Potulky po Stredomorí so Stevom Hackettom (recenzia)

V dejinách modernej hudby bolo už mnoho pokusov o prepojenie rôznych hudobných štýlov. Boli tu dokonca pokusy o ich vzájomné splynutie a o vytvorenie akéhosi hudobného univerza. Našťastie je hudba tak rozmanitá a jej výsledky natoľko rôznorodé, že niečo také je priam nemožné. Vzájomné prelínanie elementov a ovplyvňovanie štýlov však bolo vždy prínosom a veľakrát prinieslo také diela, pred ktorými človek vždy ustrnie. Či sa to týka aj nového albumu Steve Hacketta, jedného z „veľkej štvorky“ generácie progrockových gitarových sedemdesiatnikov (Robert Fripp, David Gilmour, Steve Howe), to ukáže až čas. Avšak už dnes sa dá povedať, že album je vydarený, aj keď nie progrockový, absolútne nekomerčný, ale spĺňajúci požiadavky na hudbu, ktorá v prvom rade rešpektuje nároky ortodoxného fajnšmejkra klasickej gitary a zároveň reflektuje na pozície vynikajúceho orchestrálneho materiálu, ktorý by sa mohol zapáčiť aj náročnému poslucháčovi vážnej hudby.

            Stredozemné nebo však nie je klasickým progrockom, dokonca ani len rockom sa to nedá nazvať, je to sugestívny dotyk s vážnou hudbou, je to viac-menej orchestrálny opus o jedenástich, medzi sebou nesúvisiacich častiach, v ktorých veľké plochy obhospodaruje práve akustická klasická gitara Steva Hacketta, niekedy vystriedaná sólovými partiami exotických strunových nástrojov (sitár, duduk, charango), inokedy podporená linkami priečnej flauty či klasických huslí, alebo džezového saxofónu, ktoré sú v určitých momentoch podopreté klasickým orchestrom, inšpirovaných jeho potulkami po Stredomorí. Odtiaľ ten geografický názov albumu i niekoľkých skladieb.

Evokujúci artwork albumu v podobe výhľadu na more s bezoblačnou oblohou z terasy nejakej starobylej vily.

Svojský kompozičný základ si Hackett väčšinou zachoval, ale namiesto komplikovaného progresívneho rocku, alebo namodralých dvanástok, sa jeho inteligentná muzička, často až na hranici pop-rockového mainstreamu, mnohými skladateľskými spôsobmi a množstvom aranžérskych prostriedkov posúva ďaleko za obyčajný rockový horizont. Už prvou skladbou Mdina (The Walled City) sa derie na povrch fakt, že v orchestrálnych aranžmánoch sa charakteristické skladateľské prvky ukázali v plnej kráse, i keď na strane druhej vyskakujú tu aj isté podobnosti s inými opusmi podobného rangu. Ale čo by sme chceli od postaršieho progrockera a dnešnej presýtenej doby, že? O orchestrálne aranžmány sa postaral na slovo vzatý odborník, klávesák a producent Roger King, dlhoročný Hackettov spolupracovník, ktorého pastorálne sláčikové sekcie sa striedajú s romantickými arpeggiami a tremolami akustickej gitary, ktoré vrcholia v vznešenej záverečnej code. Symfonický úvod  sa inšpiruje v Stravinského Rites of Spring a následne si táto deväťminútová kompozícia berie vzor z programového Warsaw Concerto od Richarda Addinsella zo starého filmu Dangerous Moonlight. Je to taký romantický rachmaninovský koncert pre gitaru a mini-orchester. Pre oddych slúžia skladbičky ako Adriatic BlueLorato, čo sú vlastne kontemplatívne etudy pre sólovú gitaru inšpirované barokom a znejú ako keby Andrés Segovia hral Bacha, čo vlastne Hackett už predviedol v perličke Horizons, alebo v úvode kompozície Blood On the Rooftops ešte v časoch v GENESIS. Mikro-symfónia Sirocco, inšpirovaná horúcim saharským vetrom, prináša zvodné melódie hrané ostrými tónmi s podmazom marockých rytmov a vírivej orchestrácie, rozkošný kúsok Joie de Vivre, inšpirovaný tvorbou Masona Williamsa, zase demonštruje Hackettovu aritmeticky presnú formu s jeho citom pre melódiu a výsledkom je tento sladkastý hudobný croissant francúzskej kultúry. Evokujúca husľová linka Christiny Townsendovej je nosným základom ďalšej The Memory of Myth. Jej, pod kožu sa zadierajúci ústredný motív, doslova uhranie svojou magickou silou. Ale nie len tu sa Hackett vytiahol ako Bohom obdarený melodik, ktorého zmysel pre spevnosť nemôže prekryť ani tá sebamasívnejšia guča akordov či jednotlivých tónov, ba ani občasný rockový silový prejav, ktorým v rámci žiadanej pestrosti sem-tam dofarbuje niektoré momenty. Niečo podobné sa deje aj v nádhernej nežnôstke Scarlatti Sonata, čo je prearanžovaná miniatúra, myslená ako pocta barokovému géniovi Domenicovi Scarlattimu. Inak platí, že vyzrel ako vynikajúci muzikant a skladateľ, lebo jeho skladby sú skutočnou hudbou bez ohraničenia. Za tie roky sa neuveriteľne vytiahol a dokazuje to v krehkej, povedal by som v absolútne prekrásnej kompozícii, iba štvorminútovej Casa del Fauno, vyleštenej do dokonalej majestátnej dramatickosti s bohatými melódiami, ukľudňujúcimi flautovými pasážami i husľovými linkami vo vnútri a faunovskou atmosférou. Jednoducho kúsok stvorený k vyvrcholeniu. The Dervish and the Djin je asi najzaujímavejšia, a to nielen zvukom použitých nástrojov (duduk, tar, perkusie, saxofón), vírivými marockými rytmami, ale i exotickou atmosférou Marakéša a samozrejme plnokrvnou, uvoľnenou a hravou inštrumentáciou samotného Hacketta, ktorý momentálne hrá asi najväčším feelingom spomedzi všetkých jeho súčasníkov. A to taká silná kompozícia Andalusian Heart má so Stredomorím veľa spoločné, dalo by sa povedať, že ide o akýse majestátne španielske flamenco, ktoré ale nemá chybu a so svojou prepychovou orchestráciou v celkovom kontexte albumu znie úplne prirodzene. Grande finale s názvom The Call of the Sea je takým eklektickým sumárom, hudobnou úvahou o tom, ako táto vodná plocha spája národy. Ponúkol v ňom ďaleko vášnivejšie a výnimočnejšie proporcie, než na aké sme boli od neho zvyknutí. Dokazuje, že aj akustickú vážnu hudbu možno hlasito vybudiť a dostať z nej prirodzené emócie a šťavu, a pritom si môže pokojne trilkovať na svojej akustickej gitare.

Toto naozaj nie je bežná záležitosť. Under A Mediterranean Sky je jednou z hudobných udalostí tohto roka, ktorá hrdo a odvážne prekračuje nielen žánrové zvyklosti, ale je aj dôstojným pokračovateľom „iných“ hackettovských albumov poslednej doby, ale i starých opusov GENESIS.

Informácie o albume

Žáner: Progrock/Classical music
Pôvod: Veľká Británia
Vydavateľstvo: InsideOut Music
Dátum vydania: 22. január 2021
Minutáž albumu: 38 min 44 sek

Skladby:

  1. Mdina (The Walled City) (8:45)
  2. Adriatic Blue (4:51)
  3. Sirocco (5:13)
  4. Joie de Vivre (3:42)
  5. The Memory of Myth (3:29)
  6. Scarlatti Sonata (3:40)
  7. Casa del Fauno (3:51)
  8. The Dervish and the Djin (4:57)
  9. Lorato (2:29)
  10. Andalusian Heart (5:34)
  11. The Call of the Sea (4:44)

Zostava:

Steve Hackett – gitary, oud, charango, sitar, harmonika, vokály
Roger King – klávesy, programovanie, orchestrácia
Christine Townsend – husle (5)
John Hackett – flauta
Rob Townsend – flauta (7), saxofón (8)
Malik Mansurov – tar
Arsen Petrosyan – duduk

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *