Smashing Pumpkins a ich nová doska (recenzia)

            „Mne dnes vôbec nevadí to, že pôvodná rocková idea je v prdeli, len tých ľudí je mi ľúto, čo pre tento podvod umreli.“

            A znovu ich tu máme – americké „porozbíjané tekvičky“, miláčikov deväťdesiatkovej gitarovky, ktoré v minulosti boli všade ako neželané akné na vašom fajnovom všeznalom ksichtíku. Je to kapela robiaca zo všetkých deväťdesiatkových idolov od Green Day až po Manic Street Preachers rozprcnutý hmyz na čelnom skle škaredej Dacie, voľakedy to bolo to najlepšie z rockových kapiel, živé stelesnenie kvalitnej komercie, po ktorej tak radi medzi súčasným rock´n´rollom pátrame.

            Album Cyr je z kategórie očakávaných a ako sa ukázalo, je aj z tých, čo nesklamali, respektíve sklamali len rockerov, lebo nový matroš je skôr na synth-popovú nôtu. Nulové sympatie sa krížia s maximálnym prijatím. Medzi dátumom vydania nového materiálu a poslednou štúdiovkou Shiny and Oh So Bright Vol. 1 / LP: No Past. No Future. No Sun je len dvojročná diera, ale kapelu to úplne zmenilo, vymäkli, i keď energiu nestratili, skôr ju ustáleným stavom vedomia pretavili do podoby návykovej sonickej drogy na syntetickej báze bez primárnej rockovej zložky. Túžba aplikovať si ju je rovnako silná, ako vymieňanie si telesných tekutín s peknou ženskou. Kto má záujem, nech sa zaradí do fronty.

Nadpozemský artwork albumu.

Už nejeden človiečik pripravoval SMASHING PUMPKINS miestečko na cintoríne tvrdého bigbítu. Lenže americké „tekvičky“ stále vegetujú na tomto svete a naďalej predkladajú pod nos misu bohato naloženú vymäknutými syntetickými lahôdkami a k tomu prikladajú aj, ako vždy, brilantné doprevádzajúce slovné kritiky a nechýba ani inštrumentálna zdatnosť či rôzne drobné detaily a fóriky. Veď z fínt a grifov multiinštrumentalistu Billy Corgana by väčšina muzikantov začala trpieť komplexom menejcennosti… Ale tentoraz sa pohár pretekajúcej invencie a rafinovanosti rozbil, a tak je SMASHING PUMPKINS model 2020 len tieňom svojho „ja“ spred X rokov. Samozrejme, je to otázka názoru, ale osobne tento album, aj napriek určitým a mnohým výčitkám, žeriem, až sa mi hlavou preháňa vetička „…včas rozoznať, na čo sa vysrať a pred čím sa posrať!“ A na tento materiál som síce fekálie nehodil, ale ani do kolien som z neho nešiel. Jednotlivé songy sú preliate hojnosťou zaujímavej melodickej omáčky a pri obhrýzaní určitých pasáží vytrysknú na povrch aj drobné invenčné fórky, podporované neustálymi rytmickými a tempovými zvratmi, bez akejkoľvek straty energie a zaujímavosti. Dojem pomyselnej dokonalosti završuje aj charakteristický Billyho vokál, ktorý nestratil nič zo svojej naliehavosti, len dospel do svojej farebnej limity obsahujúcej aj zaujímavú popovú opojnosť. Zvláštnu poznámku si zaslúži moderný hutný sound s netypicky plechovo nazvučenými škopkami, ktorý je neobyčajne zrozumiteľný. Kapela svojím typickým spôsobom hrá trochu niečo iné ako ich tradičnú stokrát obohranú gitarovku. Našťastie, nekoketujú ani s rapom, ani s hip-hopom, sample a elektroniku využívajú veľmi účelovo a radšej sa primárne sústreďujú na samotné hudobné témy. Sú tu znovu predstavení, nemali by vás minúť, komerciu majú napísanú v očiach, nebolo by divu, keby sa znovu a zase v rovnakom zložení v blízkej budúcnosti pokúsili o čohokoľvek nové, možno zase gitarové a rockové. Takže aktuálny materiál Cyr je odteraz až do neurčita najhorúcejšia kolekcia skvelej vokálnej charizmy, syntetických plôch majúcich veľa spoločného s ľahkou nadpriemernosťou, skvelých gitarových beglajtov a rovnako údernej rytmiky.

Už to nie je žiadna alternatíva, ani alternatívny rock, ale len poctivý popík s priamym smerovaním do mäkších undergroundových oblastí, bez náznaku progresivity, ale vo vlastnom kontexte v určitom výraznom posune k jednoduchším úderným kompozíciám. Album trochu degraduje kombinácia Corganovho agresívneho štýlu s melancholickými partiami, ktoré práve analytický sound dosť umocňuje. Najväčší klad je vo voľbe nereflektovaných tém a menej ľúbivých príbehov. Ak sa domnievate, že takzvaný synth-rock je dávno nezaujímavý, tak zabudnite. Tento skvelý opus nie je žiadna fosília, ale rýdza súčasnosť zrelých legiend!

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Sumerian/Warner
Krajina: USA
Dátum vydania: 27. november 2020
Štýl: synth-poprock
Minutáž albumu: 72 min 06 sek

Skladby:          

  1. The Colour of Love
  2. Confessions of a Dopamine Addict
  3. Cyr
  4. Dulcet in E
  5. Wrath
  6. Ramona
  7. Anno Satana
  8. Birch Grove
  9. Wyttch
  10. Starrcraft
  11. Purple Blood
  12. Save Your Tears
  13. Telegenix
  14. Black Forest, Black Hills
  15. Adrennalynne
  16. Haunted
  17. The Hidden Sun
  18. Schaudenfreud
  19. Tyger, Tyger
  20. Minerva

Zostava:

Billy Corgan – vokál, gitara, basgitara, syntetizátor
Jimmy Chamberlin – bicie
James Iha – gitara
Jeff Schroeder – gitara

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

One thought on “Smashing Pumpkins a ich nová doska (recenzia)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *