Veľké marcové európske turné, pozostávajúce z porcie 23 koncertov, zavialo zoskupenie okolo kanadského hudobníka, skladateľa a producenta Devina Townsenda na moje veľké potešenie aj do Bratislavy. V roli supportu sa predstavili Američania Periphery, ktorých popri rôznych škatuľkách verejnosť radí aj k djentu, a ťažko uchopiteľní Nóri Shining.

Práve Shining otvárali svojím vystúpením dnešný večer v zaplnenom bratislavskom MMC. Pre mňa je ich hudobná produkcia ťažšie počúvateľná a na ich psychedelickú fúziu jazzu a prog experimentov, postavených na rock/metalových postupoch, musím mať vyslovene náladu. Čo sa týka live vystúpenia, páni to dávali s neskutočnou energiou a chuťou. Spevák Munkeby pravidelne vymieňal svoju gitaru za saxofón, a práve v týchto chvíľach mi jedinečnosť Shining rezala najviac, aj keď to bolo fakt psycho, sánka dole. Vystúpeniu nemám čo vytknúť, hlavne ak ide o zoskupenie vymykajúce sa na hony nejakým šablónam väčšinových žánrov tvrdého kovu. Aj keď si teraz Shining nezačnem nejako častejšie púšťať, určite budú ich vystúpenia v budúcnosti patriť medzi sviatočné vybočenia zo stereotypu.


Na Periphery som bol zvedavý hlavne z dôvodu spomínanej škatuľky djent, v ktorej absolútne nie som doma, ako že nebývam v perníkovej chalúpke. A keď som niekde čítal, že Meshuggah boli označení za djent, tak som len vyvalil oči a nechal plynúť myšlienky bezcieľne v časopriestore. Vystúpenie Periphery bolo fajn, hudobne a inštrumentálne veľmi dobre odohraný set, ale nemôžem sa zbaviť protichodných pocitov pri spevákovi Spencerovi Sotelovi. Čisté vokály, ktoré sú na štúdiových nahrávkach ako-tak slušne vyladené, aj keď mi v nich stále chýba viac sily a drajvu, zneli naživo až príliš mäkko, jemne, jemnučko, proste také ťuťuli-muťuli, a často ma prepadol pocit s predstavou, že Metallica vystupuje a za mikrofónom majú Justínka Bieberovie. A nezachránil to ani Spencerov scream a už vôbec nie jeho červené kikirikí na hlave.

Tak a dočkal som sa. Po obligátnej pauze a ten, kvôli ktorému som primárne prišiel, stojí konečne na pódiu. S Devinom som prišiel prvýkrát do styku ešte pri Strapping Young Lad, keď som ešte netušil, čím ma tento génius bude v budúcnosti ohurovať. DTP som mal česť vidieť v lete na Brutal Assault 2014, kde odohrali jeden fantastický koncert, tak mám s čím porovnávať. Devin je okrem spomínaných činností taktiež skvelý zabávač a šoumen, čo poctivo predvádzal celý večer a publikum v MMC mal od prvých tónov omotané okolo prsta, čo ale nijako egoisticky nezneužíval, ale naopak, prepojoval svoje puto s fanúšikmi každou pribúdajúcou skladbou. Hudobná produkcia je doplnená videoprojekciou, kde už na začiatku setu úradoval Ziltoid.

Devin sa ospravedlňoval, že sa necíti fit a že mu to dnes nespieva najlepšie, ale reakcie publika ukazovali, že bol jediný, kto tento pocit mal. Jedným z top momentov boli jazzhands, ktorými publikum sprevádzalo skladbu Lucky Animals a tento koncert rúk si pán majster s úsmevom dirigoval. Aby nebolo všetko podľa kostolného poriadku, tak podľa Devina klišé odchod z pódia a následné vytlieskavanie prídavkov sa nekoná a pokračujeme hneď bez pauzy. Prídavky otvára nežná Ih –Ah, opäť zborovo odspievanú publikom a všetko uzatvára epická Kingdom. To, koľko má v sebe Devin pokory, preukázal pri dlhom lúčení sa s fanúšikmi, kľačiac na okraji pódia a za neutíchajúceho aplauzu a skandovania si podával ruku so šťastlivcami v jeho dosahu. Trošku ma zarmútilo, že s DTP nevystúpila aj Anneke, ale to by som už od radosti levitoval meter nad zemou a aj bez nej to bol pre mňa koncertný orgazmus. Let´s fucking do it!!