Debutujúci Parketový lev (recenzia)

Tak o tejto bratislavskej punkoidnej štvorici sa píše skoro samo. Nejde síce o partičku nejakých mladých neznalých ultraľavičiarov, ktorí sa pomenovali po nejakom geriatrickom tanečnom seladónovi, ale o chalanov, ktorí vzišli z bratislavského punkového podzemia, ktorý svoje dejiny začal písať na úplnom konci normalizačných sedemdesiatok. Podľa skoršieho dátumu narodenia každému z nás napadnú prekrásne časy mladosti trávené v priestoroch bratislavskej pivárne Stará sladovňa (známejšia pod názvom Mamut), alebo v Ponorke na Šafku, či „proslulom“ Funuse. A mladých? Možno jeden z tisíc snáď niekedy zachytil názvy ako ExTip, Zóna A, Davová psychóza či Slobodná Európa, ale možno už pár tuctov mladých punkových šrácov počuli o Parketovom Levovi bratov Hrčkovcov.

V súčasnosti táto partia rockových štricákov predstavuje jeden z tých významnejších rockových albumov nášho malého Slovenska. Dosť už bolo všelijakých bezmenných a vysmiatych pseudorockových popperov z ďalekého východu, či metalových zradcov z nitrianskeho regiónu. Je tu konečne zase typicky zafarbená, nefalšovaná subkultúra hlavného mesta, ktorá naozaj, neklamem, poteší každého rodeného bratislavského štyridsiatnika až päťdesiatnika, ktorý si prežil svoje najkrajšie roky v tých niekoľko málo krčmách predrevolučnej Bratislavy.

Debutujúci Parketový lev (recenzia)

Minimalistický cover debutu.

Ich debut prináša vyrovnanú kolekciu rockových kúskov, ktorá trochu zaskočí šírkou záberu a absenciou výraznejších punkových detailov. Verní fanúšikovia na túto dosku čakali so zvýšeným napätím, lebo ako sa zvonku zdá, vnútorne konsolidovaný kvartet hráva v poslednej dobe vskutku skvelé koncerty. Zdá sa, že Brothers Hrčka sa v minulosti nachádzali na rozcestí, ale vždy dokázali, že sú takými „rebelmi undergroundu“ s výrazným presahom aj do bežnej pop kultúry. Dnešné rozhlasové médiá sa však určite nepretrhnú v hranosti nejakého kúsku z tejto vydarenej prvotiny tak, ako to bolo v minulosti pri skladbách starých, už spomenutých kapiel. Aj keď hneď prvá pecka „Tak ďaleko jak sa len dá“ je jednoducho úžasná, čiastočne aj preto, že vzdialene pripomína starú dobrú „Slobodku“ a určite preto, lebo všetci štyria muzikanti sú v stave, kde chápu svoju tvorbu ako pokračovanie prešporskej podzemnej scény. Nie je to „len“ o tom vymyslieť melódiu a napísať k nej text alebo obrátene. Vedia vystavať melodramatický či humorne kritický koncept hudobného podmazu k charakteristickému arogantnému vokálnemu prejavu. Skladby majú jasnú stavbu postavenú na jednoduchom a väčšinou skvelom motíve, ktorého sa každý, aj ten najnáročnejší recipient, môže chytiť. To, čo ale na albume neprekvapí vôbec, sú texty. Ako vždy spoločensko-kritické šlehy, pocity osobnej frustrácie, zmaru myslenia a jebnutosti Slovákov, a to všetko v jasných konkrétnych formách bez servítky a na plnú hubu. Takáto koncentrovaná kritika pôsobí v prípade „Parkeťákov“ úplne prirodzene a ich ponuka je presne tým, po čom je zo strany fans vysoký dopyt, pričom vôbec nie je nutné ironizovať a podozrievať chalanov z vypočítavosti.

V hodne priamočiarej hudbe prevláda určitý pesimizmus a údernosť. Úderné riffy a zaujímavé melódie držia nosnú kostru každej skladbičky tak, ako v peknej rockovej hitovici „Moje dievča“, ktorá má vskutku šlágrový potenciál, ďalšia „Čierne oči“ je jedna z mála rýchlych punkových vecičiek a nasledujúca „Ešteže v tom nie som sám“ si zase vypožičala niečo z nirvanovskej tvorby. Gitarová linka alá Kurt Cobain je doplnená trefným textom, aby zase v zaujímavej „Dee Dee“ mohutné škopky a hutná basa Dafyho trochu prevetrali ušný maz a v nekomfortnej „Bejbe“ zase obrátili svoju pozornosť do southern-rockových teritórií. Naozajstné hudobné nápady prichádzajú v typicky „slobodkovskej“ pecke „Ďalej“ či údernej rockovinke „Nemožné“, kde bicie Alexa Oplta vyklepkávajú akýsi prosociálny pochod a refrén je typicky punkoidný. Optimisticko-negativistické „Hviezdy“ rytmom, tempom aj atmosférou pripomenú hexovský charakter, radostný a veselý. Najsilnejším okamžikom celej dosky je asi bluesovka „Keď idem domov“ s featuringom fúkačky Slavomíra Hoffera. Starého psa novým kúskom nenaučíš a v prípade Liona parkiet by to bolo aj neprípustné. Táto kapela má čo dať aj svojím archaickým šarmom a nepotrebuje žiadne inovácie. A práve toto z nej robí kapelu s veľkým „K“.

Tento debut kriesi nasratosť a rozpaky nad stavom dnešnej spoločnosti a Parketový lev by si mal udržať svoj terajší ideálny tvar, ktorý ich evidentne uspokojuje a fanúšikom vyhovuje. Verím, že sa ešte dočkáme ďalšieho albumu…

Moje hodnotenie:

Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 1Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 2Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 3Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 4Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 5Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 6Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 7Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 8Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 9Debutujúci Parketový lev (recenzia) - 10

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *