Veľká lekcia z vnímania, hudobnej tolerancie a pochopenia, to je tretí opus „Absolution“ od potomkov albionských druidov Atavist, ktorých vývojový zvrat predurčil, aby v sebe znovuobjavili vlastnosti dávnych predkov, ktoré buď pretavia do niečoho na výsosť originálneho, alebo vytvoria len niečo zbytočné a nudné. Buď geniálne dielko, alebo strašná haluz, no každopádne vynikajúci a hlavne nevšedný zážitok. Avšak zástup erudovaných pisálkov (medzi ktorých sa niekedy radím aj ja), ktorí sú schopní objaviť hlboké podobenstvá a metafory aj pri analýze svojho ranného moču, určite pri vneme tohto zvráteného opusu zabŕdne do sveta hudobnej teórie, filozofických presahov a transcendentných hlbín svojho narušeného podvedomia. Určite zo seba vypotia hlbokú tézu o tom, že britský Atavist svojím už tretím dlhohrajúcim dielkom vygenerovali silne rigidné paradigmy obsahujúce abilitu etablovať sa ako bazálny archetyp štýlu „sludge/drone/death/doom“. Svojim konfúznym a pritom tvorivým spracovaním už tak dostatočne perplexného a pýtického subžánru evidentne spôsobia nejednému ortodoxnému headbangerovi frenetickú fascikuláciu svalov tváre a svojou obsesívnou túžbou objektivizovať svoju malígnu znalosť tým, že ukazujú ostatným tvorivým hudobníkom, že aj v totálne nezmyselných a okrajových metalových subžánroch, ktoré ubiehajú tempom rôsolovitého hlienu, dokážu nájsť tú progresívne ladenú kvintesenciu, predviesť ju dostatočne úchylne s použitím výrazne podladených strún a bzučivého signifikantného soundu, za čo si u podobne postihnutých fans vyslúžia infinitezimálny rešpekt a úctu. Je však dosť možné, že u nekonzistentných jedincov si vyslúžia len kordiálne pohŕdanie a vyvalené očné buľvy. Tento album sa dá doporučiť všetkým, ktorým im vlastná „dokonalá percepcia“ umožňuje vstrebať aj ošmrdok mačacieho exkrementu či zamaskovať skrytý význam mozoľov na pravej ruke spôsobených nedostatkom vlastnej sexuálnej iniciatívy alebo euráčov na účte. Ostatným, mentálne zdravým, aby menej trpeli, treba len odporúčať, aby sa namiesto tohto matrošu dobrovoľne hodili pod rozhýbaný rušeň.



Trojka Absolution je synonymum pre pomalšiu až pomalú, drvivú agresiu a faktom je, že atavistickí albionci do svojho slimačieho tempa vnášajú okrem brutality aj prvky iných metalových žánrov ako strašidelné zadoomané riffy, diabolský groove a početné záchvaty perkusií, ktoré nenávistne podporujú monštruózny vokálny prejav. Ale je tu ešte niečo! Kompozície sú prepletené romantizujúcimi inštrumentálnymi prechádzkami s ľúbivými motívmi sólových huslí a violončela, ktoré dokonalo striedajú, i keď s príliš veľkým kontrastom, tie charakteristické, dramaticky vypäté, brutálne časti s nehumánnym revom. Je to také striedanie silno dynamickejších metalových partov s pomalšími  pasážami nasiaknutými emóciami, nenapodobiteľnou ťaživou náladou depresie, zúfalstva a špinavosťou hudobného výrazu.

spustiť videospustiť video

Už od prvých pomalých trýznivých akordov prvej „Loss“ nie je návratu späť. Pomalé tempo sa vlečie celou doskou, a tak sa vnem stáva akýmsi fyzickým mučením a skúškou výdrže každého jedinca, ktorý sa odhodlá počúvať túto geniálnu a v určitých častiach dokonca prekrásnu zvrátenosť. Občas sa vyskytne mierna zmena a drobná flexibilita, ale inak je to monotónna guča dvoch polôh, tej atmosférickej a brutálnej, vyvolávajúca pulzujúcu bolesť a trýznivú depresiu. Hnacou silou tvrdých častí sú hlavne vokály a drobné ozdôbky v sipiacich gitarových linkách, ale najzaujímavejšie sú melancholické pasáže, kde sláčiky zavádzajú do monochromatického smútku albumu tú krásu a farebnosť. Zamorenie čiernym kovom prináša druhá „Struggle“, ktorej minimalistická črta strháva atmosféru až na samotnú ohlodanú kosť, z ktorej výrazne odpadávajú franforce klzkých basových tónov Shane Ryana za asistencie priškrteného vokálu Toby Bradshawa, aby sa nasledujúca „Self-Realisation“ niesla v nenávistnom ťaživom strašne pomalom minimalizme, kde sa nie je o čo oprieť, len tú ťažobu zobrať na svoje unavené plecia alebo skočiť pod vlak. Úplne novú dimenziu ťažkého a strašidelného desu predstavuje posledná kompozícia „Absolution“, ktorej atmosférický úvod obstaral klávesák Winterfylleth Mark Deeks. Je upokojujúcim osviežením a na chvíľu defibriluje srdcový sval každého umierajúceho korpusu a dodáva silu vnímať poslednú krehkú obludnosť tohto albumu. Je to taký „floyďácky“ doom, z ktorého okamžite naskakuje husia koža a poukazuje na to, ako sa dá vytvárať minimálna rozmanitosť, keď má človek talent a chuť. Prekrásne, jemné, ale totálne pochmúrne a smutné, dávajúc pritom zároveň pocit nádeje a desivého hororového strachu, ktoré vyvoláva jedna z najkrajších melódií za posledné obdobie.

spustiť videospustiť video

Perfektný spôsob zakončenia tohto monštruózneho, desivého, zároveň krehkého a prekrásneho a pritom deštruktívneho albumu s názvom „III: Absolution“.

Moje hodnotenie:

Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 1Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 2Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 3Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 4Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 5Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 6Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 7Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 8Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 9Atavist s absolútnou trojkou (recenzia) - 10