Budúcnosť v tvorbe Stevena Wilsona (recenzia)

Je toto progrock? …alebo čo to vlastne je? Na túto otázku možno nemá odpoveď ani tento experimentálny kozmopolitný neurotik, ktorý je pod svojím celým menom Steven John Wilson súčasťou známych progresívnych experimentátorov PORCUPINE TREE, artových novátorov BLACKFIELD, alebo dvojzložkového projektu STORM CORROSION. Každým jedným albumom, či ako súčasť týchto zoskupení, alebo sólovo, ako v tomto prípade, vedie svoju hudobnú odyseu k úžasným dobrodružstvám naprieč rockovými štýlmi. A nielen rockovými. Jeho albumy potvrdzujú, prečo je jeho tvorba po celom svete považovaná za výnimočnú.

Za excentrickým skladateľstvom sa skrýva energická sila soundu a excelentné muzikantstvo, ako trebárs v nejednoznačných progresívnych postupoch či použitých elektronických hračičkách. Tak je ešte toto progrock? A keď nie, čo to vlastne je? Možno experimentálny elektronický progresívny rockový tvar s prvkami modernej psychedélie a ignoráciou mainstreamových ambícií. Nálepku progrock mu priklepli ignorantskí kritici, ale jemu to nebránilo vo vývoji a vychoval svoje uzavreté publikum, ktoré je hrozne bigotné a urážlivé, keď sa niekto nechová podľa ich gusta. Netreba síce chodiť so starým obitým Telecastrom, máničkovským három a obhrublým rámom škuliek, ani netreba mať v slipoch pentagram, ale o Stevenovi Wilsonovi treba hovoriť len tie správne žvásty.

Figurálne fotografické stvárnenie coveru albumu.

Diktátorský Števko obmedzil „featuringy“ a svoj štúdiový, čiastočne aj koncertný band zoštíhlil do podoby kvartetu, kde si ponechal dlhoročného klávesáka a spolupracovníka Adama Holzmana spolu so skvelým basákom Nickom Beggsom, ktorý u neho funguje od dosky The Raven That Refused to Sing (And Other Stories), ukončil kolaboráciu s producentom a bubeníkom Paulom Staceym a ponechal si progresívného škopkára Craiga Blundella. Týmito drobnými personálnymi úpravami sa očakávala doska plná ťažkých a skoro až nepočúvateľných experimentov, ale skôr opak je pravdou. V tvorbe nastali určité a dosť významné štýlové odchýlky, aj keď Wilsonova charakteristika ostala zachovaná a je od prvých tónov rozpoznateľná. V krátkej, pomerne sľubnej retropredohre Unself si paneček aplikoval neoverenú vakcínu, bez škrupúľ  predvádza perkoláciu svojho Telecastra a s pomocou fenomenálnych vokálov skvelo nabeháva na naratívny koncept The Future Bites, kde sa budú riešiť témy týkajúce sa konzumu, ega a moci… sakra, to bude nášmu národu blízke! Po nej opona padá a pokračuje sa svetelnou salvou futuristického dizajnu v Self, pripomínajúci jeho chladný a zádumčivý boj so spórami smrdiacimi osemdesiatkami spôsobujúcimi nekontrolovateľný výron spermatu s podporou gabrielovských syntetizátorov, strojového rytmu EDM, bowieovskej gitary a ženských backvokálov. Rozhodne to nie je nič pre bežného progrockera… ale stále je to Steven Wilson v jeho lyrickom obsahu a skladateľskom prístupe. Zložité kostry prehustených kompozícií nahradil priamočiarejšou výstavbou s primárnym využitím elektroniky, približujúc sa svojimi prehustenými textúrami k hudobným podmazom videohier, ako je to počuť hneď v ďalšej King Ghost. Je to ako virtuálny prelet drobným dronom ponad tichomorské súostrovie. Ponoríte sa do myšlienok, po chvíli zdvihnete zrak a stále belasé more sa vlní s falzetovým refrénom, pokiaľ vás nevytrhne ďalší ostrovček či spenený útes, ako beglajty akustických gitár v 12 Things I Forgot, ktorá je z rovnakého súdka ako skladby Lazarus od PORCUPINE TREE či Nowhere Now z predchádzajúceho opusu To The Bone, kde sa dohromady nič nedeje a aj napriek tomu je to skvelý kúsok. Ďalšia drsnejšia kompozícia Eminent Sleaze sa hrdí množstvom motívov na novo objavenej elektronike, skvelej gitarke, ženských vokáloch a účinných rytmických spodkoch. Inokedy vypichuje viac gitarové linky v jemných rytmoch, ktoré skvelo dopĺňajú gradujúce vokály, tak ako je to badateľné vo floydovskej krehotinke Man of the People. Zasiahne svojou elementárnou krásou, farebnou nápaditosťou a charakteristickou originalitou, ktorú preukazuje na scéne už celé desaťročia. Vrcholom by mohla byť, ale nie je, desaťminútová kompozícia Personal Shopper, ktorá prekypuje lyrikou i nehou, údernosťou i priamočiarou plynulosťou, možno triviálnosťou i kompozičným minimalizmom. Čiastočne neguje a ospravedlňuje predchádzajúcu prekomponovanosť klasického progrocku, ktorým bol Wilson známy. Vyznieva ako sonický monolit, vyrastá ako nekonkrétna stavba na základe nejakého elektronického beatu so zlovestnými podtónmi nosného materiálu, korunovaný Wilsonovým falzetom. Z dlhej monotónnej amorfnej hudobnej hmoty vystupujú hrany rytmicky ostro rezaných hudobných kryštálov, ktoré padajú do hlbokých inštrumentálnych priehlbín preklenutých oblinami gradujúcich ženských vokálov. Podobne sa správa aj nasledujúca Follower. Tu je jasné, že človek nie je na nejakej okružnej jazde, ale na ceste odniekiaľ niekam. Pohyb, pri ktorom zažijete niečo úplne chaotické ako v jednom okamihu punkové giatry i pevne štrukturované ako monotónny rytmus. Nič nepôsobí viac ako jeho skladateľské exhibície či exponovaný nepoddajný vokál. Aj ostatní spolupracovníci sú niterne angažovaní v tom, čím sa prezentuje. Zúfalá záverečná Count of Unease uzatvára koncept albumu neurčitým spôsobom. Obnažený vokál, klavírny doprovod s perkusívnym šejkrom a ambientná atmosféra vedúca nikam a do ničoho, pokoj a smútok…

The Future Bites je pravdepodobne najhorší, alebo najlepší, možno len novátorský album Stevena Wilsona, v závislosti tolerancie a lásky k samotnej tvorbe tohto experimentálneho nýmanda. Ten, kto miluje prvé dosky alebo albumy PORCUPINE TREE bude určite rozčarovaný, ale kto rešpektuje jeho osobnostný vývoj, bude spokojný a v nádeji bude očakávať, že sa tento progres nezastaví ani na budúcom materiáli. Každopádne sa s tunajšou kohortou artových hnedopichov tentokrát výnimočne zhodneme, že za tento finálny produkt musí dostať výnimočne minimálne deväť pointíkov. Wilson je jeden z najlepších  proggérskych muzikantov svojej generácie!

Informácie o albume The Future Bites

Žáner: Progresívny rock
Dátum vydania: 29. január 2021
Vydavateľstvo: Caroline International
Minutáž albumu: 41 min 56 sek
Pôvod: Veľká Británia

Skladby:

  1. Unself (1:05)
  2. Self (2:55)
  3. King Ghost (4:06)
  4. 12 Things I Forgot (4:42)
  5. Eminent Sleaze (3:52)
  6. Man of the People (4:41)
  7. Personal Shopper (9:49)
  8. Follower (4:39)
  9. Count of Unease (6:08)

Zostava:          

Steven Wilson – vokály, gitara, klávesy
Nick Beggs – basgitara, Chapman Stick
Adam Holzman – klávesy
Craig Blundell – bicie

Moje hodnotenie:

Bodovanie recenzia - 1/10Bodovanie recenzia - 2/10Bodovanie recenzia - 3/10Bodovanie recenzia - 4/10Bodovanie recenzia - 5/10Bodovanie recenzia - 6/10Bodovanie recenzia - 7/10Bodovanie recenzia - 8/10Bodovanie recenzia - 9/10Bodovanie recenzia - 10/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *