Posledný septembrový deň priniesol v bratislavskom MMC skvost pre všetkých pohanov. Po Košiciach aj na západ našej krajiny zavítala ruská ARKONA. Spoločnosť jej na pódiu robili naši domáci ACHSAR a RAMCHAT.

 

Približne okolo pol ôsmej na pódiu stála prvá, otváracia kapela večera. Tou boli Levičania Achsar. Niekomu možno niečo hovoria minimálne skrz to, že na skladbe Loud And Proud u nich hosťoval huslista Korpiklaani Tuomas Rounakari, iným naopak nie, ale rozhodne za vypočutie stoja. Po našom príchode na miesto činu už síce chvíľu hrali, avšak o to lepšie sa vchádzalo do priestorov MMC, keď sme okamžite boli obostrení tónmi poriadneho pagan metalu, ktorý občas naberal smer silno pripomínajúci Ensiferum – napríklad aj spomínaná Loud And Proud, ktorú však odohrali bez pomoci Tuomasa. Medzi inými od tejto partičky odzneli piesne ako Lost In Dungeons Of Ungor-Hel, In Dark Remembrances, Shadowless a iné.

 

Hoci som už o Achsar čo-to počula a vypočula som si už skôr aj nejaké tie vzorky toho, čo hrajú, veľmi príjemne ma prekvapili. Rozhodne sa nenechali zahanbiť a hoci publikum bolo pri nich poredšie, nebolo to kvôli kvalite hudby, pretože tou sa nekompromisne dorovnávali na zvyšných dvoch interpretov večera. Dokonca pre mňa boli lepší ako Ramchat.


A propo, Ramchat. Tí sa v nedeľu postavili na pódium ako druhí v poradí tesne pred pol deviatou v luxusnom štýle dramatického operného úvodu. Po melodickejších Achsar to v MMC mierne potemnelo. Z tieňov sa vynorili dravé šelmy, jednými milované, inými nenávidené, stále však vysoko obľúbené v našich končinách, lebo, predsa len, akákoľvek reklama je dobrá a to, aký kapela podáva výkon nie je o názoroch ľudí na ňu. Ani tentokrát teda Ramchat nesklamali. Už o niečo hustejšiemu publiku overená klasika ponúkla poctivý pagan black metal.

 

Hirax a spevák Maťo Walki vystupovali bosí, nechýbali ani typické roztrhané nohavice a ľanové košele. Maťo neustále pobehoval po pódiu, vyplazoval na ľudí jazyk a cez pauzy občas s Hiraxom utrúsili nejaký ten fór, napríklad keď ohlásili, že ďalšia odohraná skladba bude Nepočaria, Hirax povedal: ,,V preklade vraj don't čáry máry, don't abrakadabra.“ V dvoch momentoch si počas skladieb Hirax nasadil na chvíľu aj masky.

 

Ramchat nezabudli ani na oddanosť fanúšikom, keď najväčšej fanúšičke Natálke venovali skladbu Tak si spomeň. Okrem nej odzneli ešte aj iné novšie či staršie piesne, vrátane najnovšej Trńe hrobov, ba dokonca i jedna z najstarších V ríši vlkov, pred ktorou sa kapela rozhodla zistiť, koľko skalných fanúšikov majú prítomných v dave pred sebou. Tí sa nenechali dlho ponúkať a hneď na výzvu, či poznajú slová refrénu, zareagovali rovno nimi. A pokračovali aj počas hrania piesne, takže MMC sa nieslo zborové ,,Volám sa Chors, som boh lúnneho svetla. Volám sa Chors, mením sa v bieleho vlka. Volám sa Chors, som vládca mesačného svitu. Volám sa Chors a skrotím toho prašivého zradcu!“

 

Ku koncu setu si skupina uvedomila, že trochu prehodili poradie setlistu a hodili to na bubeníka Miša. A tak ako predposledná skladba riadneho poradia odznela Posledný pohan, zatiaľ čo pred ňou odohrali Perún hromom žehná nás. Nakoniec sa rozlúčili s Mor ho! a potom už prenechali pódium Arkone.

 

Vystúpenie Ramchatu bolo v celkovo také... Ramchatovské, inak sa to sotva dá definovať. Podali super výkon. Predsa však bola jedna vec, ktorá mi trochu prekážala. Tou boli neustále blikajúce svetlá, čo takmer ani na chvíľu neprestali žmurkať a potom som sa cítila slepá ako krt. Opäť to ale môže byť spôsobené iba mojím vnímaním. Je dosť možné, že záležalo, kde sa človek postavil pred pódiom.

Niečo krátko po pol desiatej sa ozvali hlasy z pekla a pred ľudí vyšla vzrastovo síce malá, ale hlasovo a talentovo rozhodne poriadne veľká žena Masha Scream, ktorú rýchlo nasledoval aj zvyšok Arkony. Pred Mashou na ľudí v tme vďaka svetlám v očných jamkách žmurkala lebka pripevnená na stojane mikrofónu tvoriaca akýsi oltár. A s dámou za mikrofónom neprišla žiadna jemnosť. Pravda, až na niekoľko momentov. Znalci ženských metalových speváčok nepochybne musia vedieť, čo Masha dokáže. Z vokálov veselých skladieb, ako sú Yarilo či Stenka na stenku, ktoré odzneli až v závere vystúpenia, kde Mashin hlas pripomína lesnú vílu, sa behom chvíľky dokáže pretransformovať na pekelnú bytosť, draka chrliaceho roztavený kov, démona prskajúceho síru.

 

Ako inak, počas hlavného chodu večera bolo hustejšie aj pred pódiom. Nejaké tie pokusy o circle pity prebehli už počas Ramchatu, ale s nástupom Arkony v dave vypuklo šialenstvo. Niektorí si pri veselších pesničkách dokonca ani nešli metalovo, ale skôr si zahopsali v štýle ľudových piesní.

 

Čo sa týka nástrojov, okrem klasických v metale používaných – gitara, basgitara, bicie – nechýbali folkové prvky v podobe flauty, píšťalky, klarinetu a dokonca aj gájd, pričom všetky z nich ovládal jediný človek, ktorým bol Vladimir Wolf. A v čom spočíval jeho trik? Jednoducho mal pred sebou kufrík, z ktorého si vždy vybral potrebné.

 

Arkona predviedla skvelú pagan/folkmetalovú šou hodnú svojho mena. V ten večer priniesli najviac mystickosti a tajomna zo všetkých, rovnako ako aj najväčšie množstvo démonickosti. Masha sa prosto nezaprela, ale propri nej ani zvyšok kapely. Aby všetko bolo ešte o niečo temnejšie, približne po každej polhodine si dali pauzu na vydýchanie, počas ktorej vždy na chvíľu odišli z pódia.

 

Počas asi hodinu a pol trvajúceho setu skupina spolupracovala s davom asi najmenej zo všetkých, avšak viac ani nebolo potrebné. Pred pódiom to vrelo ako v pekelnom kotli. Do rytmu okrem spomínaných skladieb odzneli ešte napríklad Mantra (už zmienené pekelné intro), Shtorm, Arkona, Ot serdca k nebu, Kupalets, Zakliatie, Lunaris, V pogonie za beloj ten'yu, Goi Rode Goi!, Liki Bessmertnykh Bogov a iné. Tesne po jedenástej doznievali posledné tóny Yarilo a kapela sa za búrivej salvy potlesku poslucháčov rozlúčila.

 

Celkovo by som zhodnotila túto akciu ako veľmi vydarenú a na to, že bola nedeľa, po ktorej väčšina musela ísť do práce, prípadne do školy, do MMC zavítalo pomerne dosť ľudí, čo bolo najviac vidieť počas setu hlavnej hviezdy. Atmosféra bola potemná, tajomná, ovplyvnená nielen legendami zašifrovanými v textoch. Akurát, ako tradične, zvuk opäť ovplyvnilo miesto konania. Tentokrát to bolo pomerne v poriadku, no "zakopnutia" sa nevyhli ani Arkone, ktorá si dokonca priniesla vlastného zvukára. Pri Achsare, hoci to bol možno len môj dojem, miestami úplne zanikali sprievodné vokály a dochádzalo k poriadnemu drásaniu bubienkov, ale napriek tomu to neovplyvnilo výkon, ktorý podali. Pri Ramchate, opäť to možno bolo len mnou, sa miestami stávalo, že sa spev zlieval do jednej neidentifikovateľnej masy. Pri Arkone často dochádzalo k zanikaniu sprievodných vokálov, podobne ako pri Achsare, ako aj k občasnému rozplynutiu sa píšťalky, klarinetu či gájd. Posledný zmienený nástroj bolo oveľa viac vidieť než počuť, keďže zanikol v ostatných zvukoch. No napriek týmto pár malým chybičkám krásy sa to, čo sa dialo v nedeľu v MMC, naozaj oplatilo vidieť a počuť.