Annihilator sa celú svoju existenciu pokúša pozdvihnúť úroveň thrash metalu, ale snáď sa im teraz do povedomia headbangerov podarí navrátiť aj tradíciu naspeedovaného thrashingu, ktorú pracne a úspešne založila Veľká štvorka a ďalej ju rozvíjali dajme tomu Exodus, Testament či teutónsky triumvirát Sodom/Kreator/Destruction.       

Jeff Waters dokáže ako správny eklektický metalový gitarista priniesť do svojej hudby všemožné vplyvy a pri tom ostať utopený vo svojom charakteristickom rukopise. Vytŕčajú tu elementy modernej zámorskej tvrdej scény, ktoré sú spútané jednotvárnym thrashovým groovom, ale aj konceptom, empatiou i energiou. Celá nahrávka má kompaktný sound a jednotlivé kompozície sú dosť podobné, a tak sa prirodzene prelievajú jedna do druhej, čo je trochu na škodu. K nosnému rozvíjaniu nápadov používajú hlavne modulácie a kontrasty charakteristického gitarového rukopisu, ale aj rytmika, ako hnací motor tejto metalovej víchrice, je zaujímavá a inšpiratívna.


spustiť videospustiť video

„Ballistic, Sadistic“ je nielen vzorovým príkladom kvalitného thrashingu, ale aj dokonalým obrazom súčasného metalového podzemia a jeho kvalít. A to bez akéhokoľvek chvastúnstva, mačismu alebo šovinismu a bez prvoplánovitého tvorenia prudko agresívneho, komplikovaného alebo melodického materiálu. Sakra, geniálny album. Bez príkras, bez hystérie alebo falošného sentimentu dochádza medzi jednotlivými skladbami k boju, ktorá je vlastne najlepšia. Objaví sa tam všetko, čo bolo v danom subžánri vymyslené, a každý jeden kúsok si háji vlastnú hrdosť či zdroj inšpirácie, ale dokáže sa aj uraziť a priznať prehru. Stručne a jasne, čo kompozícia, to nastavené zrkadlo ktorejkoľvek veľkej thrashovej legende a vždy s veľkou dávkou vlastnej invencie a moderného soundu. A keď sa objaví problém až okatého kopírovania, tak namiesto pokračovania okamžite zmenia a vyriešia tento problém s ľahkosťou riedkeho hovna prepadávajúceho cez sieťku na motýle. Toto si neviem predstaviť ani v tej najväčšej metalovej kapele (dúfam, že všetci dobre vedia, koho som myslel). Na tomto opuse je všetko, od počiatkov thrashingu až po súčasné thrashmetalové podzemie.


Už prvá skladba „Armed To The Teeth“ načrtáva, že to nebude žiadne „dostaveníčko“ pod kostolnou vežou a predstavuje tento kvartet ako majstrov farebnej inštrumentácie s nejednoznačnou melodikou, ale jasnou štýlovou formou, komplikovanou výstavbou a prehľadnou harmonickou paletou, do ktorej obratne namiešali štipku moderných disonancií. V druhej „The Attitude“ je cítiť ľahký príklon k tvorbe Veľkej štvorky, ale stále je to moderný thrashing ako vyšitý. Rýchly, tvrdý a agresívny. A tretia?... „Psycho Ward“ je úplná geniálnosť a asi najlepší kúsok na tejto mozog vymývajúcej doske. Tu sú cítiť všetky dieliky Veľkej štvorky z ich najlepších rokov. Je to taký deštrukčný prízrak, ktorý vstáva zo špinavého podzemia, aby pozdvihol morálku nastupujúcej generácie thrashových spolkov.

Kua... sorry, ale dávam repeat a púšťam si túto pecku ešte raz. Jej skoro päť minút je ako prelet ruskej nadzvukovej stíhačky. Dokonca skvelý riff nadnáša pomyslený melodický refrén a vôbec nie na úkor zaujímavosti alebo agresie. Je to spojenie prvých metallikovských peciek a debutantkou v pekle, Alickou. Viem si predstaviť, že to pustí do éteru aj to najkomerčnejšia stanica s tým najblbším DJ-om. Ďalšia „I am Warfare““ úvodom pripomína moderné thrashové bandy, ktorý sa v polovici prehupne do inštrumentálnej cválajúcej jazdeckej kavalérie s následným pekelným sólom, ktoré vláčne, ale rýchlo vyťahuje hnijúce mŕtvoly z rozpadajúcich sa drevených spacákov. A pri piatej „Out With The Garbage“ ruky zaujímajú inú, hroziacu polohu a uchále vysielajú do mozgovne impulz, že kanadský kvartet niečo odkukal aj od veteránov Slayer a pretavil to do vlastného presvedčivého výrazu. Svižné, hlavopatoidné, dokonalo nasnímané, dramaticky vygradované a hlavne fantasticky odohraté! Neviem si vysvetliť takýto šialený nuklerárny blast, možno si len Jeff chcel na staré kolená poriadne zasexovať s bandou karieristických dobrovoľníčiek, ale už chudák nemôže, lebo mu z toho večného šukania pred pár rokmi prdla cievka, a tak po večeroch skladá takéto thrashoidné leporelo.

Kriste... však sa zo mňa stane skalopevný veriaci... A ďalším vrcholom „Dressed Up For Evil“ vrcholím aj ja, ale nie smradľavým ejakulátom, ale hlavou v hajzli. To sa nedá vydržať, toľká nádhera. Irónia a sarkazmus spojené zvláštnou agóniou a nesmiernou rýchlosťou, ktorá neprestáva a neprestáva. Virtuózne koncipovaný inštrumentálny part dáva veľký priestor kapele, ktorá zaujme rytmickou pregnanciou, ale aj s príznačným kľudom a námesačnou snovosťou.

Hlava mi ide prasknúť a pri kratšej „Riot“ sa mozgovňa trochu od šialených vnemov odtŕha, ale len preto, lebo skladbička je trochu tuctová. Sekavým riffom začínajúca „One Wrong Move“ nezaprie v sebe drobné vplyvy hardcore, hlavne vo vyflusnutých zboroch. Je to ďalšia pecka do vášho fajnového ksichtíku. Prekrásne pomalé intermezzo v strede skladby je povznášajúce a závity v hlave sa konečne na chvíľu odkrvujú a zbavujú prebytočného adrenalínu. Bohužiaľ, je to len ticho pre búrkou a skladba pokračuje úplne inak, ako by každý vyšinutý jedinec predpokladal. Kapela v „Lip Service“ ukázala, že ešte stále dokáže zahrať vážny progresívny thrashing s príchuťou teutónskych legiend. Hrmotná basa si ako uplakaný uragán najprv len kruto pohráva s vašim három, následne trhá vlasy aj s korienkami a seboreou. Absolútne skvelo vystavaná, vygradovaná, totálne nervy drásajúca a pritom pre každého vnímavého headbangera maximálne ukľudňujúca a na výsosť prijateľná. Skvelá inštrumentácia stavia na temných farbách, časté striedanie tempa a neustále prelievanie významov dávajú tejto kompozícii dimenzie programovej hudby alebo skoro až hudby progresívnej, ktorá končí v debilnom fade oute. Poslednú bodku za doskou dáva rýchlostná turbulencia v “The End Of The Lie“ výrazne inšpirovaná metallikovským debutom, ale s výrazným vlastným autorským vkladom.

spustiť videospustiť video

Nech mi nikto nehovorí, že keď počúvam takýto thrash, mám v hlave vymetené ako v škrupine kokosového orecha po stretnutí s opičou tlamou. Nesmejte sa, ja to myslím vážne! Po tomto albume by som sa najradšej vyplakal na prsiach svojej mamičky a potom by som ich dal všetkých štyroch povešať na prvý kandeláber za ujmu na duševnom zdraví.

Moje hodnotenie:

Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 1Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 2Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 3Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 4Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 5Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 6Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 7Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 8Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 9Balistický, sadistický Annihilator (recenzia) - 10