Tak tomuto sa hovorí album s veľkým „A“. GARGOYL vytesali groteskného a pritom démonického chrliča, ktorý odoláva všetkým nízkym hodnoteniam a dokonca vyvstáva pocit, že tento architektonický dekoratívny prvok vydrží aj nápor koncoročného zúčtovania o najlepšiu metalovú dosku. Títo „amerikánci“ ma po dlhšej dobe prinútili siahať si vyše hodiny vlhkou rukou na genitálie a ešte pritom aj slastne vzdychať. Málokedy sa podarí, a teraz sa v tom daždi otočte, prívrženci REVOCATION a AYAHUASCA, a zacpite si uchále, nahrať album, ktorý v mnohom (skoro vo všetkom) prekoná domovské kapelky gitaristu Dave Davidsona a gitarového vokalistu Luke Robertsa, z ktorých sa narodil. Takže zabudnite na REVOCATION a ich technický deathík, vynechajte progresívny sludge AYAHUASCA a odložte nabok ich skvelé dosky a započúvajte sa do pôsobivej kolekcie depresívnych kúskov s vynikajúcou vokálno-gitarovou mágiou a skutočne mäsitým soundom. GARGOYL síce pôvodne vzišiel z infantilného post-grungeu, ale teraz tu máme údernú i melancholickú a temnú fantáziu, z ktorej som si uhnal preťažené zápästie a „zacákané“ boxerky. Zo začiatku prevládal skepticizmus a pochyby a očakávanie bolo skôr v duchu akéhosi mnohokrát prevareného variantu amerického hard/grunge, ktorý sa svojimi oplodňovákmi rozhodli dobyť vrcholy mainstreamových rebríčkov. Kolosálny omy!. Tí, čo okrem CREEDU alebo NICKELBACK počúvajú aj naozajstnú muzičku, mi dajú za pravdu, keď poviem, že GARGOYL je v podstate zámorský brak pre postpubertálnych faganov, ale jeho tvorcovia sa utrhli z reťaze takým spôsobom, akým im to musí uveriť aj taký starý rocker, akým som aj ja. Obaja protagonisti sa konečne na všetko vyprdeli a ukázali, ako tvoria naozajstní muzikanti poučení vlastnou minulosťou. Žiadne zbytočné onánie a exhibície, len dokonalá, niekedy úsporná, inokedy prehustená hra, skvelé riffy a komplikované škopky. Proste bravó ako sviňa. Davidson sa pre moderný metal narodil, lebo týmto albumom sa dopracoval k naozajstnému skvostu. Spolu s Lukom Robertsom narvali na album všetok ten interesantný marazmus, ktorý sa za Veľkou mlákou preháňa ako vietor po prériách. Je to cesta o chcení a množstve hudobných dobrodružstvách a aj keď rozličnosťami diváckeho vkusu obvykle pohŕdam, neznášam pseudointelektuálne entity, ktoré pľujú na moje naivné, dokonale zhudobnené masturbačné fantázie!



Celé to štartuje odpudivo-depresívny čisto vokálny úvod Truth of a Tyrant v podobe á cappella, ktorý skôr odrádza od ďalšieho vnemu, ale keď sa človek prehryzie cez tie nechutné dve a pol minúty, potom sa to rozbehne takým štýlom, že to každého jedinca vyfľusne až po posledných tónoch úmorného záverečného pomaláča Asphyxia, ktorý bezpodmienečne zastaví prívod životodarného plynu do covidom napadnutých pajšlí. Ťažké gitarové kilečká a neúprosný, väčšinou strednotempový až pomalý rytmus, ťahajú celý album pomaly ku koncu. Pilotný singel Electrical Sickness sa pohybuje v labyrinte avantgardného metalu, ktorého stret s progresívnym rockom je šokujúci a hádam trochu nevyhnuteľný, aby kompozičná atonálna nádhera bola počúvateľná a zrozumiteľná. Taká Plastic Nothing je extenzia „tooláckych“ brejkových kotrmelcov s grungeovou melanchóliou, zatiaľ čo tretia Cursed Generation pripomína zdirtovanú Alicku v kovových putách. Je to priamočiara rockovinka s údernými riffmi a melodickým refrénom. Skoro by som povedal, že je radio friendly, ale tá vyššia rýchlosť trochu mätie, aj keď v strede to spomalí v nádhernej zasnenej pasáži a úspornom gitarovom sóle. Navyše má v sebe jednu úžasnú basovú linku. Depresívny pomaláč Wraith má gitarovú linku inšpirovanú v blues. Zaujímavá v tejto skladbičke je tá strašná ťažoba, ktorá syčí z každej noty, z každej slabiky či z každého úderu. Vážne sa tváriaci kúsok Ophidian začína netradičným gitarovým úvodom, ktorý nasledujú zaujímavé vokálne linky a ťažký riff doplnený o úžasné škopky, ktoré majú naozaj skvelý sound. Waltz Dystopia obsahuje v úvode spev v netradične vyššom registri nepodobnom tomu, čo predvádza Harry Nilsson v starej dobrej klasike Remember, navyše využívajúca sled akordov podobných I Want You(She's So Heavy) z beatlesáckeho Abbey Road. Je to šesťminútová epika nasledovaná dvojicou rýchlejších trackov, Ambivalent I a Acid Crown, ktoré len tak prefrčia okolo v depresívno-optimistickej nálade, ktorá famózne uvádza do života najazzlú čiastočne akustickú, už spomenutú Asphyxia. Je to jedinečná kompozícia, hlavne svojím skoro až jazzovým vyznením a ťažkými zdvojeným vokálmi prechádzajúcimi zvláštnou metamorfózou v druhej polovici skladby nasledovanou inštrumentálnou vyhrávkou a finálnou ambientnou plochou. Skvelý záver skvelej dosky. Koniec...finito...end!!!

spustiť videospustiť video

Vnem tejto dosky prebehol s veľkým záujmom a napätím a následný úžas má ľahko horúčkovitý účinok. Na konci každej skladby človek cíti vyčerpanosť a depresiu a zároveň pociťuje aj túžbu znovu si to vypočuť.

 

Vydavateľstvo: Season Of Mist

Pôvod: USA

Žáner: Progresívny grunge

Dátum vydania: 9. október 2020

Minutáž albumu: 54 min 27 sek

 

Skladby:

01. Truth of a Tyrant (2:30)
02. Plastic Nothing (5:55)
03. Cursed Generation (4:20)
04. Electrical Sickness (6:10)
05. Wraith (5:01)
06. Ophidian (4:42)
07. Nightmare Conspiracy (5:17)
08. Waltz Dystopia (6:18)
09. Ambivalent I (3:58)
10. Acid Crown (5:09)
11. Asphyxia (5:07)
 

Zostava:          

Luke Roberts – vokál, gitara

Dave Davidson – gitara

Brett Leier – basgitara

James Knoerl – bicie, perkusie

Moje hodnotenie:

Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 1Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 2Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 3Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 4Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 5Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 6Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 7Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 8Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 9Debut depresívnych Gargoyl (recenzia) - 10