Kovové mesto od Raven (recenzia)

RAVEN, starešinovia heavy metalu a dávni obľúbenci Larsa Ulricha, sú nám známi predovšetkým ako čelní predstavitelia NWOBHM, ktorí na rozdiel od svojich slávnejších a komerčne úspešnejších súpútnikov zostali vo svojej tvorbe stále zopnutí s klasickým hardrockom a túto inšpiráciu len málokedy prekročili. Nakoľko je táto hrubá predstava pravdivá, môže vyvrátiť či naopak potvrdiť nový, už štrnásty album s názvom Metal City, ktorý od polovice septembra rotuje v rockerských ručičkách.

Pravdepodobne najhoršou porážkou rockera je rezignácia na hľadanie niečoho nového a podľa mnohých prevratného, ale aj opak môže byť pravdou, lebo nahlodávajúca myšlienka v podobe: „…kde beriete tú istotu, že to môže byť aj zlé?“ môže byť úplne zásadná. Zobrať svoje staré ingrediencie a postupy a pretaviť ich do modernejšieho tvaru ide tiež, a to práve títo atletický rockeri dokazujú na poslednom albume Metal City. Zotrvávajú na scéne už skoro polstoročie a idú si za vytýčeným cieľom a je šťastím, že hudba je ich celoživotnou radosťou, hlavne pre bratov-zakladateľov Gallagherovcov, ktorým sa havranie mláďa vyliahlo niekedy v roku 1974.

Komiksový artwork albumu.

Aj dnešná hudobná reč v podobe „Metallum Civitatem“, ktorého štandard je evidentne ovplyvnený okrem heavy metalu s prízvukom ešte klasickejšieho hard rocku aj súčasným speedom. Melodičnosť hudobnej sadzby prichádza v podobe dvanástich mohutných urbanistických dištriktov, dohromady tvoriacich malé, ale osídlením väčšie kovové sídlisko, s výrazne pôsobivejšou prezentáciou, ktorú umocňuje aj hutný sound dokonale sprevádzajúci každú budovu tohto mestského konglomerátu.

Už niekoľkokrát presvedčili o výnimočnosti svojho umenia, veď v živej pamäti ostávajú opusy, ako vynikajúci debut Rock until You Drop, alebo nesmrteľný All For One či predposledný ExtermiNation a tentoraz pripravili ďalší „klasický“ album, ktorý sa možno časom zaradí medzi klasiku Wiped Out a reunionový Walk Through Fire. Na prvé počutie jednoduché čo do výstavby, klasické, ale čo do zaujímavosti plné citového náboja. Sú to skladby výrazovo veľmi vypäté, skoro až rozviate, čo v danom prípade vôbec nie je na škodu, lebo klasické heavymetalové riffovanie a hardrockové postupy tým dostávajú moderný oder, ktorý výborne dopĺňajú skvelé sólové figúry gitaristu Marka Gallaghera a skvelý John, dokonale ovládajúci svoj archetypálny hardrockový a pre pamätníkov stále charakteristický pivný hlasisko. Naviazali na výrazné úspechy predchádzajúcich dvoch titulov a znovu priniesli „len“ nablýskaný hard rock s metalickým oderom, teda „ďalší upgrade“ a plnohodnotného pokračovateľa skvelých starých dosiek. Do celého materiálu uvedie obzvlášť efektné a neobvykle vyznievajúce škopkové „entrée“, ktoré nenútene prechádza do úvodného riffu úvodnej The Power, naozajstnej lahôdky pre hardrockových melodikov. A čo ešte šokuje? (v tom dobrom slova zmysle)… ušľachtilý homogénny zvuk jednotlivých nástrojov s dokonalo premyslenou dynamickou zložkou. Príkladom sú aj nasledujúce dve pecky medzi kukále, a to riadne neestetická vykopávka Top of the Mountain, ktorá sa sype ako hrsť olovených guľôčok dolu schodmi a riffujúca Human Race s úžasným drajvom, kde penzionovaný „bratři v triku“ riadne preskúmavajú hrbole starých brázd a dokonca sa neboja aj nejakú rozryť. Ale už v titulnej Metal City sa objavuje odsýpajúca metalová melodráma na pozadí komplikovanejšieho riffu a zaujímavej výstavby s pomalším rytmom a pulzujúcim refrénom. Zaujímavá skladbička… Ničím neurážajúca Battlescarred znie tak metalovo-britsky-novovlnovo a roboticky začínajúca Cybertron má taký moderný oder, ktorý sa dá prežiť bez toho, aby sa z normálneho človeka stal metrosexuálny hippster. Už názvom Motorheadin‘ je jasné, že ide o poctu Lemmymu a skladba je taký Metal neanderthalensis, teda samostatný druh približujúci sa tvorbe vybudenej motorovej hlavy. Škopkárska explózia predznamenáva Not so Easy a o niekoľko taktov ďalej už vrčí hrmotný riff, rytmická podstata, vypätý vokál a mohutné zbory, ku ktorým sa s veľkou nonšalantnosťou pripájajú v dynamike narastajúca sólujúca gitara a melódie. Záverečná epická When Worlds Collide veľkou mierou zasahuje do jednotvárnosti atmosféry dosky a trio hudobným vedením a účelnou hrou vytvára uvoľnenú, vrelú, avšak patrične tvrdú atmosféru, zatiaľ čo silne extrovertný výraz vokalistu udržuje stále napätie, ktoré je cítiť aj v pomalších polohách. Všade žiaria brilantné vokálne linky a zborové refrény, aby to všetko v závere presvedčivo ukončili drsnými efektmi vo fadeoute.

Keď je človek presýtený počúvaním pomyselnej súčasnej prvej ligy heavy metalu a katalóg starých dosiek je celý rozpožičaný, tak títo bratia Gallagherovci sú vynikajúca alternatíva, ako sa dostať do atletickej atmosféry prvej polovice osemdesiatok, kde ešte „look“ všetkých metalistov a hardrockerov nebol zoženštený, natupírovaný a nalakovaný.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Steam Hammer / SPV
Pôvod: Veľká Británia
Žáner: Heavy metal
Dátum vydania: 18. september 2020
Minutáž albumu: 38 min 54 sek

Skladby:

  1. The Power 3:55
  2. Top of the Mountain 3:36
  3. Human Race 3:59
  4. Metal City 3:27
  5. Battlescarred 4:45
  6. Cybertron 3:24
  7. Motorheadin‘ 2:42
  8. Not So Easy 3:09
  9. Break 3:39
  10. When Worlds Collide 6:15

Zostava:

John Gallagher – basgitara, vokál
Mark Gallagher – gitara, vokály
Mike Heller – bicie

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *