Transatlantic v absolútnom univerze (recenzia)

Pokoru, zaujatie pre danú vec, vycibrený zmysel pre estetiku, virtuozitu, kompozičné nadanie, koncepčné hudobné myslenie a ešte omnoho viac ponúka nový, dlho a veľmi napäto očakávaný album multinárodnej „sebranky“ progresívne mysliacich rockerov, ktorí sa po dlhšom období ticha vracajú na scénu v dvoch variáciách tej istej nahrávky, kratšej hodinovej s podnázvom The Breath Of Life a dlhšej deväťdesiat minútovej Foremore. Aby to bolo zaujímavejšie, kratšia verzia nie je úpravou dlhšej, ale namiesto toho sú to dva svieže opusy s alternatívnymi kompozičnými prvkami, textami a skladbami.

Progresívny hudobný blockbuster? Prečo nie. Škoda, že v jadre jediná deviácia od klasického progrocku je tá, že všetko je tak, ako sa to robilo v siedmej dekáde, jedine vynímajúc drobné, naozaj drobnulinké prvky a detaily modernejšieho strihu. Progresívna rozťahaná rozpižlaná jazda, ktorá sa okato snaží vyhnúť najčastejším klišé a ukazuje, ako štvorica Neal Morse/Roine Stolt/Pete Trewavas/Mike Portnoy zbožňujú tvorbu starých sedemdesiatkových Big Four – GENESIS, KING CRIMSON, PINK FLOYD a YES.

Dve verzie opusu The Absolute Universe.

A keďže pochádzajú z rôznych kútov sveta a dá sa povedať aj rôznych kultúrnych koreňov, spojila ich láska k rovnakému štýlu rocku a tak presne vedia, kde je sever a hlavne ten ich, vytýčený vynikajúcimi doskami, debutom SMPT:e či secondom Bridge Across Forever, alebo posledným Kaleidoscope. Naviac, kvartet má pojem o tom, kam sa vydať a pritom zo zvolenej cesty nezísť, neboja sa prešľapať nový chodník použitím starých postupov, retro-soundu a ďalšími prohudobnými trikmi. Je pravdou, že Páni neradi prezliekajú kabáty a nosia stále tie staré obnosené hubertusy zo sedemdesiatych rokov, na ktorom sa občas objaví nejaký nový gombík, alebo farebná záplata. Ani náhodou ich neodložia do skríň či šatníkov histórie, a tak sa po siedmych rokoch transatlantický kolektív progresívnych kráľov opäť hlási k životu svojou piatou štúdiovou fošničkou, na ktorej sa prezentujú ako sofistikovaná hudobná parta, ktorá nepohrdne ani orchestrálnymi prvkami a hlavne neskrýva nadšenie pre staré postupy a pre orientáciu na progresívnu rockovú scénu. Žiadny úmyselný únik z prog-tradície. Práve naopak, ide ešte o hlbší ponor do zložitého sveta zvukov a náramne komplikovaných, aj keď príjemných postupov s fantastickým citom pre krásu a súdržnosť.

