Anthology – The Prophecy (recenzia albumu)

Oravskí metalisti (a jedna metalistka) prichádzajú po 3 rokoch od debutového diela „Exitus“ s 11 trackovou novinkou, ktorá dostala názov The Prophecy. Anthology vynovili web, preložili ho aj do angličtiny, ponúkajú už dokonca aj merch, všetci si dali anglický nick a nafotili promo. Počas koncertov dbajú o svoj image (špeciálne Majo Gonda akoby chcel byť dvojník Tobiasovi Sametovi). Enormná snaha kapely uspieť je zrejmá. Ale sme na Slovensku, kde je pretlak priemerných metalových kapiel podobného žánru takisto enormný. Sú Anthology nadpriemerní?

Áno aj nie. Kapela Anthology hrať vie. Ale iba to už v dnešnej dobe nestačí. A tak siahla na to, čo jej dovoľovalo momentálne maximum možností. Svoju značku potrebovali ešte trochu viac vyleštiť a dištancovať sa od spomínanej priemernosti. Každý, kto sa okolo metalu pohybuje, vie, že na Slovensku už nejaký čas žije Roland Grapow, nemecká legenda. Tento gitarista, známy z pôsobenia v kapelách ako Helloween alebo Masterplan, má v Zvolenskej Slatine nahrávacie štúdio a  venuje sa nahrávaniu a produkcii. A tak každá tuzemská kapela, ktorá to chce niekam dotiahnuť, siahne hlbšie do vrecka a pokúsi sa dostať meno Roland Grapow ako značku kvality na svoj CD booklet. Lenže takto jednostranné to nebude. Grapow sa nepodpíše pod niečo, čo by mu urobilo hanbu. A kapela Anhology sa určite zaradí do výstavnej skrine toho, čo Grapow na Slovensku vyprodukoval. Hoci, aj tu existuje také malé „ALE“….

Keď si totiž znalec symphonic metalu vloží „The Prophecy“ do prehrávača, okamžite zaregistruje niekoľko faktov. Intro – The River of Mystery – znie sľubne, no ide o typický začiatok tohto žánru. Ale skvelý zvuk. Na slovenské pomery veľmi čitateľný, ktorý schová do vrecka XY ďalších kapiel. Obrovská devíza hneď na úvod a zdá sa, že investované peniaze nevyjdú nazmar. Po druhé, po prvých tónoch je jasné, o čom album bude. Anthology sa v rozhovore síce dištancovali od akejkoľvek škatuľky, no je to akoby sa čierna farba hrala na bielu.

Počuť tam Nightwish, počuť tam Helloween, počuť tam všeličo, čo už verní metaloví poslucháči mnohokrát počuli. A počuť to až príliš… Kapele sa rozhodne nedá uprieť muzikantská zručnosť, predovšetkým gitary sú na svetovej úrovni, možno ale absentuje niečo, čo by sa smelo dalo označiť ako „toto sú typickí Anthology“ – a to je ten tretí, neprepočuteľný fakt. Iste, vymyslieť dnes v metale niečo nové je už takmer nemožné, a tak sa inšpirácia zahraničnými vzormi len ťažko zakrýva, avšak Anthology sa až príliš kŕčovito držia osvedčených šablón. Na výslednom zvuku, samozrejme, nesie svoju pečať už spomínaný Roland Grapow a hoci je zvuk perfektný, ten „smrad“ Helloweenu tam proste je. Ak kapela chcela perfektný zvuk, vyšlo to na jednotku. Ale stali sa ďalším klonom podobných kapiel…

Anthology znejú profesionálne a toto je ten najväčší benefit, aký zrejme chceli dosiahnuť. Druhý track The Prophecy sa po gitarovom intre rozbehne do šialeného speedu a v divokej jazde pokračuje aj v Lost Dreams. Výraznejšie spomalia až pri No Sorrow, ktorá zaujme aj gitarovým sólom. Na albume nie je slabá skladba, a to je dnes už pomaly vzácnosť. Najväčšiu slabinu nahrávky tak odhalili samotní muzikanti – svojou precíznou hrou (predovšetkým Majo Gonda) sa akoby oddelili od Ľubkinho spevu, ktorý za nimi trochu zaostáva. Tým nechcem povedať, že sa speváčka ku kapele vizuálne alebo spevácky nehodí. O tom to nie je. Je to len o kvalite spevu. Speváčka Ľubka má peknú farbu hlasu, v určitých polohách evokuje Anette Olzon, skrátka má potenciál a takto to zrejme vnímajú fanúšikovia kapely. Ale čaká ju množstvo práce, hlavne čo sa týka intonácie. Skúsené ucho musí počuť, že pomerne často „osciluje“ okolo základného tónu, nedokáže ho udržať. Grapow v štúdiu zrejme čaroval, dolaďoval, skúšal, čo to dá. Výsledok nie je zlý, ale má rezervy. Jednoducho, nahrávka znie tak, že speváčka je momentálne kvalitatívne asi o dvadsať percent nižšie, ako ostatní muzikanti, ktorí šlapú perfektne (hoci počítače dnes už robia zázraky). Grapow preto spev občas posúva niekam k hranici počuteľnosti voči nástrojom, hrá sa s reverbom, niekedy akoby ho úplne zrušil a zrejme mal na to svoje dôvody. Famózne gitarové sóla a vyhrávky, klávesové podkresy či bubenícke riffy proste vyčnievajú nad niekedy nedoladené vokály. Avšak spev má na to, aby bol lepší. Speváčka, ak bude na sebe makať, bude na ďalšom albume výborná. Som o tom presvedčený. Závisí len od nej, či bude prijímať (a zvládať) konštruktívnu kritiku, ktorá určite príde. Rovnako, ako tá nekonštruktívna…

Nahrávka „The Prophecy“ má „gule“, energiu, je to takmer bez chýb, z reprákov sa valí na slovenské pomery kvalitný metal z hornej časti ligovej tabuľky. Priaznivci symphonic a speed metalu rozhodne nebudú z ich novinky sklamaní. Ibaže takýto metal už majú fanúšikovia napočúvaný, a tak je otázne, či ich to môže prekvapiť a čím sa Anthology odlíšia od desiatok ďalších. Texty sú totiž anglické, tak typické pre tento žáner. Na malom Slovensku, kde sa stovky metalových kapiel bijú o možno rovnaký počet fanúšikov, to nevyzerá ružovo. Najmä v roku 2014, kedy už aj v severských krajinách je symphonic metal jemne na ústupe, tam, kde bol donedávna na vrchole popularity. Anthology ale môžu po hudobnej a zvukovej stránke zaujať, a to hlavne fanúšikov počúvajúcich aj českú a slovenskú scénu. A toto si dokonale preveria, až keď pri koncertovaní častejšie prekročia hranice Oravy (ktorá zatiaľ v ich odohratých akciách jasne dominuje) a v publiku už nebudú kamaráti a známi. Anthology sa v počte koncertov za rok stále pokúšajú atakovať magickú dvadsiatku a zásluhou druhého albumu sa im to reálne môže podariť a aj výraznejšie prekročiť. Majú na to.

Zostava:

Ľubica Gavlasová – spev
Majo Gonda – sólová gitara
Miro Grman – rytmická gitara
Peter Pleva – bicie
Martin Solárik – klávesy
Marek Štech – basa

http://www.anthology.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *