Nemôžem začať inak. Napriek mnohým skeptickým pohľadom a (zo značnej miery zaslúženým) uštipačným poznámkam, utorkový koncert v réžii EPG vyšiel bez pochýb na jednotku. Dom Kultúry ŽSR vo Zvolene síce ani zďaleka nepraskal vo švíkoch, ale možno aj to dodalo koncertom rodinnejšiu, alebo ak chcete klubovú, pohodovú atmosféru.

 

Freedom Call vždy patrili medzi mojich obľúbencov. A to hlavne vďaka ich charizmatickému spevákovi menom Chris Bay. No priznám sa, že jeho sólový počin ma až do posledného utorkového večera obchádzal. Práve sólovka CHRISA BAYA otvárala večer 23. októbra. Popravde, čakal som niečo na spôsob bežných bočných projektov, zahŕňajúcich muzikantov zoskupených okolo nejakého známejšieho mena. Moja sánka však zabrzdila až niekde pri kolenách, keď Chris vyšiel na pódium sám s akustickou gitarou. A keď potom predviedol prítomným svoju šou, tak mi sánka padla až na zem. Naozaj by som nečakal takýto úvod metalového večera a už vôbec, že bude taký úspešný.

 

Najväčší priekopník žánru happy metal opäť rozdával úsmev a nepredstieranú radosť z hudby na všetky strany. Chris tak bez väčšej námahy strhol dav na svoju stranu. Okrem svojej sólovej prvotiny Chasing The Sun, ktorú Bay predstavil niekoľkými skladbami, samozrejme, potešil aj fanúšikov svojej materskej kapely a pridal niekoľko akustických verzií skladieb od Freedom Call ako napríklad Power & Glory, Freedom Call či Warriors Of Light. Už dávno sa mi nezdalo, že by bol hneď prvý interpret večera pre mňa takým príjemným prekvapením, ale Chris to s prehľadom dokázal.


Po akustickejšom úvode prišiel na rad poriadny metalový nárez v podaní taliansko-nemeckých THE UNITY. Návštevníci sa vrátili do sály s novým pohárom piva a zábava opäť začala. The Unity si tiež postupne získali všetkých prítomných. Kapela s členmi Gamma Ray - gitaristom Henjom Richterom a bubeníkom Michaelom Ehrém - navyše odpálila ku koncu setu aj cover Sand Me A Sign od spomínaného zoskupenia, čím svoj úspech ešte podčiarkla.

 

Ich heavy metal bol taký melodický a pozitívny, že sa publikum opäť roztancovalo a rozskákalo a bolo vidieť, ako si aj samotní muzikanti šou skutočne užívajú. Spevák kapely toho medzi skladbami síce veľa nenahovoril, ale koniec-koncov ani nebolo treba. Ich hudba, výkony muzikantov a reakcie obecenstva hovorili za všetko. Ale aby sme neostali len pri zmienke o Gamma Ray, treba spomenúť, že svoju tvorbu predostreli The Unity publiku skladbami z oboch svojich štúdiových dosiek. Debut The Unity bol zastúpený kúskami Never Forget a No More Lies. Kapela však predovšetkým predstavila svoju tohtoročnú novinku Rise. Zazneli piesne ako Last Betrayal, No Hero, Welcome Home či The Storm.

Albumovú novinku prišiel predstaviť aj gitarový virtuóz AXEL RUDI PELL so svojou kapelou. Knights Call je od roku 1989 už úctyhodná osemnásta štúdiovka a bolo načase, aby Axel zavítal konečne po prvý raz aj na Slovensko. A na svojej premiére si dala kapela skutočne záležať. Spevák div sa nepretrhol. Komunikoval s prítomnými, ďakoval zúčastneným za podporu, podával ruky fanúšikom, zapájal publikum do spevu, tancoval, skákal... Jednoducho popri speve robil obrovskú šou dokonale kontrastujúcu s umierneným gitarovým mágom Axelom.

 

Ten pri sólach lezúcich z jeho bieleho Stratocastru vyzeral ako v tranze. Dokonalá svetelná šou, kvalitný zvuk a jeho vejúce biele vlasy dodávali tomu celému akýsi nadpozemský charakter. No Axel nebol určite jedinou žijúcou legendou na pódiu. Bobby Rondinelli, ktorý búchal aj s menami ako Rainbow, Quiet Riot či Black Sabbath, priniesol okrem bežnej zostavy aj obrovský tympan a gong. Bol by hriech, aby tento muzikant nedostal na pódiu svoj vlastný priestor. A publikum sa skutočne dočkalo sóla na bicie v podaní Bobbyho Rondinelliho.

 

V jednej zo skladieb si na svojom ošúchanom modrom Fendre zasóloval aj basák Volker Krawczak. Ďalším sólom prekvapil aj maskot kapely Ferdy Doernberg. Maskot preto, pretože tento klávesák je rodený herec. Tanec s keyboardom, presúvanie sa po pódiu, opičky a dokonca hra na klávesy prehodené cez rameno. To je azda len zlomok z toho, čo stíhal Ferdy popri svojich partoch.

 

Toto všetko sa javí ako dokonalá šou. Ale publiku predsa len niečo očividne chýbalo. Akoby absentovala energia prítomná u predošlých dvoch kapiel. Axelov neoklasický heavy metal je azda skôr určený pre náročného poslucháča, ktorý sadne k dobrej whiskey a vychutnáva si oboje. Ktovie. Skladby Fool Fool a prídavok Rock The Nation síce rozbesnili publikum, ale to inak počas dlhých virtuóznych sól iba stálo a počúvalo s otvorenými ústami. Čo iné mu nakoniec ostávalo?

 

Možno aj preto, že Axel tu bol so svojou partiou prvý raz, tak publikum neovládalo dokonale texty a spevák natŕčajúci mikrofón k davu sa často dočkal len zmäteného ticha, čo okomentoval odporučením kúpy ich nového albumu. Bolo na ňom vidieť, že na niečo také nie je zvyknutý a je mu to vyslovene proti srsti. Dúfajme ale, že to s Axelom po tejto skúsenosti nedopadne ako s Metallicou a ukáže sa v našich končinách znova.

 

Setlist: The Medieval Overture, The Wild And The Young, Wildest Dreams, Fool Fool, Oceans Of Time, Only The Strong Will Survive, Mystica, Long Live Rock, Game Of Sins, Tower Of Babylon, The Line, Warrior, Edge Of The World, Truth And Lies, Carousel, Rock The Nation