Joseph Williams – Denizen Tenant (recenzia)

V rovnakom čase sa na pultoch začali ledabolo váľať a v digitálnej stoke povrchných pomyjí účelovo lietať dve komplexné nahrávky dvoch členov rockovej legendy TOTO (samozrejme, samostatne), ktoré majú všetkých desať prstov a sú bez postihnutia, ale hlavne brutálne dráždia emócie. Dátum vydania ich spája ako aj členstvo v legendárnej kapele, ale v skutočnosti však medzi týmito nahrávkami leží ďaleko viac rozdielov, ako by si jeden rocker myslel. Často sa hovorí o otrepanej fráze, že hudba je len zlá alebo dobrá. Nie je to však pravda a dá sa na túto tému polemizovať. Hudba je aj rôznych žánrov a tie sa líšia predovšetkým svojou funkciou a nárokom. A to sa stalo aj v tomto prípade.

Na rozdiel od vyslovene rockového až progrockového a hlavne gitarového Lukatherovho opusu I Found the Sun Again, ktorý jednoznačne vyšiel z tvorby TOTO, je Joseph Williams viac mainstreamový, orchestrálny a zasnený. Nárok na receptora je trochu nižší a kompozície sú ľúbivejšie a kvapku sentimentálnejšie, čo u Lukathera nenájdete, tam ide skôr o primárnu rockovú silu, zvláštnym spôsobom prestúpenú minulosťou gitaristu, hosťovaním u kade koho a súčasným popovým mainstreamom. Josephova sólová jedenástka sa ale skôr zaradí medzi tie jeho lepšie dielka a svojou dramatickosťou a intenzitou výrazu, v ktorom sa prelína rada významových rovín, predstavuje pre Williamsa obrovskú výzvu sa svojmu kolegovi aspoň čiastočne vyrovnať a priblížiť. Jeho poňatie vychádza viac z neprerušenej tradície, vedúcej od tradičnej orchestrálnej popmusic, cez filmovú hudbu, veď je synom svetoznámeho skladateľa filmovej hudby Johna Williamsa, až priamo k samotnému modernému mainstreamu a je navyše presvedčivejšie. Steve Lukather sa v mnohom líši, v prvom rade je viac rockovejší a progresívnejší, je v ňom viac napätia. Joseph je zase dramatickejší, plastickejší a farebnejší, avšak obaja nezávisle na sebe dokážu na samú krajnosť vyhrotiť tempové kontrasty a vedia využiť aj veľké rozdiely v dynamike, a pritom si stále zachovávať ducha ich materského TOTO. Ale dosť bolo odborného analytického porovnávania a venujme sa len aktuálnym Noelovým vysoko lietajúcim vtákom.

Portrétny artwork, tak ako pri albume Stevea Lukathera.

Na svojom novom eklektickom diele Denizen Tenant Joseph Williams predkladá tucet kompozícií a ľahkosť, s akou ich predvádza, možno len závistlivo obdivovať. Už v úvodnej skladbe Never Saw You Coming prináša nezvyklú kombináciu poetickosti a vecnosti, pritom k tej vecnosti prispieva  neomylný cit pre presvedčivý rytmický pulz, zreteľné a premyslené aranžmány, k poetickosti zase neobyčajná tónová farebnosť (celá kompozícia je pekne zasnená a pritom dynamická) a naozaj pekná vokálna linka. Je to taká sexi skladbička pojednávajúca o smrti a ukazuje tú prístupnejšiu, ale stále klasickú príchuť TOTO. Prekvapivo prirodzene plynie hudobný tok v druhej Liberty Man, a to na vzdor akejsi tematickej rozvrásnenosti celej skladby. Beglajty gitary, dunivá a úsporná rytmika Simon Phillips/Leland Sklar, chytré harmónie a hlavne vrstvené vokály sa asi najviac približujú tomu, čo robí v domovskej kapele. Raz to znie jemne a hladko, inokedy silne a dynamicky, stojí to za zvýšenú pozornosť každých mozgových buniek, starších či tých skôr narodených. Zaujímavá skladateľská technika titulnej Denizen Tenant skrýva pod zdanlivou melanchóliou akúsi tvrdohlavú neústupnosť, ktorá nedovoľuje ani náznak povrchnosti. Náročnejšia štruktúra, strojený rytmus a inšpirácia tvorbou CHICAGO sa vzďaľujú tvorbe TOTO a ukazujú experimentálnejšiu stránku Williamsovho teritória. Tu je vidno jeho poctivý prístup bez ohľadu na akýkoľvek vonkajší efekt. Záhadná s názvom Wilma Fingadoux sa môže okamžite zaradiť do playlistu hociktorých elektronických kokotmédií, už svojou triviálnosťou, modernými rytmami, popovou prístupnosťou a ani violončelová linka tomu nezabráni. K vrcholom albumu patrí moderná popina Black Dahlia, skladba s harmóniami v lesklom formáte, hudobne sa blížiaca k atmosfére STEELY DAN, ktorá je iná už len z titulu produkcie, ktorú zabezpečil skladateľ a klavirista Jay Gruska. Túto skladbu Williams vystaval s nevšedným porozumením, k čomu dopomohol David Paich skvelým hammondovým prelúdovaním. A to prichádza prvá coververzia… gabrielovskú Don’t Give Up si strihol so svojou dcérou Hannah Ruick a vďaka jeho talentu nie je skladba tak melancholická a eklektická, ale žiarivejšia a vďaka gospelovej atmosfére povznášajúca a príjemná. Jednoduchosť a naliehavosť sa predstaví v The Dream, ktorá si nesie v sebe niečo presvietené a svieže. Výsledkom je rovný, subtílny až mdlý hudobný prúd, ale charakteristický… veľmi „radio friendly“. Strhujúca a temperamentná Remember Her s peknou gitarovou linkou Steve Lukathera, s hutnými aranžmánmi a minimalistickým soundom nastavuje aj inú stranu jeho produkcie, na niektorých miestach zaujímavo zaobchádza s rytmom, vokálnymi harmóniami, používa netradičné melodické zdobenia, a vôbec, robí všetko pre to, aby sa človek pri vneme sústredil na množstvo detailov a nie na samotný obsah. Najlepšie na tom je, že to vôbec nevadí. Pravdepodobne druhý orgazmus na lôžku Denizen Tenant. Neobvyklosť jeho hudobného myslenia, v ktorom si podávajú ruky genialita s prekvapujúcou priemernosťou, budú možno dôvodom, prečo sa väčšina skladieb z tohto opusu hrať nebude, asi ako No Lessons, prekrásna balada, kde sa nepokoj a najazzlá zarputilosť striedajú s meditatívnymi priehľadmi do nekonečna a zvukovo sa pohybuje medzi sochárskou plastikou a impresiou.

Už toho začína byť naozaj dosť. Takže v rýchlosti pádu riedkeho hovna cez sieťku na motýle, Mistress Winter’s Jump má írske nápevy a náladu, ktorú drží pokope práca perkusionistu Lennyho Castra, druhá prerábka na opuse je If I Fell od liverpoolských chrobákov, kde spolu s Lukatherom predviedli, ako im ladia vokály a posledná World Broken prináša do istej miery upokojenie a pripravuje na koniec tejto, sčasti vydarenej, sčasti peknej a v neposlednom rade aj relatívne ľahko nadpriemernej dosky. Táto kompozícia ako keby sa oblúkom vracala k svojim koreňom, teda k tvorbe TOTO a Jožko jej dáva svojím sugestívnym poňatím dimenziu posolstva z iného sveta. Prekrásny záver…!

Zatiaľ čo Lukatherov opusík zdôrazňuje klasické rockové hodnoty a buduje priamočiare i progresívnejšie kúsky, Williams bez toho, aby poľavil vo svojich vysokých nárokoch na jednotný účinok, predvádza strhujúci, no čiastočne popový album, v ktorom podal svoj maximálny výkon, aj keď pravdepodobne bez väčšej odozvy.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Mascot Label Group
Pôvod: USA
Žáner: rock
Dátum vydania: 26. február 2021
Minutáž albumu: 50 min 27 sek

Skladby:

  1. Never Saw You Coming 5:19
  2. Liberty Man 4:29
  3. Denizen Tenant 3:26
  4. Wilma Fingadoux 3:43
  5. Black Dahlia 4:34
  6. Don’t Give Up 5:52
  7. The Dream 3:42
  8. Remember Her 4:44
  9. No Lessons 3:48
  10. Mistress Winter’s Jump 3:32
  11. If I Fell 2:33
  12. World Broken 4:41

Zostava:

Joseph Williams – vokál
Jeff Babko – klávesy
Lenny Castro – perkusie
Nathan East – basgitara
Jay Gruska – piano
Barbara Gruska – bicie
Mike Landau – gitara
Steve Lukather – gitara
David Paich – klávesy
Simon Phillips – bicie
Hannah Ruick – vokál
Leland Sklar – basgitara
Steve Tavaglione – dychové nástroje
Ray Williams – bicie

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *