Definovať čas ako fyzikálnu veličinu je veľmi zložité a pokus o jej vysvetlenie prenechajme odborníkom. V prípade albumu Whoosh! sa skôr napĺňa konštatovanie, že dejiny sa opakujú, a potvrdzujú nepísané pravidlo, že kto má talent, nestarne, len dozrieva a ide po podstate. A tá, samozrejme, rocková, vo svojej úplne nahej podobe, v celej svojej kráse a jednoduchosti, je práve tu, na novom albume „Párplov“, ktorí v zostave Gillan/Glover/Morse/Paice/Airey len potvrdzujú, že ich posledné opusy neboli omyl a ako starí páni nestrácajú nič zo svojej silnej melodickosti a technickej dokonalosti.

Ako by sa dali vlastne charakterizovať? Ďalší variant klasickej hardrockovej scény s tými najlepšími atribútmi? ...alebo prežitok hard rocku siedmej dekády? Nie, to určite nie! Veď to nie je žiadna geriatria, ktorá si nečinne prežíva svoj zaslúžený odpočinok, ale je to jedna z najdôležitejších legiend, ktorá dominuje snáď každej rockovej čítanke a ako autorom nesmrteľných hardrockových albumov im patrí miesto vedľa takých velikánov ako je Bach, Beethoven alebo Čajkovskij. Ale toto konštatovanie ešte nie je na mieste, lebo stále dýchajú, žijú a fungujú a ich nové veci v žiadnom prípade neznejú archaicky a navyše zaručene z nich sála originalita.



Nový album je typický novodobý Deep Purple, ktorých znovuzrodenie nastalo pred x-rokmi príchodom blonďatého indiána Steva Morsa a ukončilo sa výmenou Jona Lorda za Dona Aireyho. Najdôležitejším rysom novinky je jeho dokonalá pohodová atmosféra, úmyselne nadväzujúca na predchádzajúce dve dielka, InfiniteNow What!. Rozhodili sieť svojej nesmierne farebnej hry do skladieb, z ktorých každá má akýsi silný nápad, poetický náboj, dokonalú inštrumentáciu, jednoducho právo na samostatný život. Zaujme vysoká kompozičná úroveň jednotlivých trackov, pozoruhodné sú svojou melodickou invenciou, harmonickou výstavbou a vyváženým použitím všetkých farieb rockového kvinteta, od tvrdo riffujúcej gitary až po klasický sound hammondiek, tým potvrdzujúc dokonalú znalosť hardrockovej alchýmie. Väčšinou exponujú linky gitary a kláves, ktorým ansámblovo zverujú niekoľkotaktové sólové úseky, ktoré sa geniálne dopĺňajú alebo navzájom kontrastujú.

spustiť videospustiť video

Klasickou ukážkou štýlu novodobých „Párplov“ je hneď prvá „Throw my Bones“, so všetkými cnosťami, vrátane charakteristického úvodu, nápaditých aranžmánov a výborného gitarového sóla, ktoré vychádza zo starého dobrého bluesu. Napomáha tomu aj bezchybná produkcia Boba Ezrina, čo odzrkadľuje aj ďalšia „Drop The Weapon“ s absolútne skvelým úvodným riffom a prelúdujúcimi klávesmi, následne podporená netradičným refrénom a samozrejmosťou sú skvelé sólové linky oboch primárnych inštrumentov. „Nothing At All” je úplne báječná, kde sa hudobné nástroje ešte viac vložili do priebehu celej skladby, pri tom sa nevzdávajú svojich sólových úloh. Krásne odpovedačky gitary a kláves sa prepletajú v inštrumentálnych pasážach, kongeniálne dokumentujú text, ktoré len tak chrlí v skvelej forme udržiavaný Ian Gillan. Jeden z orgastických vrcholov opusu a Aireyovská bachovská pasáž silno pripomenie Konvergencie Mariana Vargu. Ohromný pocit z celého albumu doráža klasický rock'n'roll „What The What“, silne odpichnutý z rokov sedemdesiatich, ale Pozor!... s neuveriteľne precíteným honky-tonk klavírnym sóličkom, podfarbovaným klasickými beglajtmi Stevea Morsa. Nasledujúca „The Long Way Around” je reminiscenciou na klasický riffujúci hard-rock a v predposlednej „The Power Of The Moon“ sa ukazujú tie najlepšie progrockové prvky, z ktorých sa nejednému hlava zatočí. Jedna z najlepších skladieb Deep Purple v ich novodobej histórii... Výrazná je nadväznosť na silné paradoxné hudobné obrazy dôb minulých, ale kvintet je v tejto dobe príliš slobodný, než aby bol celkovo len príliš hard-rockový a regresívny. Niekedy sa na nich hodí konvenčný, inokedy moderný. Stále je tu na dosah prílišná melodickosť, dá sa cítiť jej blízkosť, je pripravená na použitie, aj keď na to nikdy nepríde. Stále odhaľujú nové obzory klasického štýlu, silnou vlastnou poetikou, ku ktorej môže byť náhle hocičo dostredivé. Zábavnou a vtipnou sa javí inštrumentálna „And The Address”, steroidová nová verzia staručičkej skladby, ktorú poskladali jedného večera v roku 1967 Jon Lord a Richie Blackmore pre debut Shades of Deep Purple. Záver patrí úplne nekonvenčnej a na výsosť modernej „Dancing In My Sleep”. Skvelý záver vynikajúceho opusu, ktorý je naozajstným poctivým rockovým umením!!!

spustiť videospustiť video

Limitovaná edícia obsahuje navyše audiovizuálny nosič s konverzáciou Rogera Glovera s producentom Bobom Ezrinom nafilmovaný v Londýne v novembri 2019 a celým koncertom kapely na Hellfeste 2017. 

Moje hodnotenie:

Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 1Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 2Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 3Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 4Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 5Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 6Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 7Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 8Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 9Deep Purple a ich nový Whoosh! (recenzia) - 10