Joel Hoekstra’s 13 – Running Games (recenzia)

Keď si tá nekompromisná, riadne inštrumentálne zdatná a schopná hard-rocková modla, pred ktorou si nejeden gitarista dvakrát rozmyslel, než požiadal o gitaru blížneho, či páchal iné antihudobné príkoria, vymodlila s kvartetom riadne kompetentných týpkov okolo roku 21 druhé svoje dielko, musela na čas to sranie na hlavu od Bieleho hada eliminovať. A tak upustila od svojho zjavného pokrytectva a zmenila sa v skoro originálneho, moderného leštiča šiestich strún, ktorý za drobný finančný príspevok od svojho vydavateľského korporátu, ba veľakrát dokonca i len za kus žvance od svojich násťročných následovateľov, bez problémov vyrobila takúto tvrdú vykalkulovanú šaškárňu.

Joel Hoekstra, to je vlasatý chlapík stojaci za predposlednými dvomi opusmi v legende NIGHT RANGER, ktorý je jeden zo súčasnej zostavy WHITESNAKE a za ich zženštilým hard-rockom či organickými baladami a ktorý teraz po svojich troch inštrumentálnych sólových albumoch dostal možnosť nahrať nové dielko svojho projektu JOEL HOEKSTRA’S 13, čo je vlastne pokračovanie jeho debutu Dying to Live.  Aj bez rockovej megastar Davida Coverdalea stále niekde hosťuje, čo je v jeho životopise elegantné, ale nie primárne, a stále niečo tvorí, ale niekedy sa zdá, že zastavil v polovici cesty. A javí sa to hlavne kvôli mdlým aranžmánom, slabému ťahu na bránku a hlavne precenením seba samého.

Typický artwork moderného hard-rockového albumu.

Ak predchádzajúca doska bola odvážnejšia a dynamickejšia extenzia tvorby NIGHT RANGER, tak Bežiace hry sú krokom do ďalšieho levelu s niekoľkými prekvapeniami, ktoré sa mnohým fanúšikom, hlavne tým starším, budú páčiť. Obohatil svoj ľahko napodobiteľný štýl a skúma ďalšie možnosti svojej expanzie medzi hard-rockovú šľachtu. Dlhoročných fans opus neprekvapí, ale pre nového receptora to nebude až tak zaujímavé. Táto jeho krátkozraká politika bezbolestnej sublimácie má však za následok iba to, že sa mu v aranžmánoch premnožili kvázi progresívne prvky, ktorých úplne prázdny kategorický imperatív sa automaticky dobíja pri každom nedeľnom vneme na kolenách, takže to bezbranný jedinec berie ako novátorstvo. Trademark jeho tvorby nehľadajte, ale bezproblémové lietanie jeho tónov či riffov nad skvelým inštrumentálnym príkrovom s farebnou ľahkosťou je naozaj potešenie. Hard-rock rozvinul do podoby, ktorá poteší každého geriatrického rockera a už úvodná Finish Line ju pomaly buduje svojím skvelým rytmom, ktorý kontroluje samotný názov albumu a stanovuje inštrumentálny „muster“ pre lyrické výlevy, ktoré sa prišuchtajú k fanúšikovi v ďalších úderkách. Umieračik hard-rocku je bez problémov zažehnaný a na svetské sociálne či morálne štandardy serie Biele hadíča. Už druhá I’m Gonna Lose It je taký prepracovaný kúsok, z ktorého vznikol klasický rockový klenot a nesie všetky znaky tvorby jeho bývalých zamestnávateľov NIGHT RANGER. Aby nezabudol aj na svojho súčasného šéfa, tretia Hard to Say Goodbye je taká coverdaleovská ľúbivá melódia s alarmujúcim výskytom, takmer sto percent testosterónu, ktorý podtrhávajú skvelé sólové linky Joela. Ďalšie kompozície sú malé skvosty, i keď tá radostná strednotempová atmosféra je len ojedinele prerušená agresívnejším riffom či rýchlejšími rytmami. A to je jediná vada tohto opusu, alebo možno je to jeho veľké plus, samozrejme, podľa uhlu pohľadu. Desivo eklektickú ponuku dáva Take What’s Mine, kde sa progmetal stretáva s akýmsi artovým rockom, šmrncnutým heavy osemdesiatkami. Konštrukčne a z inej hudobnej palety pôsobí akustický baladický záver Running Games a predtým človek chytá srdcový záchvat z úžasnej odsýpajúcej Heart Attack, do mozgových závitov sa mu zavŕta neskutočne zaujímavá Fantasy, s peknými gitarovými beglajtami a sekaným rytmom, vytvárajúca príjemný nabudený dojem vyvolávajúca diovský komplex. Podobne pôsobia na človeka aj journeyovsky znejúca Lonely Days a temná Reach the Sky, berúca si všetko najlepšie od TOTO. Svieže reťazce hudobných tónov sublimujú do seba aj tvorbu klasických skladateľov, ktoré prinášajú do skladieb pridanú hĺbku a cit k aranžmánom. Tesne pred záverom sa mihne v ušiach aj zo začiatku vyzerajúca krehotinka Cried Enough for You, preklopená do agresívnej postupovo floyďáckej melodickej rockovinky. Absolútne dokonalý a nádherný záver tvorí bonusovka Lay Down Your Love.

Je to naozaj neuveriteľné, ako sa Joelovi Hoekstrovi podarilo vytvoriť tak kvalifikovane usporiadanú a dobre vyváženú zbierku skladieb, ktoré plynú do človeka ako náladová záležitosť v čisto umeleckej podobe.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Frontiers Music S.r..l.
Pôvod: USA
Žáner: Hard-rock
Dátum vydania: 12. február 2021
Minutáž albumu: 57 min 37 sek

Skladby:

  1. Finish Line 4:54
  2. I’m Gonna Lose It 4:56
  3. Hard To Say Goodbye 4:44
  4. How Do You 4:44
  5. Heart Attack 4:41
  6. Fantasy 4:48
  7. Lonely Days 4:42
  8. Reach The Sky 4:42
  9. Cried Enough For You 4:43
  10. Take What’s Mine 5:47
  11. Running Games 4:06
  12. Lay Down Your Love 4:45

Zostava:

Russel Allen – vokály
Derek Sherinian – klávesy
Joel Hoekstra – gitara
Tony Franklin – basgitara
Vinny Appice – bicie
Jeff Scott Soto – backvokály

a hostia

Lenny Castro – perkusie
Chloe Lowery – backvokály
Dave Eggar – violončelo
Katie Kresek – husle, viola

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *