Najnovší album LAMB OF GOD v sebe spája hneď niekoľko veľkých/významných momentov. V prvom rade je to v katalógu LOG album s poradovým, a magický dojem navodzujúcim, číslom 10. V rade druhom ide o vôbec prvý album, na ktorom si za biciu súpravu sadol Art Cruz ako tvorivá sila a nahradil tak Chrisa Adlera, jedného zo zakladajúcich členov kapely a obrovskú bubenícku stálicu. Adler sa chcel venovať iným veciam (aj keď jeho nová kapela nie je žiadne terno, pravdupovediac ide o poriadny skok naspäť po textovej aj hudobnej stránke) a celá výmena prišla pre obidve strany akosi prirodzene. V neposlednom rade si Američania zvolili self-titled názov albumu, za Adlerom robia hrubú čiaru a definujú tak novú kapitolu vo svojich kariérach. Je to ale naozaj tak?

Od predošlého albumu Vll: Sturm Und Drang ubehlo 5 rokov a medzičasom sa skupina udržiavala v činnosti napríklad cover albumom Legion: XX (ktorý vydali pod hlavičkou BURN THE PRIEST, čo bolo ich pôvodné meno) alebo EP The Duke s dvojicou nových skladieb a trojicou živých záznamov.

Výnimočnosť LAMB OF GOD spočíva v sounde. Desať albumov od roku 1994 je už dostatočná porcia hudby na to, aby si kapela ujasnila, čo chce hrať a vyšperkovala to do najmenších detailov. Tu už sa nehrá na metódu pokus-omyl, ale na osvedčené skladateľské postupy, priam dokonalú produkciu a hudobný kumšt. Pojem LAMB OF GOD už dlhšie znamená, že sa dá znieť inak, novátorsky a svojsky. Zároveň sa ukazuje, že držať sa na kvalitatívnom vrchole ide aj bez obmedzovania sa a uberania tempa. V tomto prípade je skladanie hudby, aspoň by som si to rád myslel, inštinktívne. Nie tak celkom vrodená, ale postupne sa zdokonaľujúca schopnosť tvoriť ten najkvalitnejší a nekompromisne nasratý groove metal.

Randy Blythe do desiatky skladieb nasypal jedny z jeho najlepších vokálov vôbec, ktoré krásne vynikajú v pasážach rýchlych, pomalých, growlových aj melodických. Mimoriadne špecifický a okamžite identifikovateľný hlas je istý a razantný vo všetkých polohách a frázovanie je už dlhšie niečo, čo ma na Randym vždy baví. Self-titled album sa pýši poriadne tvrdými a agresívnymi riffmi, ktoré sú inovatívne a neprestávajú nudiť. Práve naopak, čím viac počúvaní, tým sa stávali riffy v ušiach energickejšie a údernejšie. Dvojica Mark Morton–Willie Adler opäť doručila kvalitnú nálož materiálu. Radosť počúvať tak zohrané duo, ich „prekrývačky“ a harmónie.

Za bicími sedí mašina, ktorá si plní detský sen a vydáva zo seba maximum. Cruz bol od malička fanúšikom kapely a postupne sa s nimi skamarátil. Aktuálna situácia je, že ho prijali do LOG rodiny a Chris Adler sa sám vyjadril o prenechaní postu do tých najlepších rúk. Osobne som si výraznejšie zmeny v štýle hrania na bicích nevšimol, možno snáď „len“ miestami väčšia živočíšnosť. Nie že by hrali Cruz s Adlerom rovnako, to nedokážem úplne posúdiť, ale pre potreby LAMB OF GOD minimálne „skoro“ rovnako znejú. Byť basákom v kapele založenej na zabijáckych riffoch a s tak výrazným spevákom, je nezávideniahodná pozícia. Našťastie, John Campbell má viacero pasáží, kde vyniká aj basový zvuk, napríklad v piesňach Gears alebo Reality Bath.

Album je umne vyskladaný a ponúka v podstate rovnaký prvok, ako na posledných dvoch-troch nahrávkach. Kratšie a úderné skladby ako Routes (navodzuje krásny hardcorový feeling) alebo Bloodshot Eyes si svoje povedia do štyroch minút a prenechávajú miesto päťminútovým, alebo skoro tak dlho trvajúcim velikánom Memento Mori (otváracia skladba), Ressurection Man, Reality Bath či Poison Dream. Práve vydanie skladieb, ktoré nie sú zbytočne očesané o minutáž, je znakom vyzretosti a cieľavedomosti. K tomu na oživenie pribrali dve veľké mená metalu – Jamey Jasta (HATEBREED) si strihol pasáž v skladbe Poison Dream, Chuck Billy (TESTAMENT) zase v Routes.

Aby som sa vrátil k otázke z úvodu. Keď niekto svoj album pomenuje po názve kapely, vždy to znamená veľa. Ide o akési stanovisko, ako si kapela predstavuje, aby bola vnímaná. V tomto prípade sme svedkami neoblomnosti v smerovaní a servírovaní toho najlepšieho, čo kapela za svoju dlhú kariéru vyprodukovala. Absenciu Adlera si ani nevšimnete, pretože zvyšní členovia sú natoľko vyzretí a zžití s tým, čo robia, že za nich ručia skúsenosti. Oproti predošlému albumu skladby z hľadiska celku navyše pôsobia celistvejšie a kompaktnejšie. Poslednou vetou sa ešte vrátim k produkcii a mixu, ktoré sú ukážkové a nechávajú vyniknúť všetky elementy tam, kde je to potrebné.