Naoko sa zdá, že ide o klasický pesničkový album, lebo vyslovene dlhé, alebo dlhšie kompozície sa tu nenájdu, a to len preto, lebo jednotlivé časti tvoria jeden dlhý voľne konceptuálny monument, prezentovaný a rozkúskovaný do samostatných rôznorodých viet. Gargantuovská, labyrintová a majestátna prog-rocková symfónia, v ktorej sa strieda veľkolepá orchestrálnosť s prekvapujúco melancholicko-radostnou náladou. Ich hudobný jazyk sa v priebehu dvoch dekád vôbec neobmenil a preto človek už po prvých tónoch úvodnej overtúry hneď vie, o koho ide. Spĺňa všetky predpoklady ozajstného epicky znejúceho progrockového štýlu a na nej je hneď vidieť odlišnosti medzi kratšou a dlhšou verziou opusu. OvertureForemore je rozšírená o vokály a má viac orchestrálnych vrcholov a rozvinutejších proggérskych pasáží. Sú späť a v plnej paráde. Druhá, povznášajúco začínajúca Heart Like a Whirlwind (na abridged verzii Reaching For the Sky) svojimi chytľavými melódiami opakuje návštevu ich tretieho albumu The Whirlwind, ktoré štvorica považuje za svoje majstrovské dielo. Morse, Portnoy a Trewavas predvádzajú excelentné vokály, do ktorých Stolt púšťa inšpirujúce sólové linky. Hudba je o poznanie premyslenejšia a navyše sa zdá, že tentokrát vznikala dlhšie, viac plánovito ako inokedy. Veď na to mali dosť času. Kapela volí pestré hudobné prostriedky, aby udržali pozornosť a nechali vyniknúť svoje prirodzene plynúce kompozície, ako v nasledujúcej Higher Than the Morning, odvíjajúcej sa v ľahkom opare majestátnych kláves, harmonických zborov, ktoré sú popretkávané lúčmi ľúbezných gitarových sól a nad tým všetkým tróni vokál Roina Stolta, plný, eroticko-podmanivý, ktorému kontrastuje naliehavo-cynický alt Neala Morsa. Z celkového zvuku nového materiálu je cítiť nesmierny optimizmus, radosť a ľahko pulzujúcu eufóriu, ktorá prechádza všetkými kompozíciami. Nasledujúca rocková The Darkness in the Light je jediným tvrdším a temnejším kúskom na albume so silnou melódiou, nákazlivým basovým groovom a premyslenými škopkami. Je tu využité časté striedanie silno dynamických partov s pomalšími pasážami nasiaknutými emóciami, nenapodobiteľnou poetickou náladou a čistotou hudobného výrazu. Pokračuje sa tromi kratšími pesničkovými etudami, kde Swing High Swing Low (Take Now My Soul v skrátenej verzii s alternatívnym textom) jemne pohladí, agresívna Bully trochu odpudí, ale za to Rainbow Sky svojimi vokálnymi beatlesovsko-queeňáckymi harmóniami uspokojí aj bežného popového poslucháča. Portnoyovým vrcholným vokálnym číslom sa asi stane skvelo odspievaná Looking for the Light a zase jeho monštruózne škopkárske absolutórium skvelo držia pohromade aj reprízu (Reprise) Looking for the Light s presahom aj do predposlednej The Greatest Story Never Ends s atmosférou Seržanta Peppera, kde sa niektoré témy znovu prehodnocujú a vrcholia vokálnym stvárnením motívu Belong, podľa vzoru GENTLE GIANT. Vracajúc sa späť na koniec prvej časti, ktorá vrcholí v Stoltovej deväťminútovke The World We Used to Know, kde sa Portnoy rozpamätáva na jeden zo svojich vzorov Keitha Moona a táto kompozícia aj napriek tomu, že je to čistá Stoltova epická extravagancia, končiaca Morseovkovým pohyblivým záverom, je to aj reminiscencia na skladbu od THE WHO, schválne, tipnite si ktorú? Určite sa zaradí medzi klasické kompozície TRANSATLANTIC, lebo spĺňa všetky predpoklady ozajstného, epicky znejúceho progrockového štýlu.

