Parkway Drive – nezastaviteľná púštna búrka ničí metalové vody s novým albumom (recenzia)

PARKWAY DRIVE je na scéne viac ako 10 rokov a vo vodách metalcoru spôsobujú Austrálčania každým albumom obrovskú radosť fanúšikom, ktorých si kapela získala počas svojho pôsobenia po celom svete. Mašina ťahaná nekompromisným kázaním frontmana Winstona McCalla, brutálnymi gitarovými riffmi pretkaná melodickými pasážami a doplnená razantnými bicími vydala pred približne mesiacom (25. 9.) v poradí už 5. štúdiový album s názvom IRE, na ktorý sa bližšie pozrieme o čosi nižšie. Borci sú známi svojou tvrdosťou, spevákom s hrdlom plným pravého austrálskeho piesku, absenciou čistých vokálov a skvelými koncertnými vystúpeniami. Tie sú nabité energiou a crowdsurfingom, bez ktorého sa pod pódiom len ťažko fanúšik zaobíde. Či už ste nad hlavami davu, alebo sa staráte o plynulý prechod surferov pomocou rúk, hláv, nôh a všetkého, čím môžete, koncertu to pridáva nezabudnuteľnú esenciu. 

 

Ako to asi vyzerá na koncertoch sa môžete presvedčiť vo videu, kde žiadna časť tela nezostala bez náboja z bateriek s názvom Parkway Drive:

 

Pri živých vystúpeniach ešte chvíľku zostaneme a pozrieme sa na pomerne novú a netradičnú vec v podaní PWD. Ide o cover legendárnej piesne Bulls On Parade od RAGE AGAINST THE MACHINE, ktorá sa objavila na koncertoch počas predchádzajúcich mesiacov a sprevádza tak práve album IRE. A prečo je to vec netradičná? Jednoducho preto, že PWD prakticky žiadne covery na koncertoch nehrali. Až do teraz. Táto vecička ale pôsobí v ich podaní naozaj parádne, zachováva si svoj šarmantný hnev a na koncert PWD sa skvelo hodí. Ľudia Bulls On Parade poväčšine poznajú a je to skvelá hecovačka zapadajúca do už tak nabitého vystúpenia. Že ste ešte neboli na ich koncerte? Pri najbližšej príležitosti neváhajte, stojí to za to. Lepšie je vystriehnuť ich samostatný koncert, kde rozhodne zahrajú viac ako na festivale.

 

A dajme si už konečne našľapaný nový album. IRE v sebe skrýva kopec hnevu a agresivity, čo sa odráža na textoch, názvoch piesní a, samozrejme, v hudbe. Samotné IRE by sa dalo voľne preložiť ako hnev, agresivita či zbesilosť. A práve taká atmosféra sa prenesie aj do uší hneď v úvodnej skladbe Destroyer. Tá je plná agresívneho spevu, zabijáckeho riffu a chorálových masáží, ktoré sa ešte viac docenia na koncerte, keď si publikum môže zborovo zakričať „destroooyeeer“. Druhá pecka na albume Dying To Believe nezostáva otváračke nič dlžná a búši to do poslucháča ešte výraznejšie. Rýchlejšie pasáže striedajú tie pomalšie, objaví sa aj mierne sóličko, ktoré sa však dlho neudrží a Winston tam prachovým hlasom nasype „We will find you where you sleep“. Ako brutálne pieseň začala, tak aj končí a nasleduje jedna z dvoch pozitívnych skladieb na albume. Tou nie je nič iné než melodický prvý singel Vice Grip, kde sme si mohli v klipe vychutnať kapelu skáčucu z lietadla. McCall sa vyjadril, že má strach z výšok a ako sa najlepšie prekonáva strach? Postavením sa mu tvárou v tvár, v tomto prípade sa ale viac hodí tvárou v pád. 

Po jemnejšom tempe a pozitívnejšej nálade ale prichádza rázne a pomalé vytriezvenie v podobe tvrdého druhého singlu Crushed. Práve toto je ten moment, kedy každému pozornejšiemu uchu neujde, že sa skladba dosť svojou štruktúrou podobá na spomínanú Bulls On Parade, resp. na hudobný štýl Rage Against the Machine. V klipe si môžeme pozrieť „božské kocky“ a niekoľko odlišných ukážok zo života ľudí. Skladba je jednou z najúdernejších na albume a ostáva dúfať, že sa ju Austrálčania rozhodnú zaradiť do svojho setlistu.

Fractures, ďalšia skladba na albume, je v znamení zborových spevov, a teda presne toho, čo sa na koncertoch dobre praktizuje. Začiatok Writings On The Wall je plný melanchólie, čo sa nesie celou dĺžkou piesne a končí v trpkom opojení klavírom. Nemôžem si pomôcť, ale skladba mi veľmi pripomína štýl, akým sa prezentujú King 810. V poradí siedmou je na albume Bottom Feeder, ktorá ma z jedenástky skladieb oslovila najmenej. S textom „I have heard enough“ sa plne stotožňujem a túto, pre mňa jednohubku, budem vyhľadávať pri opätovnom počúvaní IRE čo najmenej. Zo všetkých skladieb je to práve ona, ktorá sa najmenej posunula do iných vôd a nepriniesla nič chytľavé ani zapamätateľné. Ak ale znie metalové ticho ako The Sound Of Silence,  tak rád zostanem ešte chvíľu a ponorím sa do neho s radosťou hocikedy, keď budem mať v hlave bordel. Ďalšou, v poradí už deviatou, je pieseň Vicious so začiatkom á la Metallica. Tá sa ale rýchlo mení na pálenie všetkého na popol a končí peklom, ktoré nazývame domov. Dedicated je nenápadným čiernym koňom albumu, ktorá má absolútne všetko – brutalitu, melódiu, breakdowny, nezničiteľný text a dušu nikdy sa nevzdávajúceho bojovníka. Stručne a jasne „You cant break me!“. Záver s názvom A Deathless Song (mimochodom druhý zo svetlých a optimistickejších songov na albume) sa nesie za zvuku španielskej gitary pomaly splývajúcej s „elektrikou“ a tvorí tak dokonalú bodku, akési posolstvo, že na konci tunela je vždy svetlo.

Parkway Drive – nezastaviteľná púštna búrka ničí metalové vody s novým albumom (recenzia)

IRE je skvelý album, ktorý sa kapela snažila posunúť od svojej predchádzajúcej práce o čosi ďalej. Asi každý hudobník dôjde do štádia, kedy si povie, že chce tvoriť niečo nové, niečím výraznejším sa odlíšiť od staršieho materiálu, no zároveň si chce ponechať značnú časť svojho JA. Parkway Drive tak urobili s originalitou ich vlastnou a my si môžeme užívať nové variácie kapely, o ktorých sa nám pri prvých dvoch-troch albumoch ani nesnívalo, no zároveň sa nemusíme sťažovať, že ich starý materiál bol lepší, pretože nebol. IRE je minimálne tak tvrdé, ako predošlé albumy, no zároveň melodickejšie a textovo silné. Na sťažnosti nie je miesto, na svoje si príde každý. 

 

HODNOTENIE: 9/10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *