera bol prídavok. Nie preto, že sa končilo, ale preto, že skladbu The Temple Of The King nespieval pôvodne v Rainbow Doogie, ale Dio, ktorému ju aj venoval. A do venovania nezabudol zahrnúť aj svojich bývalých kolegov Jimmyho Baina, Cozyho Powella či úplne čerstvo strateného spoluhráča z Michael Schenker Fest Teda McKennaa. A keďže som bol od Doogieho vzdialený približne meter, dovolím si tvrdiť, že som v tom momente uvidel jeho zaslzené oči. Nádherná bodka.

  

Utorkový večer bol víťazstvom pre všetkých zúčastnených. Prehrali len tí, ktorí sa napriek mnohým avízam na túto skvelú šou nedostavili. Doogie spieval tak, akoby mal o dvadsať rokov menej, chalani z Talianska splnili svoju úlohu na sto percent. Basa a bicie presné ako hodinky a Nazzarenove sóla... Nemám slov. No a setlist? Maximálne vyvážený.

 

Setlist: Road To Glory, Too Late For Tears, Judgement Day, Before The Devil Knows You’re Dead, Manic Messiah, Cold Hearted Woman, Feast Of The Devil, Wounded Land, Ariel, Lord Of The Lost And Lonely, Great Expectations, Five Knickle Shuffle, Black Masquerade, Singin Alone, The Temple Of The King