Čo sa robí na konci roka? No predsa sumarizuje uplynulých 365 dní. A my predsa nemôžeme byť výnimkou. Rok 2019 bol opäť plný hudby, koncertov, albumov a opäť sme s rockom a metalom trávili každú možnú chvíľu. 

A tak sme sa zamysleli, obzreli späť a každý sám za seba zhodnotil rok 2019 a jeho najsilnejšie momenty.


Michaela Váleková

Aj keď som tento rok videla veľké koncerty legiend, ktoré som predtým nemala možnosť zažiť (Metallica v Prahe alebo Alice Cooper v Bratislave), najviac som sa tešila z koncertov mojich srdcoviek na Slovensku. Slash na Topfeste (ale aj pár mesiacov predtým v Prahe) a The Carburetors na Rockfeste v Nitrianskom Rudne, to sú tie akcie, ktoré ma hrejú pri srdci aj takto v decembri. A "urehotaný" rozhovor s The Carburetors bol už len tou povestnou čerešničkou na torte.

 

Z albumov sa u mňa točil najmä Alter Bridge a ich Walk The Sky (mrzí ma premeškaný koncert vo Viedni a očakávam, že budúci rok budem mať možnosť na nápravu), ale The 69 Eyes s West End tiež potešili. A že sa Mötley Crüe vrátili na pódia je super správa, ale pokiaľ sa nevydajú aj do Európy a nášho susedstva, je nám to viac-menej nanič. Aspoň, že Helloween prídu opäť na návštevu a to ani nehovorím, že na Guns N' Roses v Prahe budem za každých okolností. 


Demo

Tento rok mi priniesol minimálne kopec dobrej hudby. Blind Guardian konečne vydali svoj predlho očakávaný orchestrálny počin Legacy Of The Dark Lands, The Dark Element vytasili druhú radovku Songs The Night Sings, Battle Beast ma silno potešili s No More Hollywood Endings a Chrigel vzkriesil jeho Eliveitie famóznym albumom Ategnatos. Čierny kov tento rok ovládli Mayhem, ktorí albumom Daemon doslova zmietli konkurenciu zo stola. Stále som neprišiel na chuť novému albumu Opeth ani poslednému Kornu, no cenu za najhorší album roka vyhráva jednoznačne Sonata Arctica. S Talviyö sme si prosto nesadli.

 

Koncerty sme odštartovali už povinnou Avantasiou tentokrát v Prešove. Keďže šou Steel Panther sa nič nevyrovná, koncert Whitesnake v Seredi je až na peknom druhom mieste. Zamrzel ma zrušený koncert Cradle Of Filth v Košiciach.

 

Na opačnej strane zemegule v krajine vychádzajúceho slnka si Aldious našli novú speváčku menom R!N, baby z Band Maid dodali nový album Congueror, Luna Sea oslávili 30 rokov albumom Cross a Yoshiki sa nechal počuť, že nový album X Japan je už síce hotový, ale čaká na ten správny čas. Nuž, raz mu možno dôjde, že je to iba album a nie štart rakety do vesmíru. Nikki Sixx ako kúzelník vytasil z rukáva ďalší reunion Mötley Crüe, ktorý, samozrejme, „nikto nečakal“. Uvidíme, ako dlho to vydrží Slayer, ktorí odohrali 30. novembra ten svoj posledný koncert. Joey DiMaio sa zasa raz predviedol, keď sa pochytil s organizátormi Hellfestu. Ani on, ani organizátori sa totiž nevedia dohodnúť, kto vlastne zrušil vystúpenie Manowar. 


Devana

Rok 2019 bol pre mňa zaujímavým a pestrým ro(c)kom, kedy sa mi podarilo naživo vypočuť moje srdcovky a spoznať aj nových interpretov. Z týchto udalostí vyberiem za mňa takú menšiu top päťku. Započalo to skvelým koncertom Einara Selvika s Ivarom Björnsonom, ktorí v pražskej Hybernii predstavili svoje projekty Hugsjá a Skuggsjá. V tejto atmosférickej vlne som sa unášala ďalej, a preto som nemohla vynechať koncert islandskej skupiny Sólstafir v Košiciach, čo bol pre mňa jednoznačne highlight roka. Spomenúť musím aj podarený a hlavne komický koncert tria Trollfest, Turisas a Korpiklaani v Bratislave. Môj prvý festival bol Brutal Assault, ktorý by mal byť určite v každom to-go liste metalistu. Nezameniteľná atmosféra, skvelé kapely a jedinečné miesto akcie. A ako poslednú spomeniem Amenru, ktorá bola pre mňa veľmi prekvapivou novinkou.

 

Samozrejme, rok 2019 bol bohatý aj v novej tvorbe. A to narážam najmä na albumy Amon Amarth – Berserker, Cult Of Luna – Dawn To Fear, Insomnium – Heart like a Grave, Alcest – Spiritual Instinct, Abbath – Outsrider a dve najväčšie topky od Mgły - Age Of Excuses a Rotting Christ – The Heretics. K udalostiam tohto roku sa mi vynára v mysli najmä cirkus okolo poľskej Batushky, ktorý mi prišiel, paradoxne, veľmi komický ako aj aféra na Noci Besov s kapelou Nokturnal Mortum.


Filip Hrubý

Rok 2019 bol pre mňa vo veľa osobných veciach výnimočný. K výnimočným zážitkom rozhodne patria vystúpenia Moonspell, Rotting Christ, Amenra, Swallow The Sun, Amorphis, Soilwork, Marduk, Behemoth či Infected Rain.Práve IR je malá (alebo skôr bola) skupina z malej krajiny, no napriek tomu sa im za posledný rok podarilo neskutočne narásť. Z domácich kapiel ma najviac potešili Snovonne, Achsar a April Weeps (ktorým sa tento rok podarila úžasná vec a ich super album Comma ich dostal na až na Wacken).

 

Z nemetalových vecí som mal tú česť vidieť Eivor, Faun a našich úžasných Strigôňov. Paradoxne, na týchto koncertoch bolo viac metalistov ako na niektorých iných metalových klubových koncertoch.

 

Tento rok som si vybral tri festivaly, ktoré mali pre mňa nejaký význam. S potešením sledujem ako Gothoom aj Loud Farm Fest z roka na rok rastú. Gothoom sa dostáva do stavu, keď buď obmedzí kapacitu, alebo bude musieť posunúť oplotenie festivalu. Tento rok sa mi tam podarilo byť po dlhšom čase na všetkých dňoch a to práve, keď mal snáď najsilnejší line-up za celých 10 rokov existencie festivalu. Vrcholom tu pre mňa bola kapela Belphegor. Ich vystúpenie prekonalo aj takých velikánov ako Dark Funeral. Takisto Loud Farm sa opäť prekonal a obsadenie kapiel bolo mimoriadne silné. Posledný fest, na ktorom som bol, bol Kongenfest. Ten síce nerastie, ale je to ten festival, kde si poviete, že konečne som doma.

 

Z albumov spomeniem len dve veci. Kapele Stercore sa podarila super vec, ich album Indiference je naozaj špičkový a Morna na sklonku roka prišla s novinkou Sentient Cultist.


Jane Blake

Celkovo sa mi dosť ťažko zhŕňa celý rok v metale a rocku iba do pár viet. Určite to bol pre mňa veľmi dobrý rok. A už teraz mi je jasné, že budúci má nábeh na to, aby bol ešte lepší. Veď tu napríklad budeme mať Wardrunu, v čo som sa nejakú dobu ani neodvážila dúfať.

 

Ale späť k 2019. Najväčšiu radosť z tohtoročných albumov mi jednoznačne urobil We Are Not Your Kind od Slipknot. Tí sa dlho vyhrážali návratom ku koreňom, ktorý nakoniec čiastočne aj prišiel. Okrem tohto som sa potešila aj novinkám od Sabatonu (The Great War), Amon Amarth (Berserker) a Twilight Force (Dawn Of The Dragonstar), pričom v poslednom prípade som sa bála, čo bude po zmene speváka, no Alessandro Conti nakoniec do tejto partičky krásne zapadol a pridal ich tvorbe na luxuse. 

 

Z koncertov mi urobili radosť napríklad januároví Amorphis so Soilwork, marcoví Korpiklaani, júnoví Faun s našimi Strigôňmi, divoká kombinácia Amon Amarth, Behemoth, Trivium a Power Trip, augustoví Hypocrisy so Soilwork a Doomas, novembroví Moonspell s Rotting Christ, Silver Dust a Galadriel, ale aj novembrové Eivor s Elinborg a decembroví Powerwolf s GloryHammer a Eufory. V tomto ohľade to teda bol naozaj pestrý a bohatý rok.

 

Z ostatného diania ma napríklad prekvapil návrat My Chemical Romance, ktorých rozpad ma mrzel. Som celkom zvedavá, čoho sa od nich najbližšie dočkáme. Určite by som ešte vyzdvihla najmä veľmi príjemný pokec s Einarom Selvikom z Wardruny, Jonnem Jarvälom a Samim Perttulom z Korpiklaani a Miguelom Gasparom z Moonspell.


Ladislav Šimurka

V končiacom roku ma potešil návrat Alicea Coopera na Slovensko a ohlásenie budúcoročného repete turné Helloweenu v zostave Pumpkins United. Z albumových noviniek mi radost urobili L.A. Guns nahrávkou The Devil You Know, Skillet s Victorious, Mike Tramp so Stray From The Flock a Michael Schenker Fest s Relevation.

 

Z koncertov v zahraničí tradične nesklamali Rival Sons a Metallica vo Viedni, plus Def Leppard v Prahe. Naopak, trpel som pri Bon Jovi vo Viedni. Tam to aspoň zachránili Skid Row v úlohe predskokana. Nesmiem zabudnúť na akustické perly na Morave - Burning Rain v Ostrave a Mike Tramp v Kyjove. Z domácich už spomínaný Alice Cooper, v maximálnej miere ma celkom nečakane príjemne šokoval koncert Skillet a neskutočne zaujímavý bol basgitarový workshop Billyho Sheehana. Hudobnou tragédiou roka, s ktorou som sa stále nevyrovnal, je odchod Marca Mendozu a Johna Corabiho z The Dead Daisies


Lady in black

Z albumov by som rada spomenula hneď tri, ktoré ma za posledných dvanásť mesiacov mimoriadne chytili za srdce. V prvom rade to bola novinka od Swallow The Sun - When A Shadow Is Forced Into The Light, ktorá predstavuje doom metal v tej najčistejšej forme. O mesiac neskôr to boli Švédi Soen a ich zmyselný Lotus a v druhej polovici roka zase Insomnium a ich ódy na melanchóliu na najnovšom počine Heart Like A Grave. Všetky tri albumy spájajú clivé tóny a kvalitné skladby, ktorým je ťažké odolať. Okrem toho, sme sa však mohli tešiť aj z nového Opethu, Soilworku či Chelsea Wolfe. Určite bolo čo počúvať.

 

Z koncertov ma najviac dostal viac než dvojhodinový set The Cure na českom festivale Colours Of Ostrava. Pre mňa prvý stret s tak multižánrovým festivalom dopadol nad očakávania a nesmierne zvukovo vydarený koncert anglických rockerov bol absolútnym vrcholom tohto komplexného hudobného zážitku. Z noviniek ma asi najviac potešili nové skladby od Ozzyho - a to myslím aj tú kontroverznú spoluprácu s Post Malonem, ktorá vôbec nedopadla zle. Veľkú radosť som mala aj z toho, že rockeri prenikli aj do filmového sveta a konečne sme sa dočkali filmového spracovania biografie Mőtley Crüe - The Dirt a takisto kvalitne spracovaného príbehu o Eltonovi Johnovi s názvom Rocketman.


Michal Puchovský

Ak by som mal v stručnosti zhrnúť svoje celkové dojmy z minulého roku, tak a) narazil som len na minimum prepadákov u mojich obľúbencov, b) veľa z nich sa drží v hladine nadpriemeru, ale do kategórie generačný míľnik im niečo chýba a c) len jeden album mi vyrazil dych natoľko, aby som mu nadelil absolutórium. Rok 2019 bol veľmi silný (po heavymetalovom 2018) pre fanúšikov hard rocku. 

 

Do mojho top rebríčka sa dostalo päť veľmi nadpriemerných albumov - Riot City – Burn The Night (strhujúce v tom najlepšom zmysle slova), Beast In Black – From Hell With Love (nadmieru hitový metalový album, ktorého refrény a melodické motívy z hlavy len tak nevyženiete), Rival Sons – Feral Roots (GretaVanFleet je síce fajn, ale Feral Roots je kvalitou o pár domov ďalej smerom k luxusnej štvrti velikánov hard rocku), Black Star Riders – Another State Of Grace (ich najlepší album, ktorý potvrdil vzostupnú tendenciu kvality ich tvorby), The Ferryman – A New Evil (symfonický heavy metal/hard rock špičkovej kvality s jedným z najlepších spevákov súčasnosti). 

 

A top koncerty? Čas je mý kuře v hodinkých – Vladimír Guma Kulhánek 75 v Brne a Night Flight Orchestra, Steel Panther a Uriah Heep na Masters Of Rock 2019. 


Peter Hajdu

Neexistuje rok, o ktorom by sa nedalo povedať, že bol bohatý na kvalitnú muziku a platí to aj o 2019. Albumy, koncerty aj festivaly boli k fanúšikom rockovej hudby štedré aj za posledných 12 mesiacov. Nahrávku roka som mal istú už v lete. Marko Hietala si v úplnej tichosti vydal sólový album naspievaný v rodnej fínčíne. Za 25 rokov sa toho v šuflíku isto nahromadilo veľa, no Mustan Sydämen Rovio disponuje len tou najlepšou desiatkou mimoriadne variabilných a všakovakými emóciami nabitých songov. Veľmi ma potešili aj Majestica so svojou power/speedmetalovou hostinou Above The Sky a na bronz si odo mňa odnášajú doommetalisti FVNERAL FVKK za ich dokonalú obžalobu cirkvi a jej zločinov na debute Carnal Confessions.

 

Moja koncertná aktivita znova raz nebola taká intenzívna, ako som si na začiatku roka sľúbil. Na druhej strane, radšej zopár poriadnych akcií než priehrštie priemerných. Koniec júna bol pekelne horúci a skutočné peklo sa ukázalo aj v košickej Tabačke na koncerte Zeal And Ardor. Zažiť naživo kombináciu black metalu a černošských spirituálov je neuveriteľne intenzívny až katarzný zážitok a každý, kto v ten deň uprednostnil klubovú akciu pred Powerwolf, mi dá za pravdu. Viac stand-up komédia ako plnohodnotný koncert bolo vystúpenie Steel Panther na Masters Of Rock. Za poldruha hodiny zahrali možno osem pesničiek, čo však absolútne nevadilo, pretože ten tupý humor musel rozosmiať aj mŕtveho. Nedá mi nespomenúť aj jedno prekvapenie, ktorým sa pre mňa stali poprockoví Chinaski na tohtoročnom Dobrom Festivale v Prešove. Samozrejme, Amorphis boli fantastickí, ale svojou pohodou a nenútenosťou mi v pamäti najviac utkveli práve títo Česi.

 

Nielen hudbou je človek živý, ale aj filmami a rok 2019 ponúkol zopár prinajmenšom povšimnutiahodných. Okrem Dirt o Mötley Crüe sa výborne darilo aj Bohemian Rhapsody či Rocket Manovi, aj keď v prípade snímky o Queen by sa dalo polemizovať o faktografickej presnosti. Ja som sa bavil kráľovsky, rovnako ako v prípade kontroverzného Lords Of Chaos. Jonas Åkerlund zručne natočil film o Mayhem. Príbeh, ktorý každý metloš pozná, sa síce nezdráha využívať fabuláciu, ale kto prahne po faktoch, nech sa mrkne na Wikipédiu.


Schnaps

Možno to hovorím v decembri vždy, ale mám pocit, že rok 2019 bol akýsi bohatší na udalosti než tie predošlé. Začnem tým, čo ma sklamalo a zarmútilo, nech môžem skončiť pozitívne. Sklamanie ma postretlo toho roku, našťastie, len jedno. Prišlo v podobe zrušenia koncertu Cradle Of Filth v Košiciach. Pri rozlúčke s kapelou Kiss a odchode velikánov Slayer taktiež človeku stislo srdcom, ale najsmutnejšie sú vždy tie nečakané a nezvratné odchody. Milan Hanák a Andre Matos už patria do muzikantského metalového neba a tieto správy určite silno zasiahli nejedného fanúšika.

 

Prejdime ale k tým veselším udalostiam. Návrat kapiel My Chemical Romance či Mötley Crüe na scénu ma potešil, ale aký to bude mať pre mňa ako slovenského fanúšika prínos, ukážu až ďalšie roky. Rok 2019 vo mne však prebudil nečakanú lásku k doom metalu. Nový album a aj živé vystúpenie kapely Swallow The Sun v sprievode Aeonian Sorrow a Oceans Of Slumber som si skutočne užil. A keď sme už pri koncertoch, spomeniem ešte neopakovateľné pódiové vystúpenia kapiel Avantasia a Ghost. Tie u mňa prekonali aj Manowar či rozlúčkový koncert Kiss.

 

A aj napriek tomu, že som sa tento rok festivalom úspešne vyhol, doprial som si o to viac koncertov svetových, ale, samozrejme, aj domácich kapiel. Tie najlepšie ako Fictive Marry či Snovonne som si doprial rovno dva razy a Symfobiu dokonca trikrát.

 

Apropo Symfobia. Napriek tomu, že som si tento rok vypočul viac než tri desiatky nových albumov slovenských kapiel, práve Smog Of Tomorrow je pre mňa slovenským albumom roku 2019. Naproti tomu svetovo ma najviac očaril najnovší In Flames a to aj napriek tomu, že tento rok vydali novinky aj moji obľúbenci Avantasia či Lacuna Coil. Osobným objavom roka 2019 je pre mňa kapela Belzebubs a osobnou udalosťou rozhovor s Tobiasom Sammetom


Zmok

Tento rok som bol ohľadom koncertov menej aktívny ako predošlé roky. Asi najviac mi v pamati utkveli Sólstafir a ich marcové vystúpenie v košickom Colloseu. Možem skonštatovať, že to bola skvelá akcia po všetkých stránkach. Ako tradične, v novembri som navštívil Soulstone Gatering Festival, indoorový festival organizovaný v Krakowe zameraný na psychedelic stoner rock. Bol to 5. ročník, ja som bol na akcii po tretíkrát a opäť som bol nesmierne prekvapený, ako akcia napreduje. Výzdoba interiéru, zvuk, kapely... Som nesmierne rád, že tento festival existuje a obohacuje alternatívnu hudobnú scénu. Rok 2019 som uzavrel koncertom kapely Amenra v Bratislave.   
 

Kopec kapiel vydalo nové albumy a tie, ktoré nie, aspoň potvrdili, že tak do budúcna plánujú. Veľmi ma potešila poľská formácia Spaceslug s najnovším albumom Reign Of The Orion. Po sklamaní z predošleho albumu veľmi príjemný posluch. Ďalší top album je Kompromat od 10 000 Russos, skvelá a chytľavá vec.


No a to by som nebol ja, keby som stále nesnoril a nehľadal nové kapely. A bolo ich toľko, až som sa v tom strácal. Najviac ma ale oslovili ELR, Ylva a Villagers Of Ioannina City. Prvé dve menované boli naozaj príjemné objavenie na koncerte Amenra. Villagers Of Ioannina City ku mne doputovalo prostredníctvom internetu. Hneď som objavil ich najnovší album Age Of Aquarius, ktorý som si okamžite obľúbil a jeho posluchom strávil nejeden večer.   


TOP 5 roku 2019 na ROCKER.sk