Už si ani presne nepamätám, koľkokrát som folk-rockovú kapelu Divokej Bill z českých Úval videla naživo. Určite to bolo minimálne 6-krát a vždy to stálo za to. Nikdy som však nevidela ich vystúpenie v akustickom prevedení a presne takýto koncert ma čakal v sobotu 14. marca v trenčianskom Piano klube.

Bol to môj štvrtý koncert v jednom týždni – zozbierala som posledné zvyšky síl a prchala si užívať. Klub už bol o ôsmej večer slušne zaplnený, čo sľubovalo fajn atmosféru. Kapela sa tentokrát rozhodla pre sólo koncert bez predkapiel, tak som si dala pozor, aby som neprepásla avizovaný začiatok o 20:00 hod. Billáci si však dávali pol hodiny načas, až sme ich museli na pódium vytlieskať. Svoju show začali rezkou peckou Lásko z prvého albumu Propustka do pekel. Spievalo sa, skákalo sa hneď od prvého songu. Ak by niekto čakal typický akustický koncert, bol by na omyle, nakoľko chalani to vypaľovali jedna radosť. V podstate okrem toho, že na bicie Mára Žežulka nebúchal paličkami, ale štetkami a občas sadol za cajón, som nejaký očividný rozdiel oproti normálnemu živáku, na aký som u Billov bola vždy zvyknutá, nezaznamenala.


Hneď po úvodnej piesni praskla spevákovi Vaškovi struna na gitare, tak sa chvíľu opravovalo. Ale potom to už šlapalo ako švajčiarske hodinky. Kapela nám dopriala zo starších albumov ešte pár vecí ako Cesta, Šibenice, Znamení a nechýbal ani môj dlhoročne najobľúbenejší song Dávno. Nálada v klube bola vynikajúca, dovolím si tvrdiť, že spievali a skákali takmer všetci zúčastnení. Na kapele bolo vidieť, že ich baví, že sa bavíme a pokračovali nakladačkou tentokrát štyroch nových piesní z pripravovaného albumu. Tu som využila chvíľu na fotenie a po vypočutí noviniek som už vedela, že aj nový album bude súčasťou mojej domácej zbierky. Taktiež sme sa dočkali aj novších vecí z posledného albumu s názvom 15 ako Vstávej, Pekelník, Dolsin, Koně, Všema deseti, Mašina či pomalú Půjdem dál, ktorú nám zaspieval gitarista Roman „Prochajda“ Procházka. Po každej piesni sa Piano klub otriasal búrlivým potleskom a dočkali sme sa aj milého prekvapenia v podobe piesne Po schodoch od Riša Müllera. Billáci to odspievali roztomilou českou „slovenštinou“, ale naozaj sa snažili – samozrejme, celý klub im so spevom pomáhal. A tak sa pomaly a nenápadne dostavil čas na ukončenie koncertu a chalani sa s nami rozlúčili.

Pochopiteľne sme to neakceptovali a vyrevali a vytlieskali sme si ich naspäť na pódium. A tu nás spevák Vašek opäť milo prekvapil – čierny cylinder, ktorý mal na hlave počas celého koncertu, vymenil za vysokú čapicu vo farbách slovenskej zástavy a so znakom slovenského dvojkríža. Na prídavok sme si vykričali notoricky známe songy Plakala a Pocit a koncert sa definitívne skončil. Posedeli sme ešte asi pol hodinky, pozdieľali medzi sebou pozitívne dojmy a spokojná som sa doplížila domov, tešiac sa, že vyzujem 12-centimetrové štekle a prespím celú nedeľu.

Slovenské turné Divokého Billa pokračuje ešte v dvoch mestách – Urmince a Prievidza - tak to nepremeškajte a mastite tam. Stojí to fakt za to.