Kresťanstvo démonizovalo všetkých duchov a žiadne kompromisy v jeho doktríne nie sú povolené. Kresťanom malo byť odopreté vzhliadať k iným, konkurenčným duchom; mal to byť hriech a cena za neuposlúchnutie: škvarenie sa v pekle na večnosť. Avšak v starovekých civilizáciách „daemoni“ predstavovali akýsi medzistupeň medzi bohmi a smrteľníkmi a nemuseli byť nevyhnutne entitami. Už samotné slovo podľa etymológie pochádza z gréckeho slova „daimon“, čo znamená „božstvo, božská sila; vodca ducha, božská služba“. Je odvodené aj zo slovesa vyjadrujúce „deliť alebo distribuovať osudy“. Počiatočný význam sa teda spájal s osudom každého človeka. Keďže však odkaz na démonov je vekmi spojený s negatívnymi významom, budeme ho teda akceptovať ako škodlivú, a nie dobročinnú entitu.


Démon...! ...pre niekoho hrôzu naháňajúce slovo, pre iného zase vysoko kultivovaná téma pre tvorenie bezbožného a dekadentného umenia. Tak ako pre legendárnych bezbožných pekelníkov Mayhem, ktorí stvorili dielo hodné tejto božskej a duchovnej sile, ktorá vyrastá z neviditeľnej energie prírody a ktorej koncepciu katolícka cirkev nepodporila, dokonca priam zavrhla. Tieto relatívne krehké entity vedú práve začatý dialóg o tomto práve vzniknutom opuse, v ktorom sa démonizujú démoni, zlí duchovia pravidelne sa zjavujúci v čiernych umeniach a démonologických grimoires (Knihy mágie).

Zhmotnený démon, v hudobných podobách, zaskočil jasnými a logickými argumentmi, ktorých váhu neustále zdôrazňoval energickým hrdelným revom, ktorý nie je možné vnímať sluchom, ale len cítiť ho ako zimomriavky vyvolávajúce vibrácie. Výsledným efektom tohto pochmúrne emotívneho démonického artefaktu je pochmúrny opus, vyskladaný z desiatich odumretých hnátov (plus dva bonusové odfaklené falusy), v čiernej koloratúre mŕtveho organizmu, ktorý opúšťa. Skúsený kresťanský matador by to najskôr okomentoval slovami „...všetky kladné podoby démonov sa nehorázne prekrútili a my ostávame na svojom pôvodnom stanovisku“. O to viac ma prekvapuje moja vlastná reakcia. Moja duša vreští, moje telo žiada stále viac a viac vnímať tento hrozivý, ale famózny čierny zvukový smog, ktorý sa do mozgu lepí ako čierno-čierna smola, vyvolávajúc pri tom rozporuplné samovražedné myšlienky, ktorým triezve vedomie len veľmi ťažko odoláva. Dielo charakterizuje totálna záhrobná atmosféra, plná posledného predsmrtného strednotempového kŕča, neutíchajúca snaha animovať hudobný prúd, nervné rýchle gestá, absencia zaoberania sa detailmi a stála prítomnosť bezbožnej atmosféry s malou štipkou jedovatej melanchólie. Hudba v rukách Mayhem nie je zbežná ani náhodná a už vôbec nie introvertná či odťažitá. Vo svojej snahe určitej dokonalosti nie je ani trochu prehnaná, naopak, má v sebe dosť veľa zdravej posadnutosti. Pohrávanie si s náladami či s niektorými frázami vyvoláva v konečnom výsledku hrôzu, v prípade výrazne vyjadrených tém – ako hneď úvod „The Dying False King“ – dokonca des nad ich presvetlením a ustrojením do podoby, že vyvolávajú hrôzu a zároveň neutíchajúci úžas – dvojica vrcholných demonfónií „Aeon Daemonium“ a „Daemon Spawn“. Vedľa týchto „artisných“ kvalít albumu dominuje aj záhrobný, strach vyvolávajúci, ale plný a sýty sound, zaberaný zvláštnym pekelným spôsobom, s minimálnym dynamickým spektrom. Daemon v mnohých smeroch obohacuje akéhokoľvek vnímavého jedinca a každému otvorenému mysleniu otvorí netušené obzory hudobného umenia.

spustiť videospustiť video

Rovnako hlboké, často až priepastné kontrasty absolútneho duševného zatratenia a zároveň až neskutočného pochopenia celého reálneho bytia možno vysledovať v ich hudobnom prejave. Týmto sú smrtonosné načernalé kúsky Mayhem veľmi podobné Goyovým grafikám Pinturas Negra, ktoré sa opierajú o odstrašujúce a temné výjavy šialenosti, hnevu a fantázie. Mayhem boli evidentne svojou prácou priam posadnutí a vyzerá to tak, že do opusu Daemon vkladali všetky zbytky svojich životných síl. Ich komótna aktivita ich naviedla na pokus o svojrázny hudobný prejav s originálnym sentimentom a priam geniálnym aspektom. Snáď ich to zachráni pred absolútnym rozpadom a následným pádom do večných temnôt a trojica stálych praotcov (Attila, Hellhammer a Necrobutcher), spolu s gitarovými novicmi Telochom a Ghulom, tomu budú len nápomocní. „Adiuro te daemon“.

Moje hodnotenie:

Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 1Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 2Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 3Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 4Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 5Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 6Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 7Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 8Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 9Démonický opus od Mayhem (recenzia) - 10