Keď sa vráti pobožný mentálne vyšinutý headbanger z nedeľnej hry na hriechy s priblblým úsmevom, zaschnutým semenom v rozkroku, pocákaný svätenou vodou a zarúžovaným límcom sviatočnej košele, neznamená to, že si to za presbytárom rozdával s radodajnou jebtiškou, možno ho len cestou na nedeľnú omšu zdržal v miestnom parku vnem najnovšieho kázania heavymetalových trubadúrov z nemeckého Bochumu, v ktorom sa rozhovorili o podobenstvách, aby svojim receptorom pripomenuli dôležitosť klasického siláckeho heavy metalu a pripravenosti na deň, keď znovu povstane na pomyslený Olymp bežnej zábavy.

Samozrejme, že len reprodukujú vôľu bradatého Pána, ktorý týmto kovotepúcim geriatrikom vnukol akúsi modernejšiu formu kovania, a to obidvomi, stále prijateľnými spôsobmi – aj heavy, aj power. Znamená to, že sa prehrabali množstvom starých vinylov, usilovne popočúvali aj svojich súčasníkov ako Sinner, Gamma Ray alebo Primal Fear, potom si dôrazne vyškrabkali rozkroky a ústredným starým geriatrickým germánskym „guitar hero-m“ sa nechali oklátiť spredu, ale aj odzadu. Znamená to, že spolu vytvorili klasický heavymetalový album, takže to má všetky možné osemdesiatkové klišé a melódie, postupy, zvraty či sólové linky sú často až príliš predvídateľné a priehľadné. Ťažko uveriteľná zmeska rutinnej a zívajúcej heavymetalovej akcie, hard-rockového oderu a nenápadného polo-poweru, kde už spomenutý prím hraje starý Axel Rudi Pell, doplnený podobne starým basákom Volkerom Krawczakom a ešte starším legendárnym škopkárom Bobby Rondinellim, trochu omladení päťdesiatnikmi, spevákom Johnny Gioelim a klávesákom Ferdy Doernbergom. Tento „lajnap“ sa už zohral na doske „Into the Storm“ z roku pána 2014.



Znamenie čias je pomerne málo prierazná, málo explicitná a rozhodne mala tej horde ocvočkovaných, dlhovlasých fans, ktorá už pomaly štyri dekády žije parazitovaním na štýle zvanom heavy metal, ďaleko dôraznejšie rozmazať hovno na xichte a nielen sucho predkladať pomerne ťahajúce sa neoriginálne metalové fakty. Na strane druhej, je pre starších nesmierne zaujímavý, lebo neobsahuje žiadne modernejšie prvky, a tak neprivodí žiadnu srdcovú slabosť či mozgové aneuryzmy. Takýchto dosiek by sa malo urodiť ročne viac, aby aj ten zbytok zmanipulovaných a nestabilných headbangerovských bábiek, hľadajúcich mentálne barličky v mainstreamovom metale, si konečne uvedomil, z čoho vlastne ich milovaný žáner vznikol, vyhádzal tie rebríčkové sračky von oknom a natrénoval si krčné stavce na poriadnej muzičke.

Úvodné titulky obstaráva slušné, krátke, inštrumentálne intro „The Black Serenade“, ktoré na výsosť prechádza do skvelého prvého singla „Gunfire“, konzistentného ako v zvuku, tak aj v ústrednom nápade, vystrihnutom úplne v osemdesiatkovom duchu s trochou soundu starého dobrého hard-rocku. Ostrá rýchla gitarová riffáž, podfarbená atmosférickými klávesmi, je predsa len trochu aj napriek slušnému tempu unavená a klišéovitá. Niečo podobné sa odohráva aj v ostatných skladbách a ten opis by sa dal použiť skoro na každú z nich, či už na „The End Of The Line“ alebo „Wings Of The Storm“, z ktorých tá prvá sa nápadne podobá „škorpioňáckej“ tvorbe, čo nie je síce na škodu, ale predsa je to len odkukávka. V posledných dvoch skladbách „Living In A Dream“ a „Into The Fire“ je podoba s diovským Black Sabbathom čisto náhodná. A úplnou náhodou sa hlavne tá druhá vôbec „nepodobá“ na legendárne číslo „Heaven and Hell“. Popri nasadenom už spomenutom singli „Gunfire“ skvelými kompozíciami sa javia len vášnivá „Bad Reputation“ so zaujímavými vokálmi, ktoré odvracajú pozornosť od neinšpiratívneho muzikantstva a titulná „Sign Of The Times“, ktorá je, pateticky povedané úplne poprdeli! Skvelo vystavaná, atmosférická, strednotempová epika, naznačujúca, že táto kapelka by sa mala poobzerať po nových smeroch vo svojej starodávnej nudnej tvorbe. Byť verný svojmu štýlu je síce chvályhodné, ale keď sa to stane retrospektívnou nudnou povinnosťou, je to ako so zúfalosťou chlapov s erektílnou dysfunkciou.

spustiť videospustiť video

Takže album totálnych protikladov, síce stvorený pre každého ortodoxného headbangera..., ale táto charizmatická kombinácia heavy metalu a hard-rocku so zvukom z konca sedemdesiatok a začiatku ôsmej dekády, ktorá tak dobre fungovala na posledných opusoch, sa teraz javí ako zlý sen, aj keď nie vyslovene ako nočná mora. Hlavne čo sa týka kreativity... klišé, nuda, perfektné sólo a zase nuda, klišé, potom pekný refrén a slušná vyhrávka a potom zase klišé, nuda a ešte raz nuda.

Moje hodnotenie:

Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 1Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 2Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 3Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 4Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 5Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 6Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 7Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 8Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 9Axel Rudi Pell v znamení čias (recenzia) - 10