Metalové septeto APRIL WEEPS je na scéne už takmer dve dekády. Prešlo niekoľkými personálnymi zmenami, vydalo dva štúdiové albumy a najnovšie sa stali aj víťazmi Wacken Metal Battle Slovakia. Štyria členovia tejto zaujímavej formácie sa s nami porozprávali na rôzne témy. Či už vás zaujíma, ako vidia svoj najnovší album Comma s odstupom času, alebo ako sa cítili, keď vyhrali spomínanú súťaž, dozviete sa to všetko v rozhovore s Martou, Milošom, Pítrsom a N.  

 

Už to je vyše roka, odkedy ste vydali svoj druhý radový album Comma. Ako ho vy sami hodnotíte s odstupom času?

Miloš: Ja som s naším druhým počinom aj s odstupom času veľmi spokojný. Kolegovia z kapely by iste vedeli veľa rozprávať o stavoch, ktoré som prežíval do momentu, kým nebolo úplne hotovo. Zjednodušene by sa dalo hovoriť o slovnom spojení – večne nespokojný človek. Po jeho vydaní som ho mal v prehrávači pomerne dlho, obsahuje totiž veľa detailov, ktoré sa objavia až po niekoľkých vypočutiach. Veľakrát som sa v štúdiu pri nahrávaní jednotlivých nástrojov pýtal: „A to toto tam fakt hráš?“ V skúšobni sa v rámci tých decibelov totiž často stratia tie malé detaily, ktoré dokážu v konečnom dôsledku dodať pasážam zásadný rozmer. No a keď som už časom prebádal všetky tie zákutia nahrávky, dlho som ju nepočúval. Poslednou dobou si album opäť sem-tam pustím, ale už za tým účelom, že porovnávam album so skladbami, ktoré máme poskladané pre ďalší album. Sú veci, ktoré by som, samozrejme, rád zmenil, ale pracovať na nedostatkoch, či už na tých väčších alebo malých, by sa dalo donekonečna.

Pítrs: Album považujem aj dnes za veľmi rozmanitý a skladby ma vôbec nenudia ani po x-krát odohraných setoch ako na koncertoch, tak aj na skúškach. Martine vokály v skladbách Unreachable Gratification alebo Palingenesis mi stále privádzajú zimomriavky, hoci viem presne, ktorá časť kedy príde. Čo mi ale na nahrávke dodnes chýba, je, že zvukovo a produkčne mohol byť pri dnešných možnostiach bližšie zahraničným kapelám. Na druhú stranu nás predsa len trochu tlačil čas a nechceli sme to rozpitvávať donekonečna. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že album znie uspokojivo a to najlepšie si necháme na ten ďalší album. Koniec-koncov, asi každý má rád, keď jeho obľúbená kapela vydá album, ktorý je peckovejší ako ten predtým.

 

S akými ohlasmi zo strany kritikov a fanúšikov ste sa stretli?

Pítrs: Ohlasy boli veľmi pozitívne a mne sa dostalo do uší veľmi málo negatívnej kritiky. Asi od jedného-dvoch ľudí mimo kapely som si vypočul názor na zvuk albumu, ktorý sa zhodoval s tým mojím. Zrejme som len veľmi sebakritický, ale niektoré nedostatky tam prosto počujem a čudujem sa, že nám ich tak málo ľudí vytklo. Konštruktívna kritika, ktorá je založená na reálnych argumentoch a hlavne od ľudí, ktorí vedia, čo hovoria, je soľ nad zlato pre každú kapelu ochotnú sa zlepšovať. To je práve to, čo kapelu najviac posúva dopredu. Veľakrát sú to drobnosti, ale rozhodne sa chceme aspoň priblížiť svetovej scéne a byť viac ako len underground kapelou. Svetová špička si totiž potrpí aj na tom najmenšom detaile. Nakoniec som ale veľmi rád, že sa ľuďom album páči. Na druhej strane, keby bola kapela zahltená negatívnou kritikou, bolo by to pre ňu dosť demotivujúce, mohlo by sa tak stať, že si prestane veriť, že to, čo robí, je dobré, a preto si vážim každú podporu.

Miloš: Nahrávku sme rozosielali do rôznych webzineov a periodík a ak rátam tie recenzie, ktoré sa k nám dostali, bolo na Comma napísaných okolo dvadsať recenzií, z ktorých len dve vyšli vyslovene priemerne, zvyšok sa pohyboval v tých horných číslach. Štatistiky teda hovoria jasne, ale tiež som si vedomý toho, že sa tam vonku iste nachádza kopa ľudí, ktorým sme vôbec nesadli a nebola nám od nich poskytnutá spätná väzba.

 

Dostal sa k vám aj nejaký názor alebo postreh, ktorý vás šokoval?

Marta: Príjemná spätná väzba či pozitívna kritika mali niekedy charakter šoku. S radosťou sme sledovali ako naše druhé dieťa získavalo prijatie v širšom okruhu fanúšikov. Pre mňa bolo azda najprekvapivejšie v menej príjemnom rozmere označkovanie kapely do škatuľky kráska a zviera, ktorému rozumiem v zmysle redukcionistického náhľadu vychádzajúceho z mužsko-ženskej vokálnej zostavy, avšak z pohľadu techník spevu a jeho variability sa mi ťažko prijíma takýto labeling. Popracovali sme na tom, aby album obsiahol širokú škálu vokálneho prejavu – od nežných falzetových častí cez hrdelný spev až po screamy a growly či hovorené slovo… Rada by som využila tento priestor na vyjadrenie môjho vzrastajúceho pocitu krivdy a zároveň pozývam drahých čitateľov prísť sa presvedčiť na vlastné oči, že na tom stagei uvidia teda jedine krásne zvery.

Miloš: Ja som sa pre zmenu párkrát stretol s tým, že sme reinkarnáciou deväťdesiatych rokov a v dnešnej dobe nemáme veľmi čo ponúknuť. Názor, samozrejme, beriem do úvahy, akurát sa mi tu naskytá otázka, či je v dnešnej dobe ozaj nevyhnutné prichádzať s niečím, čo tu ešte nebolo, tvoriť hudbu nie z vlastného potešenia a presvedčenia, ale tak, aby za každú cenu vyhovovala druhým.

 

Medzi vaším debutom a spomínaným albumom Comma prešlo päť rokov. Čo všetko sa za tú dobu v kapele zmenilo?

N: Najväčšou zmenou bola výmena troch členov. Basáka sme menili dokonca dvakrát, vymenili sme aj gitaristu a bubeníka. Následné zaúčanie nových členov je vždy náročný proces a zabralo veľa úsilia, a teda aj tvorenie nových skladieb bolo vždy odsunuté na vedľajšiu koľaj. Koncentrovali sme sa na to, aby sme vedeli zahrať všetky dohodnuté koncerty najlepšie, ako sa len dalo. Až kompletizáciou momentálnej zostavy sme boli konečne schopní album dokončiť a konečne ho aj nahrať.

Miloš: Personálne zmeny boli jednou vecou, ktorá nám spôsobila vrásky na čele, tou druhou boli pribúdajúce pracovné a rodinné povinnosti, kvôli ktorým sme museli často robiť kompromisy na strane hudobnej. Keď sa na to pozerám s odstupom času, som až prekvapený, že sa nám to podarilo dotiahnuť do štádia, v ktorom sme teraz. Predsa len, je nás sedem. Pri takomto počte je občas aj dohodnutie sa na veciach, ktoré definujú základný chod kapely, pomerne ťažké.

 

Aký hlavný posun vidíte medzi prvým a druhým albumom?

Miloš: Debutový album ako taký nás vlastne dostal do celého tohto hudobného diania, od ktorého sa veci začali vyvíjať pre nás smerom dosť novým, neprebádaným. Zúročili sme skúsenosti, ktoré sme získali pri prvom fakt reálnom nahrávaní albumu ako aj prvými vystúpeniami. Myslím si však, že vďaka kombinácii cenných rád od ľudí, ktorí už na scéne majú čo-to odžité, ich vieru v našu kapelu a našou prácou na odstránení vytknutých nedostatkov, znie ten album presne tak, ako znie.

Marta: Tak ako my zrejeme – starneme, tak aj naša hudba prešla akýmisi zmenami. Druhý album vnímam ako komplexnejší, vyzretejší, prepracovanejší, otvárajúci hudobne, emočne aj tematicky hlbšie oblasti. Posun neprichádzal však len vekom, ale aj vedomou prácou či už na sebe, alebo spolupráci, čo v Comme tiež prinieslo svoje ovocie. Som presvedčená, že významným okorenením bola aj zmena zostavy, keďže chlapci so sebou priniesli nielen svoje hudobné nadanie, ale aj bohatosť svojej osobnosti, kreativitu…

 

V čom ste naopak zotrvali? Čo je to, čo robí hudobne April Weeps tým, čím je?

Miloš: Pamätám si veľmi presne ten moment, keď som čítal recenziu na náš debut, kde bolo napísané, že hoci patríme pod žáner, ktorý sa v posledných rokoch stáva presýteným, našej kapele sa v ňom darí veľmi slušne vyhýbať všetkým klišé s ním spojených. A to je podľa mňa stále to gro našej kapely, že sa snažíme v tom žánri robiť veci trošku inak. No a v neposlednom rade to je určite aj tým, že na skladaní materiálu sa podieľame úplne všetci, čo v konečnom dôsledku vlastne definuje to, čím sme.


spustiť videospustiť video

Nedávno ste sa stali víťazmi súťaže Wacken Metal Battle. Aké boli vaše pocity, keď ste postúpili do finále?

Marta: Úprimne, do súťaže sme išli s malou dušičkou a pokorou, možno aj miernym nádychom skepticizmu. Sami od seba by sme sa tam asi ani neprihlásili, keby nebolo posilnenie a popohnanie z vonkajšieho okolia. Spomínam si, ako sme s chalanmi diskutovali o tom, či vôbec do toho ísť a zo začiatku to teda nebolo jednohlasné. O to viac nás potešilo, keď sme sa dostali do prvého výberu a neskôr teda aj do finále. Robili sme si s chlapcami srandu, že veď si ideme zahrať, o nič nejde, no tam niekde v hĺbke duše sme veľmi dúfali, že to vyjde, že sa nám to podarí... Avšak do poslednej chvíle sme si nepripúšťali túto možnosť, aby sme neboli sklamaní.

 

A čo ste prežívali, keď ste sa dozvedeli, že ste víťazmi?

Marta: Spomínam si na ten moment ako silný zážitok eufórie, ktorá zaplavila celé moje telo, a energie, ktorá si pýtala uvoľnenie smerom do sveta… Začali sme úprimnou detskou radosťou. Táto chvíľa znamenala pre nás ocenenie našej tvorby, našej kvality, čo po týchto rokoch a dvoch albumoch znamenalo tam a vtedy hádam všetko.

Miloš: Presne tak, bola to silná eufória a pre mňa pocit zadosťučinenia, lebo všetko, čo sme si za tú dobu preskákali, a že toho nebolo málo, zrazu nabralo v ten moment jasný zmysel a že sa skutočne oplatilo vytrvať v tom, čo sme si na začiatku hrania zaumienili. No a hoci od vyhlásenia výsledku ubehol už mesiac, stále tým momentom žijeme.

 

V akom pomere sa vo vás teraz mieša radosť a pocit zodpovednosti, keďže budete seba i celé Slovensko reprezentovať na W:O:A?

Marta: Mieša sa... Raz prerastie jedno, následne druhé, inokedy sa zas primieša trocha obáv alebo prichádzajú očakávania a niekedy aj uletené fantázie. Určite sme ale za toto veľmi vďační a pristupujeme k samotnej príprave plánovite a cieľavedomo, berúc do úvahy spätné väzby a kritiku, aby sme mohli reprezentovať našu scénu na najvyššej možnej úrovni.

 

Okrem tohto festivalu si zahráte aj na GoatHell Feste v Chorvátsku. Chystáte sa aj na iné letné festivaly?

Miloš: Plány boli veľké a ako kapela sme aj podnikli kroky k tomu, aby sa aspoň čiastočne niektoré z nich naplnili. Je však taká doba, že pokiaľ človek vyslovene nie je dotieravý jak voš a neoplýva extra vytrvalosťou, tak sa absolútne nikam nedostane. Kontaktovali sme množstvo festivalov, no buď sa nám nedostalo odpovede, alebo keď sme aj dostali odpoveď, bolo v nej napísané, že sa ozvú, keď to bude aktuálne a nakoniec z komunikácie aj tak nič nebolo.

 

Hrávate očividne aj ďalej za hranicami svojho rodiska. Kde registrujete svoje najväčšie fanúšikovské základne?

N: Mimo Slovenska hrávame najčastejšie v susednom Česku, teda tam bude asi najväčšia základňa. V ostatných krajinách to nie je príliš silné.

 

Čo vy a koncertovanie doma na Slovensku? Kde vás budeme môcť vidieť najbližšie?

N: Črtajú sa už nejaké dátumy, no nechceme ešte všetko prezrádzať. Určite sa to však včas dozviete.

 

Máte nejaký odkaz pre čitateľov na záver?

Ďakujeme za záujem, ktorý ste nám prejavili prečítaním týchto riadkov. Budeme radi, ak sa nám ozvete na sociálnych sieťach a ešte viac, ak sa nám podarí stretnúť naživo na niektorom z našich koncertov. Tešíme sa na stretnutie a prajeme krásne leto!

spustiť videospustiť video