Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o power metal, vie, že tak, ako sa letopočet ráta na obdobie pred Kristom a po Kristovi, kariéra fínskeho fenoménu SONATA ARCTICA sa už nejaký ten piatok delí na tú pred albumom Unia (2007) a po ňom. Práve vtedy Tony Kakko a jeho verná družina výrazne upustili od rýchleho a priamočiareho štýlu a zaľúbenie našli v košatých kompozíciách, kde si poslucháč nikdy nemôže byť istý, kam ho pieseň zavedie. Vlastne tá družina až taká verná nebola, po spomínanom štýlovom kotrmelci kapelu opustil Jani Liimatainen, ktorý v power/speede nastolenom na prvých štyroch albumoch pokračuje vo svojom fantastickom projekte Cain's Offering.

 

Túto zmenu hudobného smerovania mnohí fanúšikovia dodnes nerozdýchali, no Fíni si z toho evidentne ťažkú hlavu nerobia. Hrajú si svoje pomalé, šľapavé a trochu viac než šľapavé veci a na každý album prihodia jeden-dva svižné songy, aby sa nepovedalo. Inak na tom nie je ani čerstvý zárez Talviyö, ktorý hneď na úvod vyrukuje na človeka so speedovkou Message From The Sun a ja nevychádzam z úžasu.

 

Úžas je však zbraň dvojsečná a tu to platí dvojnásobne. Skladba by sa svojou chytľavosťou a premyslenosťou nestratila ani na Reckoning Night, kontrast molovej slohy a toho najveselejšieho refrénu na svete funguje perfektne a človek by aj nabral dojem, že „stará Sonata“ je aspoň na chvíľu späť. To by tu však nemohlo byť to povestné „ale“.

 

Poďme teda na to: ale to by zvuk nesmel byť zbastardený tak, ako ešte nikdy. Čo z toho, že Viljanen má frajerskú sedemstrunku, keď ju mimo vyhrávok a sól takmer nepočuť? Čo z toho, že Portimo stále dokáže mydliť nohami ako na debute, keď ani kopák takmer nepočuť? Čo z toho, že Klingenberg miestami len drží kilá, keď ho aj tak počuť vždy najviac, krucinál?! Legenda hovorí, že na albume je nahraná aj basgitara. Dobre, možno trochu preháňam, ale chápeme sa.

 

Kakko sa vyjadril, že ich cieľom bolo dosiahnuť „viac živý zvuk“. No ďakujem pekne, ak má byť živý zvuk toto, tak budem prisahať na umelý v hociktorý deň v týždni. Odosobniť sa od tejto sonickej monštruozity, pod ktorú mal niekto tú drzosť sa aj podpísať, nie je ľahké, ale po niekoľkých otočeniach Talviyö si zvyknete, lebo vám nič iné neostáva.


A čo piesne? Na fanfáry to síce nie je, ale, napodiv, je to fajn. Dobrá správa je, že prvý singel Cold je suverénne najslabší článok reťaze, teda na najhoršie ste už pripravení. Evidentne bol skladaný ako rádiovka, no aj tá posledná odtrhovačka musí mať aspoň nejaký nápad. Tu nie je nič. Ani energia, ani myšlienka, len frontmanove odpudivé grimasy vo videu a refrén s intenzitou päťkrát vylúhovaného čaju. Nikto po Tonym nechce výšky ako od Halforda zamlada, ale tu si zvolil príliš okato tú najľahšiu cestu.

 

V podstate všetky ostatné songy sú na tom o niekoľko tried vyššie. Už spomínaný klávesák Henrik Klingenberg je síce až neprirodzene v popredí, patrične to však využíva a keď nehrá práve nosný motív skladby (na gitarové riffy zabudnite), dotvára severskú melanchóliu, tak typickú pre túto kapelu, vkusne zvolenými zvukmi. Tie sekundujú raz výborným, raz banálnym vrstveným spevovým linkám. Naozaj, miestami sú veľmi rafinované a dokazujú, či chcete alebo nie, Tonyho skladateľský (a textársky!) talent, ten mu jednoducho nemožno uprieť. Taká The Last Of The Lambs je prekrásny pomalý kus, kde sa napätie dá krájať. Minimalistická, zato plná emócií a pritom na to stačí „len“ dobrá melódia. Little Less Understanding je zas o poznanie živšia, no vokálne party pôsobia hrozne prvoplánovo.

 

Vzhľadom na to je celkom veľavravné, že jedným z vrcholov Talviyö je inštrumentálka. Ismo's Got Good Reactors je zábavná prehliadka na prvý dojem nesúrodých motívov. Úvodná melódia využívajúca blízkovýchodnú stupnicu sa s úplnou samozrejmosťou v druhej minúte preklopí do znelky pre japonské anime. Kratučká symfonická pasáž je korunovaná klávesovým sólom, celé sa to zopakuje a je vybavené. Paráda. Nájdu sa aj hluché momenty, ako napríklad Demon's Gate, kde sa Tony opäť veľmi nepretrhol. Záverečná nádhera The Garden je pritom dôkazom, že aj na geniálnu pieseň stačí zopár tónov. A keď sa započúvate do textu, tak je guča v krku zaručená.

 

V porovnaní s predošlou fošňou The Ninth Hour je novinka prístupnejšia, chytľavejšia a pritom rovnako dobrodružná a nepredvídateľná. Stále je to Sonata Arctica vo svojom súčasnom rozpoložení, teda štipka nostalgie, kopa progresívnosti v zmysle vystavanie piesní, nejeden veľmi slušný, ba aj výborný refrén či nosný motív a kontinuálne krotkejší Tonyho výraz. A to vôbec nie je málo.


Moje hodnotenie:

Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 1Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 2Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 3Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 4Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 5Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 6Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 7Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 8Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 9Dokáže Sonata Arctica zahriať zimnou nocou? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Použité zdroje:
foto: wikimedia commons