Greta van Fleet – The Battle at Garden’s Gate (recenzia)

Degenerácia pop-kultúry a umenia sa pozná podľa toho, čo tie považujú za skvelé hudobné diela súčasnej doby. A otravný, gýčovitý, plytký a neoriginálny brak transcendentálnych troch bratov a ich bubeníka síce inteligentne, ale predsa len zúfalo sa snažiaci parazitovať na hard-rockovom odkaze kapiel prelomu psychedelických šesťdesiatok a naglamovaných sedemdesiatok, je vskutku desivou vizitkou. Vizitkou, ktorou sa posledných X-rokov pokúšajú stále dookola urputne parodovať stále novšie a novšie bandy preto, lebo v ich výchovou zanedbaných hlavičkách stále planie myšlienka na úspech a slávu, len nedostatok vlastného talentu im to nedovoľuje.

Minimalistický a ničím výnimočný artwork, tak ako muzika, ktorú ukrýva.

Po rebríčku valcujúcom EP-čku From The Fires a relatívne slušnom debute Anthem of the Peaceful Army z roku 2018 sa už nič veľkolepého, v danom tvrdom proto-žánri, požičať a následne skombinovať v podstate nedá, a tak si americké decká, schované pod názvom GRETA VAN FLEET, ktoré sa stále nejak nevedia vymotať z kajuty Graf Zeppelin, natiahli cez xicht použité, očkami posiate silonky a vydali sa znovu vylúpiť nejaký ten sedemdesiatkový hard-rockový band. Bros.Kiszka, tak ako ich popradský menovec, sú také rockové straky, ktoré stále a naďalej produkujú len šlohnuté hard-rockové mutácie. Vykazuje hodne úsilia, ktoré nevedie nikam, len k priemernej rockovej doske. Stratili svoju úctu a náklonnosť k legendárnym rockovým bohom, tak okatých na predchádzajúcich dielkach, a preorientovali sa na menej známych, pre mnohých dokonca úplne neznámych interpretov dôb minulých, ktorých si zvolil za svoje súčasné inšpirácie.  

Na prvej štácii Heat Above na nich klávesák Rick Wakeman poštval nablýskaných REO SPEEDWAGON, z ktorej nakoniec vypadol rýchlo vykvasený odvar, len aby ešte stihol zaparazitovať na úspechu predchádzajúcej dosky. Na zástavke druhej My Way, Soon ich gitaristu s kamenným xichtom sekol gitarou horizontálne cez kríže samotný Alex Lifeson z RUSH, takže má na nich konečne dočasnú kerku dvoch humbuckerov a kobylky. Aby to nebolo všetko, sú tam verše odrážajúce libertarianizmus Neal Pearta. Pri prvej skladbe by mohol napadnúť aj YES crossnutý zeppelínmi, kde Joshua naozaj znie ako kríženec Geddy Lee a Roberta Planta zo starých dobrých čias, ale to už je asi moc. GRETA VAN FLEET idú katastrofálnym smerom a stále im to vychádza. Už to nie je taká bomba, ako pri predchádzajúcich doskách, ale stále je to zaujímavejšie ako moderné hard-rockové bandy, ktoré s veľkou chuťou vykrádajú grunge alebo punk. Ďalšie zlodejstvo sa ukazuje v tretej Broken Bells, ktorej coda evokuje Donovanovu hymnu Atlantis z roku 1969. Skladbička má čiastočne aj svoju vlastnú identitu, teda, aby sme ich stále neosočovali z plagiátorstva, ale kto sa orientuje v histórii rockovej hudby, zase len musí skonštatovať, že nádherná atmosféra, zvonivá gitara a upokojujúci vokál už niekde počul, takže skutočný umelecký príchod tohto kvarteta sa zase odkladá do budúcnosti. Fanfárové vrstvené vokály v Age Of Machine sú vyvážené búrlivými, nízko položenými riffmi, čím zvýrazňujú dichotómiu celého skeletu kompozície a zároveň je to celkom príjemné a dušu pohladzujúce. Bluesrockové aranžmány a psychedelické pasáže počas siedmich minút ukazujú hard-rockových faganov ako relatívne vyzretých muzikantov, ktorí sa vedia popasovať so zložitejšou štruktúrou. Predchádzajúcou Built By Nations sa zase zavŕtali do fekálií Zepps a hovnocucom si vytiahli nepoužitý Pageov riff nepodobný tomu z Black Dog a škopky talentovaného Dannyho Wagnera doslova šmírujú Bonhamove patterny. Joshua a jeho bratia jednoznačne preukazujú, že sú pre lobkársku hard-rockovú komunitu nenahraditeľní a mohli by skvelo fajčiť vtákov ako sedemdesiatkové gruppie starým legendárnym rockerom, počnúc Robertom Plantom a končiac bandou FOGHAT. A zase tu je „šlohnuté zboží“ v podobe baladickej Tears Of Rain, vychádzajúcej z tradicionálov americkej folkovej scény, avšak spojenie s Joshuovým vokálom nie je príliš organické. Jeho špecifický, harmonicky komplikovanejší rockový výraz presahuje možnosti kompozície a v určitých pasážach zostáva uväznený v simplicite týchto tradičných postupov. Niečo podobné sa deje aj druhej balade Light My Love, ale nedostatok vlastnej invencie tieto skladbičky radí k akémusi nepodarku žánru „Americana“. Medzi tieto dve folkové piesne sa vtesnala Stardust Chords, plná hudobných vibrácií a energie, len ten plantovský hlas začína byť strašne, ale strašne únavný. Hrozne otravné a nostalgické… Totálne sklamanie nastáva trojicou skladieb, Caravel, The Barbarians a Trip The Light Fantastic, ktoré sa navzájom podobajú… rovnaké tempo, inštrumentácia i vokálne linky, aj keď za pozornosť stoja určité rozkošné melodické hrátky v Caravel či skvelé aranžmány v nasledujúcej The Barbarians, alebo kontrasty Trip the Light Fantastic, kde sa mihotajú mikroprestihy do progresívneho art-rocku. Linky so psychedelickými prvkami vyzerajú hlúpo, keď sa o nich píše, ale v kontexte jednotlivých skladieb sú amerikánskymi hošanmi dodávané s euforickým romantizmom.

Svoj vrchol opus The Battle at Garden’s Gate dosahuje v záverečnom tracku The Weight of Dreams, v jednoznačnom, pekne vystavanom deväťminútovom epose, ktorý si to rozbaľuje na vlastnom mýtickom ihrisku a vyzdvihuje rétorickú variabilitu zeppelínovského skladateľského genitálu v nadväznosti na neúnosnú minutáž, veď album má len vyše hodiny. Vyrobili svoje schodisko do neba, i keď kompozícia sa podobá na epiku Achilles Last Stand z roku ’79. Bohato dealujú epické dávky hard-rocku a prvky tvorby Zepps, až im to človek verí, že sú to ich vlastné výmysly. Bohužiaľ, táto odpozeraná pecka bude magnetom pre všetky vekové kategórie, ale to tri a pol minútové neinvenčné gitarové sólo si mohli odpustiť. Úplne zbytočné, lebo chlapec precenil svoje schopnosti vystavať zmysluplnú linku a o zvuku sa netreba ani zmieňovať. Možno bolo myslené len ako žart.

Pre starých rockerov (nad štyridsať) možno ešte stále bude tento albumček dokonalou terapiou, pre „hošíkov“ s hard-rockovým záujmom nevyhnutnosť a pre všeznalých fans len kratučká epizóda, na ktorú po odznení posledných tónov okamžite zabudnú.

Kým pri EP-čku From the Fires všetci tí starí geriatrockeri boli nadšení, pri debute to už až také zaujímavé nebolo. Týmto second-árnym plagiátorským opusom len plátajú nejakú pomyselnú dieru na trhu, i keď si určite svojich nových fanúšikov nájdu, hlavne pre absenciu nového materiálu starých kapiel. Avšak, fajnšmekra neoblbnú, lebo sa začínajú javiť len ako taká neplodná tribute kapela.

Informácie o albume

Vydavateľstvo: Lava/Republic
Pôvod: USA
Žáner: Hard-rock
Dátum vydania: 16. apríl 2021
Minutáž albumu: 63 min 33 sek

Skladby:

  1. Heat Above
  2. My Way, Soon
  3. Broken Bells
  4. Built By Nations
  5. Age Of Machine
  6. Tears Of Rain
  7. Stardust Chords
  8. Light My Love
  9. Caravel
  10. The Barbarians
  11. Trip The Light Fantastic
  12. The Weight Of Dreams

Zostava:         

Joshua Kiszka – vokály
Jacob Kiszka – gitara
Samuel Kiszka – basgitara
Daniel Wagner – bicie

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

2 thoughts on “Greta van Fleet – The Battle at Garden’s Gate (recenzia)

  1. A hele, pan recenzent Martin Zas a zas a zas a znova iba kritizuje. 90% ludi nema ani v pate co kedysi niekto iny vyprodukoval, ale nechava sa unasat priam eterickymi melodiami a genialnym hlasom spevaka z Grety. Album zvozeny pod ciernu zem a nakoniec da recenzent tolko bodov? Album si zasluzi 10/10. Nechapem ako moze tento clovek cokolvek este recenzovat. Jeho tupe a prihluple metafory s panom byvalim Prezidentom Kisom su toho jasnym dokazom. Najlepsi prezident akeho sme tu mali a tak isto aj Greta najlepsia skupina v danom zanry aku sme tu za posledne obdobie maly.

  2. … s tým najlepším prezidentom a najlepšou kapelou v danom žánri si nemyslel vážne, že?
    Niektorí ľudia po x-tých sklamaniach (z politikov), dokážu ísť k volebným urnám a navoliť si to isté ibaže v ružovom… Takým by sa malo odobrať radšej volebné právo…
    Recenzia: S úvodom absolútne súhlasím… a keď som rozbalila Heat Above, pripomenulo mi to Cenu Eurovízie (Eurovision Song Contest) z konca 70-tych rokov. …radšej sa nechám rozmaznávať starým hard rockom, aj keď metláci sa dozadu nepozerajú(hudobne)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *