ROCKER ŠPECIÁL #2: Lars Ulrich a všetko, čo potrebujete vedieť o jeho stagnujúco-regresívnom stave bubnovania

Kto sa pohybuje vo svete metalu a pozná METALLICU čo i len o kus viac ako z rádiových „hitov“ Nothing Else Matters alebo The Unforgiven sa už chtiac či nechtiac ocitol v diskusii, kde sa riešil Lars Ulrich. Najčastejšie sa to týka jednej jedinej veci, a teda, pochopiteľne, jeho hry na bicie. Na jednej strane stoja početné ohlasy a názory na jeho čoraz horšiu hru, na strane druhej je pomenej tých, ktorí sa ho snažia brániť zubami-nechtami. Pravdou však je, že z niekdajšej hviezdy pódií akoby sa postupne vytratili snáď všetky technické cifričky, ktoré kedy do svojej hry zapájal. Jeho živé vystúpenia sú po technickej stránke už len chabým odvarom toho, čo sme mali možnosť vidieť a hlavne počuť v raných a stredných rokoch Larsa v Metallice. Keď opomenieme vekový faktor, ktorý tu, ako zistíme, nemá skoro žiadnu úlohu, je toho dosť, čo by sa dalo označiť frázou „celé zle“. Už dlhšiu dobu mu to totiž nebije tak, ako má a záujem z jeho strany sa otočil ešte viac k marketingu, biznisu a pózovaniu, než aby so svojimi výkonmi a skladateľským umom niečo robil. A aj keď je Metallica pre mnohých modlou, ku ktorej vzhliadajú pred spaním, už nejeden zarytý veriaci konvertoval do vôd negatívneho prístupu ku kapele, pričom jednou z hlavných príčin (ak nie to najhlavnejšou) je práve Ulrich. Pre labilnejšie povahy odporúča 9 z 10 umiernených fanúšikov odložiť krehké a drahé predmety v blízkosti niekam mimo, článok totiž hrá na účet Ulrich a spoza stola dopláca celá Metallica.

Lars o skúšaní

Nie je žiadnym tajomstvom, že Lars prakticky vypustil skúšanie nových vecí alebo precvičovanie starých. Ako sa v minulosti vyjadril pre bubenícky magazín: „Väčšinou sa cítim, ako keby som sa zhoršoval. Niečo ako ‚Prečo to už neviem zahrať tak, ako predtým?’“ Takisto sa nechal počuť, že necvičí pravidelne, aby zlepšil svoju hru, ale berie to len ako tréning. Jednoducho sa len udržuje vo „forme“ a nesnaží sa ani trošku zdokonaliť.

 

Dá sa pochopiť, že Metallica má väčšinou nabitý program, náročné a vyčerpávajúce vystúpenia a celkovo cestovať a byť headliner všade, kam prídete, si vyžaduje veľkú dávku odolnosti aj zodpovednosti. V Larsovom prípade však o tom akosi nemôže byť reč, keďže jeho výkony výrazne v priemere klesajú a hra sa stáva čoraz jednoduchšou.

ROCKER ŠPECIÁL #2: Lars Ulrich a všetko, čo potrebujete vedieť o jeho stagnujúco-regresívnom stave bubnovania

Večne sa nedá žiť len z minulosti. Alebo áno?

Niet pochýb o tom, že Metallica je jedna z najlepšie zarábajúcich metalových kapiel na svete. No ak niekto ťaží len z predošlých úspechov a úplne zanevrie na hudbu z muzikantskej stránky a radšej sa venuje peňažným záležitostiam, dohadovaniu akcií a podobnej omáčke naokolo, pomaly sa začne pohár trpezlivosti napĺňať. Ten Larsov, zdá sa, pretiekol už dávno a jeho výkony či už na albumoch (o tom hlbšie o čosi nižšie), alebo na živých vystúpeniach nenechávajú fanúšikov chladnými. S tak veľkou základňou fanúšikov, akú kapela má, si môžu borci robiť, čo sa im zachce a v podstate to aj robia. Jeden článok kapely to však nerobí tým progresívnejším spôsobom potešovania fanúšikov, skôr naopak. 

Strata kreativity

To, čo na posledných albumoch (Death Magnetic, St. Anger) Ulrich (ne)dokázal, je prinajmenšom na zaplakanie. Absolútna monotónnosť v bubnovaní robí hudbu o poznanie horšou, než v skutočnosti je (začiatky tejto pliagy je možno vo väčšej či menšej miere nachádzať už od Black Albumu). Jednoduché party križujú ešte jednoduchšie a pri započúvaní sa do bicích je to prvoplánová nuda. Tu je pekný príklad toho, ako sa dá vyplniť priestor, keď sa chce a priamo od Larsa.

Problémy s držaním tempa

Tempo a to, ako ho Lars zvláda, sa prejavuje na živých vystúpeniach. Album sa dá zmastrovať do všelijakých podôb, ale až live koncert ukáže pravú tvár bubeníka. A Ulrichova hra? Problémy s držaním tempa (či už zrýchľovanie, alebo spomaľovanie), nedbanlivý dvojkopák, ktorý napríklad pri skladbe Blackened častokrát nestíha, tak s ním prestane a začne pri ďalšej príležitosti tak, ako sa mu hodí. Takisto technicky ide o neporovnateľný rozdiel so štúdiovými nahrávkami. Chýbajú rôzne party bicích, ktoré na albumoch vytvárajú podstatné rozdiely (napríklad si odstránil činel, ktorý bol typický pre počiatočné albumy, takže kapela hrá z prvých troch albumov veľmi málo). V podstate je väčšina vecí neskutočne prečinelovaná a diela ako Call Of Ktulu alebo Orion znejú z pohľadu bicích naživo ako jeden song s menšími obmenami (a to sú 8-minútové skladby!). Dokonca ani skladby ako Dyers Eve alebo Master Of Puppets nemožno radiť k bubeníckym klenotom a zdanlivý efekt zložitosti v podstate vytvárajú len častejšie pauzy v skladbách.

Dvojkopák na koncertoch používa len minimálne…

…no na posledných albumoch ho takisto veľa nenájdeme. Tento element nikdy u kapely hlavným ťahúňom nebol, no v počiatočnej klasickej a thrashovej fáze bol sviežou a neodmysliteľnou esenciou pri piesňach ako Fight Fire With Fire, One atď. Je až na zaplakanie, aké jednoduché party Lars hrá v podstate stále dookola. Činel sem, činel tam, pieseň prejde a po vypočutí je tu neustále sklamanie z toho, že sme opäť nič nové nepočuli. Najmä novšie kúsky sa asi nedajú všetky lepšie charakterizovať, ako len „tatatata“ z pohľadu bicích. Dvojkopák už viac štandardný a fádnejší byť nemôže, no a činely, či už hit-hat, alebo u Larsa toľko kritizovaná china (skúste sa napríklad pri skladbe St. Anger zamerať čisto naň a máte to najjednoduchšie, čo môžete od bubeníka chcieť, je to až nezdravo plechové a prázdne znejúce) znejú všetky rovnako už od čias …And Justice For All s pridanou hodnotou v posledných albumoch, ktorá zvuk ešte viac zhoršuje. Plechový zvuk bicích na predposlednom albume je skrátka nezabudnuteľný. Škoda, že v negatívnom duchu.

 

Albumy ukazujú, že všetko tiahnu pekne po starom gitarové riffy a spev Hetfielda, ktorý sa oproti obdobiu okolo roku 2010 výrazne zlepšuje a vzhľadom na vek znie jednoducho parádne a vyzreto.

 

 

Výrazné zredukovanie veľkosti bicích

Ako idú roky, je zaujímavé sledovať, ako sa z bicích postupne vytrácajú jednotlivé časti. Z pôvodnej pevnosti je teraz maličká pevnôstka aj to s obidvoma prižmúrenými očami. Pôvodné 4 rack-tom bubny boli zredukované na 2 až 3 podľa „potreby“. Celý drum-set tak stratil na svojej kráse aj zvuku. Bicie sú na koncertoch ochudobnené o množstvo čarovných efektov, ktoré sme mohli počuť v začiatkoch. Navyše si Lars vymenil china činel za ride, čo zvuku opäť ubralo na rozmanitosti. Nuž, doba ide dopredu a trend je teraz všetko si čo najviac zjednodušiť. V tomto prípade sa ale nedá iné, než pokrútiť neveriacky hlavou, čo sa to v priebehu rokov vlastne pomaly stalo. Prsty v tom má aj lenivosť a neochota skúšať nové, čoho je pre Larsa vo svete bubnov naozaj veľa.

 

Komentárom sa nevyhli ani hudobníci

Píše sa rok 2004, Metallica má hrať na Download festivale, no Lars ochorel a museli za neho zaskakovať chlapci z odboru, konkrétne Joey Jordison (Slipknot) a Dave Lombardo (ex-Slayer). Práve druhý menovaný odpovedal na tému, či bolo hranie s Metallicou zážitkom: „Samozrejme. Ukázal som im, ako sa to robí! Žiadna neúcta k Larsovi, pretože je to skvelý a veľmi milý chlapík, ale potreboval by stráviť týždeň v mojom dome, sadneme si, niečo zahráme. Mohol by som mu ukázať – ‚Nie, Lars, takto!… oddýchnime si, zrelaxujme, dajme si kávu a poďme hrať! Hahaha!

 

Uštipačný tweet si neodpustil ani Tommy Lee z Mötley Crüe s narážkou na film Straight Outta Compton. A to sú len dva príklady z mnohých.

ROCKER ŠPECIÁL #2: Lars Ulrich a všetko, čo potrebujete vedieť o jeho stagnujúco-regresívnom stave bubnovania

Všetko ale nie je čierno-biele

Jedna vec je, že Lars nie je najlepší ani príliš technický bubeník, druhá je však pohľad na remeslo ako také. Z tohto ohľadu sa na neho nedá povedať prakticky nič zlé. Jeho najväčšie hodnoty totiž nie sú v bubnovaní, ale v jeho schopnosti písať skladby ako celok, v jeho schopnostiach ako biznismena a zariaďovania vecí a v neposlednom rade v dedičstve, ktoré po sebe zanecháva.

 

V porovnaní s inými veľkými menami je rozhodne niekde na chvoste a ak by sme to chceli ukázať aj inak, túto tematiku môžeme preniesť do tenisového rebríčka a povieme, že Joey Jordison je Roger Federer, zatiaľ čo Lars bude Lukáš Lacko. Rozdiel v umiestnení v rebríčku je markantný, no neznamená to, že by Lacko nebol tenista (resp. Ulrich nevedel hrať na bicie), len je o niekoľko tried horší, čo sa ukazuje vo väčšine ohľadov a svedčí o tom aj umiestnenie v ATP. Ak by sa stretli na kurte Lacko a Federer, prebehlo by z určitosťou niekoľko výmen, podania by vedeli obaja, takisto by padlo možno aj nejaké eso z oboch strán, no každému by bolo jasné, kto je o niekoľko tried lepší a prečo. To isté sa dá aplikovať aj na bubnovanie.

 

Akokoľvek zle to môže po dočítaní vyzerať, určite je treba pozerať sa aj na iné aspekty. Lars je Metallica a Metallica je Lars Ulrich. Je to najmä on, kto sa dá označiť ako tmel a spojivo kapely, ktorý ju v minulosti udržal pohromade v ťažkých momentoch. Ulrich, Hetfield a, samozrejme, Hammett sú hlavnými ťažnými koňmi kapely s perfektne pracujúcou chémiou a dali vzniknúť tým najlegendárnejším a najuznávanejším metalovým „hitom“ svojej doby, ktoré nesú dedičstvo stále na svojich pleciach a nikdy ho z nich nezložia. Rýchlosť a technika z vás automaticky dobrého bubeníka nespravia, no ak zaostávate aj v činnostiach, pre ktoré ste kedysi boli obdivovaný, ťažko sa z takej situácie vyhrabete. To by musel Lars prísť s niečím, čo by na nadchádzajúcom albume vytrelo všetkým zrak a vyrazilo dych. To isté platí aj o nasledovnom koncertovaní. On o tom možno nevie, ale mal by toho ešte veľa dokázať, či už pre seba alebo hlavne pre poslucháčov.

 

Do tej doby ale bude pre zasvätenejšie oko bubeníkom za zenitom bez akejkoľvek snahy zlepšovať sa, ktorý žije len zo slávy dávno minulej a v podstate sa už len vezie na lodi menom Metallica. Tej lodi, ktorú pred viac ako tridsiatimi rokmi sám budoval.

 

Na záver ešte veľmi zaujímavé vyjadrenie milovaného a nenávideného hrdinu dnešného ROCKER ŠPECIÁLU o tom, čo si myslí o názoroch na jeho bubnovanie z roku 2008: „Zvyklo ma to trápiť a snažil som sa s tým na prvých nahrávkach vyrovnať. Ale potom sa jedného dňa zobudíte a je vám to jedno. Netrápilo ma to posledných 15 rokov. Nie som Joey Jordison, nie som Mike Portnoy a pre týchto chlapcov nemám nič len rešpekt, obdiv a uznanie. Keď počujem niektorého z týchto mladíkov, úplne ma odrovná, čo dokážu so svojimi nohami a pod., ale nie je to niečo, čo by ma motivovalo. Nie som nijak dokonalý bubeník, ale som veľmi, veľmi, veľmi dobrý v porozumení role bubeníka vedľa Jamesa Hetfielda a jeho rytmickej gitary. Garantujem vám, že som pre túto pozíciu ten najlepší na celom svete a to mi stačí!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *