Do konca s Memoriam (recenzia)

Štvrtýkrát sa tá zubatá s kosou vypleštila zakopnutím o svoj dlhý čierny plášť na zasratý asfalt a do svetového „mieru“ prichádza pohroma za pohromou. Smrtka s odretými kolenami si mädlí svoje kostnaté hnáty a zároveň jemne hladí drevené porisko svojho desivého nástroja, lebo takú žatvu si už dávno nepamätá. Už Voltaire poznamenal, že keby smrť neexistovala, bolo by ju treba vymyslieť. A to si píšte, že Homo Sapiens Sapiens by ju vymyslel so všetkými tými zvrátenosťami a strachom, i keď doteraz presná definícia smrti definovaná nebola. Pravdepodobne aj preto, aby v ľuďoch nevyvolala panické mindráky, stresové psychózy a maniakálny strach, ktoré tak evidentne fungujú aj pri albionských smrteľníkoch MEMORIAM a ich novom mávnutí hrdzavou kosou To The End. Nahradzujú tak svoje dva roky staré Requiem for Manking, záhrobnú omšu za všetkých slabších a smrťou posadnutých jedincov, rovnako skvelým a možno o jeden švih lepším smrtiacim atakom, ktorý ide až na samotný koniec, teda do zasratého vyfritovaného pekla.

Dystopický svet s vojakmi a armádnou technikou od dvorného grafika Dana Seagravea.

Každopádne, To The End možno považovať, vďaka hrejivej, nežnej a natoľko citlivej atmosfére plnej šťastia, života a etických hodnôt, za nekorunovaného kráľa všetkého dobra a poctivosti naprieč úchylným spektrom, a bez ohľadu na ich vyšinutý latinský titul, potešiac každého smrteľného kovotepca ako vyšinutého sadistu, za dlhú exkurziu do jatiek. Je to kombinácia všetkých prvkov z predchádzajúcich dosiek, vytvárajúc tak šialený koncept, pri ktorom slabšie povahy skolabujú skôr, ako sa dostanú k tretiemu kúsku. Smrtiaci Briti zaživa porcujú psychopatických vojnových štváčov svojou surovosťou, originalitou (aj keď dožívajúci vplyv BOLT THROWER je ešte málinko badateľný), zmysluplnosťou a zjavne aj svojím talentom. Koncept, death metal versus doomová atmosféra versus hlučný hardcore, je úplne cool a ich štvrtý opus je zahnívajúcim fetišom reinkarnovaného, ale stále trúchnivejúceho kovového subžánru, ktorý si ako zisk vyberá od fans ich bezmedznú úctu a oddanosť.

Po ruchovom náletovom intre naskočí Onwards Into Battle, ako pripomenutie ich staršej tvorby, čo dokazuje aj zákopové tempo, bojové vibrácie, svojím začínajúcim pomalším tempom naberajúcim na rýchlosti, vytvárajúc dobyvateľskú atmosféru šialeným riffom a smrteľným growlingom so silným britským prízvukom. Drviaci prvý úder hnijúcim hnátom strieda typicky deathová, ale pritom skvelá This War Is Won. Je originálna, už len svojím premenlivým tempom, ale nájde sa aj zopár výnimočných prvkov a pasáží. Tretí švih kosou – No Effect – začína dramaticky, ako vzdialený klon Victim of Changes od Judasov, aby sa po päťdesiatich sekundách vyslovene heavymetalového klišé rozbehol do tej najmelodickejšej smrteľnej agónie, akú kedy napísali, do ktorej umne implantovali cavalerovské, skoro až hardcoreové vokálne linky. Skvelé, krásne a geniálne, a zároveň úbohé, neinvenčné a hnusné. A tá medzihra a sólo… Sakra, nemôžem toľko nadávať… a ešte aj prekrásna pomalá časť… no dosť bolo rozkoše. Aj Tá s kosou má svoj protest song. Devastačná Failure To Comply, s fajnovou gitarovou úspornou exhibíciou, je inšpirovaná minuloročnými demonštráciami nekorektného hnutia Black Lives Matter. Právo človeka na protest je zvýraznený punkovou hranou a je to najgitarovejšia kompozícia na doske plnej krvi, vojny, násilia a smrti. Následne spomaľujú až na hranicu únosnosti a Each Step (One Closer To The Grave) krváca pomaly a namiesto červenej hustej tekutiny kvapká z rany lenivý, metodický doom. Kontrast ako hnedý lízanec na bielych slipoch. Smrť prichádza v kriticky pomalom slede a jedinec je buď vytešený, lebo sa ho to netýka, alebo strachom dosratý, lebo je to práve on, pre ktorého si Tá s kosou prišla. Tento žalospev len poukazuje, ako môžu byť aj deathoví týpci kreatívni, všestranní a vynaliezaví. Pomyselná melodickosť v titulnej To The End sa trochu ťažšie audiolizuje, ale vrieskajúce harmónie, podzemné melódie a hlavný riff so šialeným efektom sú predsa pre tento druh metalu ideálne, nie? Atmosférická Vacant Stare sa stáva zaujímavou vďaka staccatovým riffom a skvelým vokálom dostala ešte aj svojský agresívny xicht. O predposlednej Mass Psychosis sa dá povedať, že „skvelá“ a o dramatizáciu záveru tohto vydareného opusu sa postarala rozmanitá As My Heart Grows Cold, v ktorej smrteľný kvartet napĺňa definíciu renesančných umelcov, obzvlášť, keď sa berie za vrchol renesancie obdobie Borgiovcov, teda pápežských orgií, prcanie príbuzných, prznenie maloletých miništrantov a bezstarostné špliechanie morálnej dekadencie do vyčúraných ksichtov, zaprdených bigotných fanatikov. Melodická linka, desivá, a atmosféra hrôzostrašná, obe kritikom odporné a gitarové linky s malígne vyvinutým zmyslom pre záhrobnú krásu sa naozaj neštítia ničoho. Keď im na zem spadol cherubín, rozpútali peklo na zemi…

Veľkolepý štvrtý opus, ktorého deväť životov odsýpa deviatimi mávnutiami polohrdzavou ostrou čepeľou v kontaminovanom vzduchu, dáva pomazanie štvorici stvoriteľov, ktorí svojím talentom smerujú na špičku deathmetalového podzemia.

Informácie o albume  

Vydavateľstvo: Reaper Entertainment

Pôvod: Veľká Británia

Žáner: Death Metal

Dátum vydania: 26. marec 2021

Minutáž albumu: 44 min 46 sek

Skladby:

01. Onwards into Battle
02. This War Is Won
03. No Effect
04. Failure to Comply
05. Each Step (One Closer to the Grave)
06. To the End
07. Vacant Stare
08. Mass Psychosis
09. As My Heart Grows Cold

Zostava:         

Karl Willetts – vokál

Scott Fairfax – gitara

Frank Healy – basgitara

Spikey T.Smith – bicie

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *