Sólstafir v Košiciach dokázali, že sú nielen skvelí muzikanti, ale aj umelci

Aj keď má celý Island približne len toľko obyvateľov, ako sa nachádza v Bratislave, v undergroundovej scéne to má neskutočne pestré. To v nedeľu 24. marca potvrdila islandská štvorica SÓLSTAFIR, ktorá sa zastavila v našej metropole východu.

 

Hneď, ako košické uličky potemneli po západe slnka, čierno odetí nadšenci sa už pomaly začali zbiehať pred klubom Collosseum. Niet pochýb, že si Sólstafir získali prívržencov aj u nás, čo potvrdzovala celkom hojná účasť. Akonáhle odbilo osem hodín, takmer na minútu presne sa začala šou, na ktorú všetci tak netrpezlivo vyčkávali od otvorenia dverí. A niektorí dokonca od novembra, kedy sa koncert ohlásil.

 

Vystúpenie uviedli krátkou inštrumentálnou skladbou Nàttfari z albumu Masterpiece Of Bitterness (2005). Úvod tejto skladby bol akýmsi indikátorom toho, že sa má každý pripraviť na poriadnu dávku nefalšovanej islandskej melanchólie a že všetci prítomní by už mali konečne zdvihnúť hlavy od pív a upriamiť tak svoju pozornosť na pódium. Tam už bolo pripravené ženské sláčikové kvarteto a aj klávesák, ktorí dopomáhli kapele spraviť z tohto večera nevšedný zážitok.

 

Po tomto krátkom úvode nasledovala atmosférická skladba Nattmál. No pre niektorých oficiálny začiatok prišiel, až keď prevzal vedenie kovbojsky nahodený gitarista Pjúddi, ktorý svoju spoločníčku na túto chvíľu zamenil za benjo. Ten nenáhlivo začal vybrnkávať intro k baladicky ladenej piesni Ótta a svetlá pomaly vyhasínali. Do popredia sa neskôr dostal štíhly a vysoký Aðalbjörn (Addi), ktorého počas vokálových partií osvetľovala pulzujúca žiara z malej edisonovky, nachádzajúcej sa na stojane mikrofónu. Ten od začiatku až po koniec predvádzal dych berúce falzety a rovnako, ako sa venoval spevu, tak nezanedbával ani gitaru. 

 

Koncert bol rozložený na dva sety. Práve v tejto prvej polovici vyhrávali baladickejšie ladené skladby hlavne z najnovšieho albumu Berdreyminn (2017), no nechýbali tu ani kúsky z dosky Ótta (2014).

 

Po krátkej prestávke, ktorú si Islanďania vyžiadali, celá šou nabrala celkom iný spád. Zatiaľ čo v prvej polovici mi Addi prišiel akýsi ostýchavý a bez prestávky sa venujúci spevu a príhovoru k publiku, v druhej časti sa to, našťastie, zmenilo. Začal viac pracovať s ľuďmi, prihováral sa a v neposlednom rade rozdával aj trsátka. V tejto časti piesne gradovali a oproti štúdiovým verziám boli jednoznačne živelnejšie.

 

Tento druhý set začal skladbou Lágnætti z albumu Ótta. Tá síce trvá cez osem minút, no už jej postupne epické vyvrcholenie akoby dokazovalo, že táto etapa predstavenia nadobudne úplne iný nádych. Samozrejme, v tejto časti fanúšikov nesklamali a zahrali svoju najznámejšiu pieseň Fjara. Nikto síce naspamäť nepoznal text, no to nevadilo, pretože zaručene každého zasiahol tento senzitívny gejzír emócií. 

 

Azda najsilnejšia časť celého vystúpenia bola skladba Necrologue zo staršieho albumu Köld (2009). Tu Addi vysvetľoval jej hlavnú myšlienku, o ktorej som, pravdupovediac, ani nevedela. Hlboký text skladby bol venovaný ich veľmi blízkemu kamarátovi, ktorý spáchal samovraždu. Pred touto skladbou sa prihováral všetkým, ktorí sa cítili menejcenne a varoval ich pred úpadkom do temnoty mysle. V tej chvíli atmosféra až do ukončenia skladby akoby osmutnela. Svoje dvojhodinové predstavenie plné zhudobnených emócií nakoniec fenomenálne zaklincovali dynamickou skladbou Goddes Of The Ages.

 

Sólstafir predstavili obšírny prierez svojej zasnenej tvorby, ktorá odznievala hlavne v ich rodnej islandčine. K prvotriednemu zážitku dopomáhala vo veľkej miere aj celková vizualizácia, ktorá bola spájaná hlavne s hrou osvetlenia a prehrávania videoklipov v pozadí. Samozrejme, len toto by nestačilo, keby nebolo aj toho kvalitného ozvučenia. Týmto sa jednoducho dokázalo, že sú to nielen páni muzikanti, ale aj umelci. Ďalším prekvapením bolo, že Sólstafir znejú naživo oveľa lepšie, než na nahrávkach… A to už je čo povedať.

 

Predstavenie bolo až neuveriteľne živelné, vložili do neho veľký kus nadšenia a celé bolo nevyspytateľné ako islandské počasie. Pohybovalo sa na rôznych polohových vlnách. Človek sa ani nedokázal nudiť, len vpíjal tú nezameniteľnú atmosféru. Jedinečnosť svojej tvorby potvrdili význačným prelínaním melanchólie a severského ducha, ktorého kúsok sa im podarilo priniesť aj na Slovensko. Vo svojej tvorbe priam až majstrovsky kombinujú ťažkopádnu melódiu s rozmanitými prvkami progresívneho metalu, v ktorom sú najvýraznejšie postrehnuteľné bluesové pasáže. A keď už to tak preháňam s tými superlatívmi, mňa si Sólstafir, samozrejme, podriadili a zatiaľ radím túto udalosť medzi highlighty tohto roka. Určite by som na nich bez väčšieho váhania išla znova.   

 

Setlist: Nattmál, Ótta, Dýrafjörður, Hula, Miðaftann, Lágnætti, Hvít Sæng, Necrologue, Fjara, Kukl, Goddes Of The Ages

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *