Harlejácki rockeri sú takí neúnavní robotníci českého bigbítu, ktorí už od svojho debutu priebežne prichádzajú s jedným solídnym, aj keď nie celkom dych berúcim, albumom za druhým. Stále sa pokúšajú prebiť sa cez neústupných strážcov kvality až na samotný kráľovský dvor, prináležiaci len skutočnej bigbítovej šľachte. Zatiaľ zostávajú v podhradí, aj keď mainstreamové mešťanstvo ich vyzdvihlo na post obľúbeného richtára. Práve teraz vydali svoj trinásty novinkový album, ktorá výrazne nadväzuje na tri roky starý, veľmi úspešný opus Hodný holky zlý kluky chtěj.

Novinkový výročný album pravdepodobne na tejto situácii nič nezmení a aj naďalej budú len obľúbencami „máničkovského“ poddanstva. Inými slovami: aj doska Smutku dávám sbohem je z hľadiska žánrových merítok dobrá, po remeselnej stránke úctyhodne spracovaná doska. Len ťažko niečím prekvapí, bohužiaľ, nemá čím. Vcelku štandardné postupy, štandardné aranžmány, štandardné melódie a štandardný (aj keď s inými nezameniteľný) mužný vokál Tomáša Hrbáčka. Miestami sa zdá, že Harlej bez patričného rozmýšľania vstupujú na veľmi klzkú bahnitú cestu prehnaného klišé. Nemôže byť každý úplne klasicky hard a zároveň nepôsobiť naivne. Nič menej, pár vyslovene skvelých, a tým pádom z istej priemernosti vystupujúcich momentov, sa tu dá nájsť. Reč je o takom punkovom kúsku „A ja tě nechci“, ktorá šliape aj vďaka featuringu harmonikárky Supice z Třech sester alebo príjemne melancholickej „Smutku dávam sbohem“, či premyslenými postupmi nasiaklá kompozícia „Nejsem zklamanej“; znamenité sú však aj „tracky“ nadupané, viac-menej v klasickom háve českého bigbítu ako skvelá hard-rocková „Tráva“ (spomienka na zosnulého pôvodného speváka Vláďu Šafránka, ktorý na skladbe spolupracoval) alebo neopunková „Tančíš v dešti“ alebo odsýpajúca „Až tady jednou nebudu“, trochu podobná tvorbe „Wanastovkám“, či klasicky bigbítový „Horizont“.



Harlejáci opäť s egoistickou suverenitou a zároveň s naznačenou agresiou predkladajú svoju predstavu o chlápackom gitarovom rocku, pričom mierne humorné, niekedy až príliš krčmové texty zdobia pivný charakteristický Hrbáčkov chlapácky vokál. K trestnému činu neoprávneného vniknutia na cudzí hudobný pozemok nehrozí, lebo autorsky svoje dielka drhnú úplne v duchu českého rocku, počatého niekedy v šesťdesiatich rokoch, aj keď s patričným hard-rockovo-punkovým drajvom. Do značnej miery chýbajú nosné skladateľské – hlavne melodické – nápady. Skladby sú krátke, čo sa týka minutáže, a väčšinou až príliš tuctové, zaujímavé len svojím krčmovo burácajúcim soundom a prvotriednym inštrumentálnym a vokálnym prevedením, ktorému nemožno nič vytknúť.

spustiť videospustiť video

Záverom je jasné, že naši českí, hudby chtiví bratia budú z tohto opusu nadšení, ale veľmi málo slovenských rockerov siahne po tomto kompakte plného, nám nič nevraviaceho, českého bigbošu. Alebo?... možno sa fatálne mýlim.

Moje hodnotenie:

Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 1Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 2Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 3Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 4Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 5Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 6Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 7Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 8Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 9Bigbítová zábava s Harlej (recenzia) - 10