HROBÁR: Nie sme kapela filozofov ani aktivistov

Thrash má bez pochýb na slovenskej metalovej scéne čestné miesto. Tvrdá energická hudba dokáže strhnúť na svoju stranu mnoho nadšencov. Presne na túto nôtu vsadilo aj trio Banskoštiavničanov, ktorí si hovoria HROBÁR. Prednedávnom im vyšla u Support Underground debutová dlhohrajúca doska Rýchla smrť, ktorá je ďalším dôkazom toho, že nadhľad a humor idú s tvrdou muzikou ruka v ruke. O kapele a jej tvorbe nám ale ešte o čosi viac prezradil bubeník Lukáš.

 

Ako, kedy a kde vznikla kapela Hrobár?

Kapela vznikla ako nápad začať hrať čosi rýchle, jednoduché a zábavné v Banskej Štiavnici asi v roku 2015. Tento koncept sa snažíme dodržiavať aj v súčasnosti.

 

A ako vznikol samotný názov kapely? Prečo práve takáto trochu morbídna téma?

Názov bol môj nápad. Moja rodina pracuje v pohrebných službách a historky od hrobára sú jedny z najzábavnejších, aké si môžete vypočuť. Smrť je súčasť života, čiže tolerancia morbídnosti sa líši od človeka k človeku, ale snažíme sa v textoch nikoho neuraziť.

 

Je to teda čisto recesia alebo je za tým nejaká hlbšia myšlienka?

Je to recesia. V kapele sme sa stretli srandisti, recesisti a nihilisti. Nie sme kapela filozofov ani aktivistov. Také témy prenechávame ľuďom, ktorí na to majú textovo a reprezentačne. Kto niekde v našej hudbe nájde hlbšie myšlienky, tak bonus preňho.

 

Ako ste sa dostali k žánru thrash metal? Chceli ste ho hrať od začiatku?

Áno, k thrashu máme blízko v kapele všetci. Od začiatku sme vedeli, že to chceme mať minútové a rýchle, tak thrash padol vhod. Na zbesilejšie odnože ako napríklad grind nemáme kapacity.

 

Pôsobili ste alebo pôsobíte aj v iných kapelách? Ak áno, čo ste hrali/hráte?

V našich hlavách máme asi desať projektov, ktoré by sme niekedy chceli zrealizovať, ale reálne sme hrali ja a Martin predtým len v jednej kapele Pox Vobiscum. Miška sme našli ako skrytý talent bez predošlého účinkovania v nejakej kapele. Kto chce, môže si to nájsť na internetoch. Hrávali sme tak nejak už od pätnástich. Tie začiatočné kapely boli skôr mokré sny o rock n‘ rolle a okrem miliónu názvov a domácich nahrávok sme si preskákali cez punk, grunge a bohviečo až po Pox Vobiscum a jeho level up menom Hrobár.

 

Plánujete ostať aj v budúcnosti pri textoch v slovenčine? Skúšali ste písať aj po anglicky alebo sa tomu vyhýbate?

Áno, texty chceme čisto slovenské. Po anglicky sme spievali a písali v starých kapelách. Majoritu textov som písal ja a vždy to stroskotalo pri klišé textoch a frázach. V rodnej reči sa vieme viac zabaviť a používať nárečia a archaizmy, a iné blbôstky.

 

Prvým počinom kapely Hrobár bolo demo Hrobárske historky. Zaujímalo by ma, či pán na obale je ten istý, s ktorým sa rozprávate v niektorých skladbách svojho albumu.

Na obale je len náhodný obrázok hrobára, ten pán, ktorého počuť na nahrávke, je môj sused hrobár.

 

Ako ste prišli k myšlienke takéhoto originálneho rozhovoru? Vie dotyčný, že je súčasťou vášho albumu? Čo na to hovorí?

Jedno letné poobedie a jedna fľaša malinovice pomohla k tomu, že sme sa dostali k tej príjemnej konverzácii. Vie a nehovorí nič. Jemu nejak na iných veciach než na práci, dobrom jedle, pijatike a rybárčení nezáleží. Ten pán prežil život v zemi. Od ťažkej práce v bani až po ťažkú prácu v zemi. Ale zas 1,8 metra hlboký hrob pod dve hodiny vykope málokto.

Nasledovalo demo Škoda slov (ktorého obal ma, priznám sa, celkom pobavil) a debut Rýchla smrť. Je to vlastne akási kompilácia oboch vašich demo albumov obohatená o sedem ďalších skladieb. Prečo ste zvolili takúto cestu?

Vôbec sme netušili, ako to nazvať, preto Škoda slov a červená škodovka. Pobavilo to aj nás, možno z toho bude časom aj nejaký merch alebo nejaké minivydanie. Kto vie. Na podobnej škodovke sa vozil môj sused, vpredu sedel on a viali nad ním osviežovače vzduchu s nahotinkami a vzadu krompáč, lopata, dosky a sekera. Rýchla smrť je v podstate kompilácia dvoch demo nahrávok a zvolili sme to z jednoduchého dôvodu. Minutáž. Koník povedal: „Chalani, tak toto nie, to musí byť dlhšie.“ A prispôsobili sme sa.

 

Niektoré skladby vraj vznikali pár hodín pred nahrávaním. Pravdepodobne priamo v štúdiu? Poviete nám o tom viac?

Niektoré texty pár minút pred nahrávaním skutočne vznikali. Štúdiom bola naša 2×4 metre veľká skúšobňa. Povedať sa o tom dá len to, že väčšina skladieb a najmä textov je spôsobená kombináciou dvadsať deka šalátu a pár pív. Asi nám to nejak spustí kreatívne džúsy a je to lacnejšie než kokaín. Ale na vážnejšiu tému. Najlepšie sa nám tvorí, keď nápad, ktorý je predsunutý jedným z nás, je skritizovaný a doladený ostatnými. Preto sa finišovalo pred nahrávaním. Hrobár je od profesionality veľmi, veľmi ďaleko.

 

Máte z nahrávania svojho debutu nejaké vtipné „hrobárske“ historky?

Máme, asi ako každá kapela. Neviem, či sa nejak vymedzujú od ostatných, ale to klasické pokazenie tempa a následné nadávanie, že sa to nahralo rýchlo, či smiech na sólach, ktoré sú ako učebnica stupníc z Kill Em All. Smrad v skúšobni ako v Carihrade. Hra, kto zadelí najsmradľavejší tišan. Taká klasika. Pivo, puch a punk.

 

Bude ďalší album vystavaný podobne? U thrashových kapiel nie sme na jednej doske zvyknutí na také množstvo skladieb s tak krátkou minutážou. Bude takýto koncept vašou „značkou“?

Dúfame, že áno. Podobne ako pri textoch aj dlhšie skladby a muzikálnosť prenechávame muzikantom. Z hrobára bič neupletieš. Ale značka to asi nie je. Veľa kapiel hrá rýchlo a zbesilo a my sme jedna z nich.

 

Ako to je s vami a koncertovaním? Ktoré z vašich odohratých koncertov stoja za zmienku a kde vás budeme môcť vidieť a počuť najbližšie?

Snažíme sa koncertovať kde sa dá a kedy sa dá.  Za zmienku stoja tie, ktoré nepokazíme a ak ich aj pokazíme, tak dúfame, že sa ľud bavil. Najbližšie nás uvidíte 23. februára s brazílskymi Escarnium a lokálnymi koniarmi Beton v Nitre v Mariatchi. Niekde na FB je aj event, tak kliknite účasť a potešte naše srdcia.

 

Čo pokladáte doteraz za váš najväčší úspech?

Že sme mali šťastie. Nebyť pár jednotlivcov, ktorí nás podporili, by sme leštili poriská v skúšobni navždy. Česko-slovenská scéna k nám bola mimoriadne dobrá a stále je. Posielame jej pusu. Úspech je aj vydanie albumu a koncertovanie a aby som nezabudol, úspech je najmä to, že sa tie naše smiešnosti páčia ľuďom, a tým myslím iných ľudí než naše rodiny, frajerky a kamošov.

 

Čo by ste chceli ako kapela ešte dokázať?

Vytiahnuť Majster Kat na turné. Ďalej hrať, nahrávať, koncertovať, baviť sa a raz zahynúť a upadnúť do zabudnutia. A to je asi všetko. My sme skromní chlapci.

 

Čo odkážete našim čitateľom?

Ďakujeme, že ste obetovali váš čas na čítanie týchto riadkov. Buďte dobrí k blížnym, čítajte ROCKER.sk, podporujte domácu scénu svojou korunou, jedzte zdravo, pite s mierou, počúvajte rady starších, myslite kriticky, dbajte na hygienu, rolku majte vždy papierom napred, dajte pozor cez prechod, nezabudnite sa slušne pozdraviť pri príchode a odchode a dovidenia na koncertoch. Za Hrobára komunikoval Lukáš. Martin a Mišo vás pozdravujú rovnako, unisono v Edur.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *