Debutujúci Adrian Smith a Richie Kotzen (recenzia)

Album Smith/Kotzen to sú dva originálne gitarové rukopisy dvoch gitarových hrdinov, ktorí pochádzajú z tak rozdielnych hudobných oblastí, až sa rozum zastavuje, že spolu dokázali kolaborovať. Vytvorili album plný výbušnosti a iskrivej hudobnej prehliadky im vlastných štýlov, ako aj ich crossovania, do akejsi modernej podoby namodralého hard-rocku.

            Adriana Smitha hádam netreba predstavovať, ale predsa len spomeniem, pre tých úplne neznalých, že je to veľavážený „Pán gitarista“ z jednej z najväčších metalových kapiel, ktoré kedy chodili po tomto zasratom zemiakoide, IRON MAIDEN, ktorý si v jednej fáze svojho života vytvoril aj príležitostný projekt ASAP, jednorázovku PRIMAL ROCK REBELLION a kapelku PSYCHO MOTEL. Teraz sublimoval do jednej bluesrockovej substancie spolu so svojím susedom, spevákom a gitaristom Richie Kotzenom, ktorý sa okrem sólovej kariéry venuje aj lešteniu strún vo THE WINERY DOGS. Do, od radosti vytrasených papŕč, sa nám dostáva ich skvostný debut, ktorý je ako neznámy destilát vylúhovaný zo známych ingrediencií. Je to destilácia zrelého a staršieho talentu, ktoré síce majú dosť spoločného, jedným telom a jednou dušou ale nedisponujú. Je blbosť čakať od tohto materiálu niečo viac, ale opak je pravdou. Občas sa zadarí a k hard-rock’s fans and celebs sa dostáva doska, ktorá vyvolá nadšené, kolektívne „Whoooaa!“ tak, ako to kričí Al Pacino v snímke Scent Of A Woman. Kto miluje Dickinsonovu sirénu či náročné majdnovské kompozície seržanta Harrisa, moc si neužije, aj keď muzikality je tu dosť, síce poňatej spôsobom, ktorá je náležite drevná a famózna, dokonca aj na výsosť zaujímavá, ale predsa len úplne iná.

Logo pozostávajúce z počiatočných písmen priezvisk gitaristov.

Keď sa takýto dvaja osvietení talentovaní duchovia, trochu sa líšiaci vekom aj štýlom, vrhnú do spoločnej tvorby, vznikne z toho bez problémov zaraditeľné solídne zverstvo a drobný fanúšik sa môže maximálne pýtať virtuálneho božstva, za čo si tú krásu vlastne zaslúžil. Je to synonymum pre bluesrockovú modernosť a nie úplne vtieravú melodickosť, ale tiež nie úplne nevtieravú – niečo medzi. Robí z hard-rocku elegantný bluesrock, z namodralých dvanástok zaujímavú rockovú alternatívu. Čiastočne provokujú, a to vďaka bluesovému mysleniu mladšieho Richieho a sčasti sú vážni, čo zase odzrkadľuje Adrianove dlhoročné heavymetalové skúsenosti. Vedia aj to, že rockeri si hľadia svoje, a tak sa výraznej mnohožánrovitosti vyhli veľkým oblúkom. Nadhľad si zobrať nenechali, a tak má ich tvorba melódie (jasné a nie príliš rýchlo opočúvateľné), riffy (bluesové, ale hardrockové), sóla (famózne, ale počúvateľné) a rytmy (zložité i jednoduché). Obaja sa radi schovávajú za skvostné sólové linky, či už vokálne, alebo gitarové, a radi sa tvária, že nehrajú metal. Ich debut je ako hard-rockový soundtrack na celý rok pre dekadentných fans. A veď hej, táto prvotina sama o sebe funguje tak, že každý má chuť si prenajať garáž, nakúpiť nástroje a začať skúšať.

V hitových ambíciách exceluje nasadený prvý singel Taking My Chances s rozumne vypracovanými rozdielnymi vokálmi a inštrumentálnymi akcentmi. Kotzenov vokál so soulovým zafarbením dodáva skladbe moderný odlesk a presvetlenie a spolu s Adrianom náležite rozdýchavajú kontinuitu medzi melódiou a tvrdosťou. Jednotlivé úseky kompozície vyznievajú farebne a zaujímavo o všetkých kombináciách zvukov a navyše je tu neprepočuteľná detailná práca s veršmi, textom a hymnickým refrénom. Je to ako keby sa na všetkých valil prúd archeologickej retro-hudby na vydarenom tripe. A to už sa blíži na hodne atmosférickej vlne humánna, namodralá epická dvanástka Scars. Sú to zrelí muzikanti, ktorí so svojimi nástrojmi nezvádzajú boj, ani si nedokazujú nad nimi svoju prevahu a sú vždy plne sústredení na konkrétnu skladbu. Nie je to IRON MAIDEN, ani THE WINERY DOG, nie je to ani príliš hlasité, ani prehnane melodické, je to svojím spôsobom nekompromisné a tvrdé a z miláčikov heavy metalu a hard-rocku sa stala mizantropická namodralá guerilla. Typicky hard-rockové skladby ako I Wanna Stay prechádzajú do zaujímavého bluesrocku ako v You Don’t Know Me či do priamočiarejších kúskov ako Some People, ktorým flexibilitu dodávajú naozaj skvelé viacfarebné vokály. Je to stret dvoch rôznych myslí, rozdielnych mentalít a iných hudobných koreňov, ktorých konečný výsledok je na prekvapenie nesmierne súdržný a jednoliaty. Inhumánny progmetal sa strieda so zabijáckym hardrockom, čo je prípad skladby Running, alebo obaja sa prekonávajú vo vynikajúcom húpajúcom trasohlave Solar Fire s „fjučeringom“ Nicka McBraina. Záver patrí prekrásnej ‚Til Tomorrow, za ktorú by sa nemohli hanbiť ani hociktoré súčasné AOR legendy.

            Táto ich spoločná bokovka je možno len chvíľkový projekt a možno aj regulárna kapela, ktorá skvelo zapadne do dnešného bluesrockového podzemia. Je to moderný retro-opus, je to hymnus progresie, radosti, kritiky i večnosti, ktorý je nadľudský, pretekajúci, zaslepený a neobmedzený. Sú to drobné príbehy osudových situácií, presahujúce možnosti chápania bežného jedinca a potláčajúce všetko vo vnútri samého seba. Zahalili to celé do pochmúrnej i radostnej agresívno-progresívnej formy. Formu vytvorenú v rockovej skúšobni s obrúsenými rezákmi bluesu, s výrazným vplyvom zaprášeného hard-rocku vytiahnutého zo zatuchnutej truhlice nebohých fotrovcov.   

            Dokonalo uhrančivé, trestuhodne aktuálne a dokonalo nadčasové. V žiare klubových reflektorov pri obradných ceremóniách tento opus symbolizuje akési novodobé znovuzrodenie hard-rocku, kým v rovnakom žiare, ale za iných okolností, spôsobuje silné vzplanutie tvrdosti i melodickosti. Je skutočnou výzvou pre každého, jednoducho robí život napínavým až do posledného výdychu. Dramaturgia len podčiarkuje jeho zložitosť, a tak sa tu objavuje v logickom prepojení klasický hard-rock s bluesovou pokorou, melodické refrény s naliehavým vokálom a pekné zaaranžované úseky s primeranou sólovou inštrumentáciou.

Pri vnímaní celého opusu je zrejmé, že dvojica presne vie, čo chcela dosiahnuť, každá nota je na svojom mieste, každá fráza, ktorá má vyčnievať, je zdôraznená, zostrujú, zmäkčujú, zoslabujú, zosilňujú, zrýchľujú a zastavujú v tej najsprávnejšej chvíli. S vnútorným nadhľadom rozoznievajú perlivé a agresívne pasáže v rýchlych tempách a určite isto zapaľujú iskru v pomalých častiach.  

Informácie o albume

Vydavateľstvo: BMG
Pôvod: Veľká Británia/USA
Žáner: Hard-Rock
Dátum vydania: 26. marec 2021
Minutáž albumu: 47 min 48 sek

Skladby:

  1. Taking My Chances
  2. Running
  3. Scars
  4. Some People
  5. Glory Road
  6. Solar Fire
  7. You Don’t Know Me
  8. I Wanna Stay
  9. ​‘Til Tomorrow

Zostava:

Adrian Smith – vokál, gitara, basgitara (7-9)
Richie Kotzen – vokál, gitara, basgitara (1-6), bicie (1-5)
Nicko McBrain – bicie (6)
Tal Bergman – bicie (7-9)

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *