Children Of Bodom MMC Bratislava

Vietor tohtoročnej jesene privial na Slovensko aj fínske legendy Children Of Bodom. Navštívili nás prvýkrát od svojho vzniku, aby ukázali, čo za tých „pár“ rokov existencie dali dokopy. Popri nich sa ukázali aj Decapitated a Medeia. Pred klubom, aj všade inde v lokalite stará YMCA, sa hromadili metaloví nadšenci, dvere do sály sa ani nestíhali zatvárať a pivá čapovať, dosť slušná účasť. Hudobný večer odštartovali práve poslední menovaní.  

Kapela Medeia, pôvodom z Fínska, vizuálne ladení podľa detailných schém nemeckej precíznosti. Zdalo sa, že si členovia dali viac záležať na výzore ako na zvukovom prejave. Ale nakoniec ani ten pohľad nebol príliš dobrý. Pod reflektormi sa objavila aj klávesáčka, ktorá však svojou hrou neupútavala a celkovo vytvárali dojem, že pre nich image nie je nanič. Ale na rozbeh…. no dajme tomu, že O.K. Hrali pol hodinku a za ten čas sa neudialo nič vážne, po hudobnej stránke už vôbec nie.  

Vygelovaných fešákov ako z letných titulných strán vystriedali jaskynní muži. No, to už zaváňalo trochu zážitkom a tak sa aj stalo. Decapitated z Poľska. Jedna gitara, basa, bicie, spev, ale taký rachot spravili, až mi to bolo divné. Riffy sa striedavo valili z pravej a ľavej strany, efektmi dokrášlený old school Peavey sound, do toho úderné bicie na pevnom dunivom základe, presne frázované vokály, lietajúce hlavy. Miestami nechápačky, pretože s ľahkosťou, ako sa vlní hladina v otvorenom priestranstve, nám presne tak rozkmitali bubienky a nedalo sa iba tak nečinne stáť, nie nie, mierne pohupovanie v kolenách sa stupňovalo nízkym koeficientom v dostatočne dlhej dobe, aby sme už pred poslednou skladbou týchto poľských šarkanov boli smädní tak, že finálnu zostavu vypijeme na ex bez mihnutia oka. Počas sólových vyhrávok sa rytmika nedá inak opísať ako strojovo presný celok Made In Switzerland, čo úder bicmena, to sťah srdcovej svaloviny. Basové tóny nás obalili ako pozlátko na salónke, vokál švihnutý cez delay/echo dotvoril vrchol výkonu ako pena na pive. Klobúk dolu. Nie sú to žiadni nováčikovia na scéne, fungujú od roku 1996, z pôvodných členov zostal gitarista Vogg. Kapelu počas existencie postihlo nešťastie, kedy ku koncu roku 2007 po nehode zahynul bubeník Vitek. Návrat Decapitated pred aparatúru a reflektory sa uskutočnil v prvej polovici 2009 a v pozmenenej formácii fungujú sťa 20-roční mladíci s patentom na mladosť. Hell Yeah!

Hodiny na veži ukazovali stále menší rozdiel medzi prítomnosťou a zlatým klincom, v ovzduší bolo cítiť napätie, keď technici dolaďovali posledné detaily pred príchodom COB. Nechali náš zľahka vychladiť, skúšali sme si nájsť každý ideálne miestečko pod pódiom. A náhle to prišlo, svetlá sa stlmili, membrány sa napli, nech sa páči, Sixpounder. Jemný vír v dave sa razom zmenil na rozzúrené osie hniezdo. Hlavy nám šli odpadnúť, hneď z úvodu sme do toho dávali všetko. Netrvalo ani dlho, pri skvoste Silent Night, Bodom Night sa moshovalo doslova do kolien, poniektorí šli aj nižšie, aj to bolo umenie nájsť v tlačenke toľko priestoru, aby sa dalo stratiť v celej kráse pod nohami rozohnených fandov. Neuveriteľné! Sile, ktorej stačilo sa dostať prostredníctvom sluchových receptorov do mozgu, nás nakopla k týmto šialenstvám. Keď sa rozkrútil kolotoč, odpadlíkov vyhadzovalo do strán. Tak som si to presne predstavoval. Práve v týchto okamihoch, keď znela pecka Hate Crew Deathroll, sa podarilo nalepiť až na zábradlie a sledovať v detailoch dianie na pódiu. Alexi zblízka vyzerá ako malý chlapec, samozrejme so všetkou úctou, ale predsa jeho 160 aj niečo centimetrov evokujú prívlastok malý veľký muž. Prsty mu kmitali po hmatníku akoby ani neboli jeho a do toho keď zareval, znelo to ako víťazná kombinácia. Trochu ma mrzel pohľad na Roope-ho, ktorý s gitarou vyzeral ako ďalší deň v práci, so zaužívanou choreografiou medzi mikrofónmi zhora-dole-dopolky a naspäť. Za to Janne, ak by nemal klávesy na starosti, tak by asi zobral stojan od nich a nepostával by na jednom mieste ani pol doby ich rýchlych riffov. Zvukovo, samozrejme, drtili na výbornú, to bola skutočne radosť počúvať a prežívať. A k záveru šupli Hate me! Downfall a In Your Face . . . Koniec, o akom sa ani nesníva! Dovi dopo chlapci, jedna báseň. Neviem, čo by som viac vedel dodať, to radšej zažiť znovu, aj niekoľkokrát.

Chcem sa týmto za všetkých poďakovať chalanom z Octopus Promotion, realizujete skvelé veci a hlavne, robíte ľuďom radosť. Super práca!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *