Raz za čas príde v partii na pretras téma kapiel, s ktorými si celý metalový svet spája ten-ktorý susedný štát. Táto debata vždy dopadne zhruba rovnako: Poľsko má Behemoth či Vader, Ukrajina Jinjer alebo Drudkh, za Maďarsko sa spomenú Ektomorf a Dalriada, Rakúsko kvôli enormnému množstvu zvučných mien zvykneme preskočiť (no dobre, napríklad Belphegor) a bratia Česi sa môžu pochváliť legendami ako Master's Hammer, Krabathor či novšou krvou Silent Stream Of Godless Elegy. A Slovensko... nič. Naozaj?

 

Možno je pravda, že vo svetovej či aspoň európskej prvej lige zatiaľ nehrá žiadna tuzemská kapela, no na jej dvere už pár rokov neúnavne klopú seneckí SIGNUM REGIS. Klopte a bude vám otvorené – jedna z najsprofanovanejších častí Biblie by sa v prípade tohto kvintetu už mohla konečne naplniť. Päť albumov plus najnovší, dve EP a desiatky koncertov aj v západnej Európe nie je málo. Chalani jednoducho nezaháľajú. Tú Bibliu nespomínam nadarmo – skupina sa nijak netají orientáciou na kresťanskú tematiku. Nikdy to však nerobila prvoplánovo či zbytočne okato, naviac koncepčný Exodus disponoval aj silným príbehom. Zopár zaujímavostí ponúka aj novinka The Seal Of A New World.

 

Tou najmarkantnejšou je zmena na poste speváka. Po trochu nečakanom, ale priateľskom rozchode s Mayom Petraninom zalovila formácia okolo basgitaristu Ronnieho Königa v zahraničí a voľba padla na talentovaného Brazílčana žijúceho v Portugalsku Jotu Fortinha. Na jeho prejav si síce treba chvíľu zvykať a nemá ani Mayovu charizmu (takú má však málokto), no v porovnaní s rozsahom a pestrou paletou polôh predvádzanými na novinke sú to malichernosti. Ak vám niečo hovorí meno Johannes Nyberg (ex-Zonata), tak máte celkom dobré vodítko, ako asi Jota, najmä vo vyšších polohách, znie. Mimochodom, chalan je aj autorom asi najkrajšieho obalu, aký sa kedy na CD Signum Regis objavil.


Ak si môžete byť pri albumoch tejto bandy niečím istí, tak je to zvuk a pri novinke to platí dvojnásobne. Mnoho kapiel, bez ohľadu na žáner, sa slepo ženie za maximálnou intenzitou a hlasitosťou a potom to tak aj znie – ako koncentrát všetkých nástrojov zlisovaných do jednej stopy. Pätica si však zakladá na tom, aby mal každý inštrument svoj priestor, navyše absencia druhej gitary dodáva vzdušnosť už beztak zvukovo veľmi dynamickej nahrávke. Mastering od uznávaného Jacoba Hansena (podieľal sa na albumoch napr. Volbeat, Amaranthe alebo Evergrey) je už len čerešničkou na torte.

 

A ako sú na tom samotné piesne? Priznám sa, pred písaním tejto recenzie som si prečítal niekoľko názorov z iných webov a trochu ma zneistili. Predbiehanie sa v superlatívoch a štedré hodnotenia vo mne po mnohých vypočutiach zasiali zrnko pochybností, či mi náhodou niečo neuniká alebo, naopak, tam počujem veci, ktoré počuť nemám. Každopádne, reči o najlepšom albume Signum Regis by som trochu krotil.

 

Úvodu fošne ešte niet čo vytknúť, Kings Of The Underground je speed ako vyšitý a hoci je text iba inteligentnejšou variáciou na Manowar, ako štart albumu si kapela nemohla zvoliť vhodnejšie. Skutočný klenot prichádza hneď s položkou číslo dva Prisoner's Elegy, ktorá je presným opakom prvého songu. Heavy záležitosť s chromatickým riffovaním, atmosferickými slohami, chytľavým chórusom a vynikajúcim textom (za ten pasujem Ronnieho za Mustainea power metalu) z nej robia kandidáta na song roka. Bez srandy. Jota sa v nej naviac skutočne odviaže a predvedie asi všetko, čo sa do piatich minút vojde. Šepot, výšky ako od Chrisa Baya z Freedom Call, ale aj pritlačenie na pílu. 

 

I Always Go All-in ešte stále znesie najprísnejšie kritériá powermetalovej zábavy, najmä pre pochodový refrén a nádhernú nebeskú medzihru vyúsťujúcu do jedného z mnohých skvostných sól Filipa Koluša.

 

Potom to však všetko začne trochu pokrivkávať. Ono sú to všetko kvalitné skladby, za ktoré by menej talentované kapely zabíjali, ale toho stredného tempa je priveľa a refrény idú do hlavy ťažšie než som u SR zvyknutý. Titulka napriek až thrashovým slohám okolo človeka len tak prepláva a Phantasmagoria sa až príliš podobá na ďalšiu singlovku Never Surrender. S výnimkou vydarenej rockovo hravej A Memory sa moja pozornosť prebrala z letargie až s Fly Away, kde to konečne opäť začne príjemne uháňať za výdatnej podpory kopákov a pri Filipovom sóle už sánka preráža podlahu. Priamočiary nášup na spôsob Helloween je poloha, ktorá Signum Regis svedčí najviac.

 

Keď už riešime tekvice, tak v úvode precítenej balady Shalom je Jota dokonalou kópiou Derisa, dokonca aj frázovaním. Keď ju tak znova počúvam, ide asi o najprepracovanejšiu skladbu, akú som od tejto kapely počul. Veľkoleposť zborov v refréne či budovanie napätia pred antiklimatickým koncom robia z tohto kúska druhý vrchol The Seal Of A New World. Záver platne obstaráva Scheme Of Lies s hosťujúcim Eliom Prinsenom. Súboj dvoch hlasovo mimoriadne vybavených spevákov v piesni zahŕňajúcej všetko, o čom celý album je, je poslucháčsky veľmi prívetivý a je dôstojnou bodkou albumu.

 

TSOANW by potreboval redukčnú kúru, hodina hracieho času je veľa a bez niektorých piesní by sa fošňa zaobišla. Konečný rezultát: skvelý úvod, ospalejší stred a intenzívny záver robia z novinky Signum Regis materiál, za ktorý sa v žiadnom prípade nemusia hanbiť, no opus magnum ostáva naďalej Chapter IV: The Reckoning. Je to tak medzi sedmičkou a osmičkou, ale našincom vždy ochotne podržím stranu.


Moje hodnotenie:

Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 1Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 2Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 3Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 4Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 5Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 6Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 7Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 8Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 9Čím sa líšia Signum Regis na novom albume? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video