Prvý album bez svojich „Saxonov“... Sakra, ako bude vyzerať tvorba sólového Biffa Byforda bez charakteristického soundu a spoluautorstva účelného gitaristu Paula Quinna a škopkára Nigela Glocklera. Aaa... teraz to už vieme, lebo na pultoch sa práve rozvalil úplne novučičký pohodový autobiografický debutík s názvom „School of Hard Knocks“ od člena britského Saxonu a jedného z triumvirátu spevákov NWOBHM (ďalšími sú Rob Halford a Bruce Dickinson), s ktorým mu pomohli nádenníci, gitarista Fredrik Åkesson (Opeth), drummer Christian Lundqvist a basák Gus Macricostas.


A aká je vlastne nová doska dnes osamoteného Biffa? Hodne modelová, štýlová, až preštylizovaná hard-rockovinka, ktorá nadhľad, sarkazmus a spád saxonových platinových dosiek dnes nahradzuje celou radou formálnych i motivických klišé. Byford mal vždy prst na tepe doby britského heavíku, veď sa podieľal na množstve skvelých singlov, albumov a koncertných showiek. Avšak oproti predchádzajúcim posledným dvom heavymetalovým doskám Saxonu však výrazne vybočuje, je omnoho fotogenickejší a pritom jemnejší, zdravo priamočiarejší a pritom farebnejší, aj keď niekedy ide o snahu vyviesť receptory z miery zbytočnou samoúčelnosťou. Nadobudnutou slobodou sa dostal zo štýlovej strnulosti a z trackov cítiť pohodu a ležérnosť. Zásadnejší problém tkvie však v nevýraznosti hudobných tém, ktoré, keď tvorí s kapelou, jasne čnejú do priestoru, lenže teraz sú príkladom priemernosti svojho tvorcu. Celé to zachraňuje jeho vokál, vždy intonačne dokonalý, charakteristický a silný, čo ho odlišuje od generického zásobníku mračiacich sa frajerských frontmanov moderných rockových bánd. Kľudne by sa dal tento opus pretaviť do niečoho dlhšieho, tvrdšieho a vymazlenejšieho, ale načo...zjavne jeho tvorca mal presnú predstavu, ako by mal vyzerať.


A čo na to jednotlivé skladby a skladbičky? Podľa samotného Biffa je to čiastočne autobiografická kolekcia desiatich skladieb, ktorých hudobné melódie a texty sú inšpirované aj jeho láskou k stredovekej histórii. Takže to nie je žiadny „odpad“, ktorý sa neujal u „Saxonov“, ale je to solídny hard-rockový album, ktorý prezentuje starého Byforda v modernej produkcii. Obsah objatý formou. Už zábavný „otvárač“ “Welcome to the Show“ hneď odkazuje do moderného heavymetalového teritória a titulná autobiografická kompozícia „School Of Hard Knocks“ hodí človeka do dávnej minulosti a priestor, ktorý obklopuje práve túto skladbu je presne z toho istého cesta, ako boli skladby na Crusader, alebo ešte lepšie ako na Denim and Leather, len v modernejšom háve. Lásku k stredovekým a strašidelným témam predvádza, Edgarom Allanom Poe inšpirovanej „The Pit And The Pendulum“, ktorej „intruje“ jeden a pol minútová deklamácia „Inquisitor“ podopretá fingerpickingom šiestich nyloniek. Spolu tvoria nádhernú skoro až progresívnu symfóniu, kde cítiť smrad Opethu a chlad severskej siláckej scény. „Worlds Collide“ otáča smer k nejakému symfonickému power metalu a taká „Pedal To The Metal“ sa poobzerala a následne našla v štýle nového Saxonu a ich klasických riffoch. V strede dosky sa objaví aj cover od klasikov softrocku Simon&Garfunkela „Scarborough Fair“, predvedený zadymeným vokálom a akustickým doprovodom. Tento kúsok je asi najrozporuplnejším článkom tohto vydareného materiálu, lebo inak tu nachádzame zohratú hard-rockovú smečku, skôr archetypálne, ale brilantné inštrumentálne pasáže s charakteristickým vokálom a hudbu, ktorá vôbec neprekvapuje. Úplne obyčajnú metalovú pecku „Hearts of Steel” strieda naleštená baladická krehotinka „Throw Down the Sword” a horkosladkáMe and You“, ktorej optimistická melodickosť by vôbec nesedela nenávidenej sesterničke, ktorá býva k ľuďom pozorná ako opica žuvajúca mucholapku. Záverečná „Black And White“ sa tvári ako prísľub do budúcnosti, ale je to len únavný reťazec hard-rockových klišé s usadeným rockovým tempom, ktoré ju robia nevýraznou a tuctovou. Len pekné vokálne linky narúšajú inak mdlú konštrukciu tejto skladby.

spustiť videospustiť video

Tento album predovšetkým ukazuje, že Peter Rodney "Biff" Byford sa nebojí obzrieť sa dozadu, spáliť mosty a odpichnúť sa znovu vpred, novým výzvam. Ako bude znieť jeho ďalší skutočný radový album, to budeme vedieť až keď sa rozhodne, či ho vôbec vytvorí, ale zatiaľ všetkým fans musí stačiť táto hard-rocková kolekcia, ktorá je mimo „mísu“ Saxonu.

Moje hodnotenie:

Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 1Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 2Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 3Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 4Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 5Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 6Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 7Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 8Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 9Biff Byford so sólovým debutom (recenzia) - 10