Druhej časti Foremore úvodia beatlesácke vokálne harmónie a capella odpozeraná zo skladbičky Sun King a zároveň rozbiehajú The Sun Comes Up Today, takú overtúru druhého aktu s vokálom Peteho Trewavasa, poskytujúcu revidované variácie na tému Higher Than the Morning. A medzi rečou, zase jedna perlička, lebo na verzii The Breath Of Life je jedna exkluzívna vecička v podobe Can You Feel It, ktorá má podobnosť s hociktorou geniálnosťou na druhej verzii. Je to taká klasická chuťovečka s emersonovskými linkami, ktorá rozprúdi krv v každom, aj geriatrickom šulínovi. Love Made a Way (Prelude) je len predprípravou na to, čo má nasledovať v záverečnej kompozícií a Owl Howl veľmi zreteľne smeruje do teritória KING CRIMSON, čím kapela prejavuje uznanie tejto legendárnej bande. Stoltov vokál znie obzvlášť zlovestne a cez brufordovské minimalistické bubnoklady až po frippovské gitarové línie je jasné, že tento kúsok je skrz naskrz prelezený karmínovým kráľovským červotočom. Nasledujúca päťminútovka patrí pomalšej krehotinke Solitude, kde si to na saténovom lôžku rozdávajú vokály s gitarovými beglajtmi a klávesmi v romantickom milovaní. Nechýba charakteristické Stoltové sólo, ktorým dokazuje, že rozhodne krízou stredného veku netrpí. Vyhorenie mu nehrozí a zdá sa, že je mimoriadne plodný a hudbe úplne oddaný. A ani kapele po toľkých rokoch nechýbajú nosné nápady, ani výrazné melódie a dalo by sa povedať, že každá skladba je geniálna, ale dve drobnosti majstrov, perlička v podobe skladieb Belong s kostolnými varhanmi podporená pekným gitarovým katalyzátorom a Lonesome Rebel, Stoltova výpoveď so súcitným mandolínovým brnkaním, v tomto ohľade jasne vyčnievajú, čo treba brať ako signál. Je to niečo medzi starými FLOWERS KINGS, NEAL MORSE BAND a novými ideami, ktorými by sa chceli uberať v budúcnosti. A to už opus smeruje do vrcholného, dlhého, vygradovaného finále Love Made a Way, pomaly kráčajúc do strhujúceho vyvrcholenia bez toho, aby sa kapela opakovala, epický záver, ktorý necháva s úžasom a otvorenou chlebárňou stáť uprostred prechodu pre chodcov na frekventovanej komunikácii, všadeprítomná a dojímavá téma ako ten šedivý starý fešák na nebesiach, ktorému tak Neal s úctivosťou vzhliada.

The Absolute Universe sa dá bez hanby postaviť na úroveň už spomenutých veľdiel kapely. Po tej hodine a pol som ešte čiastočne živý, zmáham sa na záver… nemôžem si pomôcť, ale toto hudobné dielo je doslova návodom, ako sa vybudiť, a to bez všelijakých chemických povzbudzovákov.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: InsideOut Music
Pôvod: USA/Švédsko/Veľká Británia
Žáner: Progresívny rock
Dátum vydania: 5. február 2021
Minutáž albumu: 64 min 01 sek, 90 min 14 sek

Skladby:

The Breath Of Life

  1. Overture (5:53)
  2. Reaching for the Sky (5:40)
  3. Higher Than the Morning (4:32)
  4. The Darkness in the Light (5:43)
  5. Take Now My Soul (3:31)
  6. Looking for the Light (4:04)
  7. Love Made a Way (prelude) (2:13)
  8. Owl Howl (5:26)
  9. Solitude (4:24)
  10. Belong (2:22)
  11. Can You Feel It (3:17)
  12. Looking for the Light (reprise) (4:57)
  13. The Greatest Story Never Ends (2:57)
  14. Love Made a Way (9:02)

Foremore

CD 1 (47:12)
  1. Overture (8:11)
  2. Heart Like a Whirlwind (5:11)
  3. Higher Than the Morning (5:29)
  4. The Darkness in the Light (5:43)
  5. Swing High, Swing Low (3:48)
  6. Bully (2:11)
  7. Rainbow Sky (3:19)
  8. Looking for the Light (3:59)
  9. The World We Used to Know (9:21)
CD 2 (43:02)
  1. The Sun Comes Up Today (5:38)
  2. Love Made a Way (prelude) (1:25)
  3. Owl Howl (7:05)
  4. Solitude (5:41)
  5. Belong (2:49)
  6. Lonesome Rebel (2:53)
  7. Looking for the Light (reprise) (5:12)
  8. The Greatest Story Never Ends (4:17)
  9. Love Made a Way (8:02)

Zostava:

Neal Morse – vokály, klávesy, akustická gitara, čarango
Roine Stolt – gitara, akustická gitara, ukulele, perkusie, klávesy, vokály
Pete Trewavas – basgitara, vokály
Mike Portnoy – bicie, perkusie, vokály

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *